Denník N

Británia vstupuje do paralelného vesmíru

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Brexit, prírodná katastrofa, „prebudenosť“ a strata osvieteneckých hodnôt – romány Philipa Pullmana sú pozvánkou do postpandemického sveta.

Autor je britsko-americký historik

V sérii fantasy románov Philipa Pullmana Temné hmoty vstupujeme do vesmíru, ktorý obsahuje nekonečné množstvo paralelných svetov. V najdôležitejšom z týchto svetov, ktorý je v mnohých ohľadoch podobný tomu nášmu, mali evolúcia a história trochu odlišné výsledky. Tamojšie ľudské bytosti majú viditeľné duše – malých, poloautonómnych „démonov“, ktorí majú podobu zvierat. Reformácia zlyhala a ponechala Európu pod nadvládou nejasného a represívneho „magistéria“.

Domovom lživej mladej hrdinky Lyry Silvertongueovej je Oxford, v ktorom je fyzike najbližšia „experimentálna teológia“. Vedecká revolúcia nebola úplne dokončená a priemyselná revolúcia vyzerá podobne. Lyrin svet zostáva v mnohých ohľadoch rannomoderný. Nie sú tu žiadne lietadlá, iba balóny a vzducholode. Existuje primitívna forma elektriny, ale „anbarické“ svetlo je luxus. Aj spoločenský poriadok zaostáva za tým našim. Väčšinu podradných úloh stále vykonávajú skôr ľudia ako stroje. Sú tu kláštory plné mníšok. Politika zostáva aristokratickou výsadou.

Je nepravdepodobné, že by ste čítali Temné hmoty, ak nemáte deti, ale možno ste videli nedávnu adaptáciu na HBO, hodnú pozornosti vďaka neočakávanému a nie úplne presvedčivému prejavu Lin-Manuela Mirandu ako texaského pilota balónov Leeho Scoresbyho. Ak ste o Pullmanovi nikdy nepočuli, zistite si o ňom niečo. Nielenže je takým významným autorom ako ďalší veľký Oxfordčan C. S. Lewis (v mnohých ohľadoch je prvá kniha série Zlatý kompas ateistovou odpoveďou na Lewisovu knihu Lev, šatník a čarodejnica), ale zdá sa tiež, že nechtiac napísal aj obraz postpandemického sveta.

To nebude návrat k normálu

Veľmi veľa z nás chce stále veriť, že sa niekedy v tomto roku všetci vrátime do normálu – to znamená, že život sa obnoví viac-menej presne tak, ako to bolo na konci roku 2019. Som si istý, že do leta vo väčšine rozvinutých krajín bude cítiť, že najhoršia časť pandémie sa už skončila, a to vďaka kombinácii masového očkovania a prirodzene získanej imunity. Som tiež presvedčený, že bude prebiehať dlhá globálna párty na oslavu znovuotvorenia barov a reštaurácií a zmiernenia aspoň niektorých cestovných obmedzení.

Pevne očakávam, že bude nasledovať rýchly ekonomický rast. Spotrebitelia nahromadili obrovskú sumu vynútených úspor, z ktorej veľkú časť majú v úmysle minúť, a to ešte skôr, ako vlády vlejú do ohňa palivo v podobe ešte väčšieho fiškálneho stimulu.

Napriek tomu pochybujem, že sa naša najbližšia budúcnosť vráti úplne k predpandemickému normálu. Po prvé, koronavírus mutuje spôsobom, ktorý pred rokom predpovedal málokto, a stáva sa infekčnejším a odolnejším voči očkovacím látkam.

Slabá pripravenosť

Po druhé, dominancia vakcinačného nacionalizmu nad globálnym očkovaním v kombinácii s výrazným antivakcinačným postojom v krajinách, ktoré čoskoro dostanú viac dávok vakcíny, ako požadujú, ponechá vírusu dostatok času a priestoru na ďalší vývoj, najmä na južnej pologuli. Vykorenenie koronavírusu sa javí ako vzdialená možnosť. Pravdepodobnejšie je, že sa z neho stane endemické sezónne ochorenie, ktoré si vyžiada každoročné očkovanie a spôsobí opakujúce sa vlny nadmernej úmrtnosti.

Po tretie, je veľmi nepravdepodobné, že by sa hypermobilita z doby pred pandémiou v dohľadnom čase obnovila. Mnoho krajín, ktorým sa podarilo chorobu potlačiť, napríklad Austrália či Nový Zéland, bude dodržiavať cestovné obmedzenia. Len málo veľkých firiem sa vráti k predchádzajúcemu objemu služobných ciest. Veľa stretnutí, ktoré by si predtým vyžadovali diaľkové lety, sa bude naďalej diať cez Zoom. Značná časť relatívne vysoko kvalifikovaných ľudí bude aspoň časť pracovného času naďalej tráviť v domácnosti. A vyhodíte všetky tie masky? Vrátite sa k objatiam a k podaniam rúk ľuďom mimo vášho najbližšieho okruhu? Viem, že ja nie.

Po štvrté, covid-19 ukázal, ako veľmi nedokonalá bola naša pripravenosť na katastrofy všetkého druhu, ktorá sa stala aj ústrednou témou mojej pripravovanej knihy Politika katastrofy. Existuje zhoda v tom, že ďalšia katastrofa, s ktorou sa budeme musieť vyrovnať, bude súvisieť so zmenou klímy. Tak to aspoň vidí Bill Gates. Napriek tomu na nás číhajú aj ďalšie katastrofy, ktorým pripisujeme oveľa menšiu pravdepodobnosť. Erupcia Etny minulý týždeň pripomenula, že svet nezažil skutočne veľkú sopečnú erupciu od čias výbuchu indonézskej Tambory v roku 1815. Sú to už dve storočia, čo ročné množstvo sírového aerosólu vymršteného do atmosféry sopečnými erupciami presiahlo 50 miliónov ton. Už sme zabudli, aké silné môže byť globálne sopečné ochladenie.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Brexit

Komentáre

Teraz najčítanejšie