Denník N

Je bolestné a smutné premýšľať aj písať o Martine Kušnírovej v minulom čase (ukážka z knihy)

Martina Kušnírová a výskum v Cinobani. Kaleidoskop spomienok

Niekedy sa píše ťažko. Človek sa dlho odhodláva, je problém vôbec začať. Osobitne to platí, ak má byť do písma premietnuté aj niečo osobné. Zvlášť, keď ide o osobu, ktorá už medzi nami nie je. A v tomto prípade by bolo najlepšie, keby sa po kaleidoskope spomienok ešte ani siahať nemuselo… Ale život je raz taký!

Martinu Kušnírovú (*1990 – †2018) som prvý raz stretol na Katedre archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre. Bolo to 1. 12. 2009 podvečer, kedy som tam referoval o pohrebisku z doby popolnicových polí v Cinobani. Martinu prednáška s množstvom fotozáberov odkrytých žiarových hrobov, nálezov, ako aj ich zaujímavých spojitostí očividne zaujala. Hneď po nej sa so spolužiačkou a kamarátkou Alicou Javorkovou pri mne zastavili a spýtali sa ma, či by sa mohli zúčastniť na ďalšej výskumnej sezóne tohto pozoruhodného náleziska. V tej chvíli zároveň dodali, že môžem byť bez obáv, pretože ony „vedia robiť a budú spoľahlivými posilami“ – na ten okamih sa nedá zabudnúť. Záujem študentiek ma samozrejme potešil, ale ako si spomínam, v tom momente som si ešte nebol celkom istý, či je vhodné do terénnych prác zapojiť ďalšie dve dievčatá.

Záujem študentov o systematický výskum skrinkových hrobov kyjatickej kultúry na peknom mieste a v prírode na čerstvom vzduchu bol dosť veľký. Inak povedané, brigádnikov sme si síce mohli vyberať, ale financie a ubytovacie kapacity opisovaného výskumu mali svoje limity. Rýchlo sa však ukázalo, že účasť Martiny a Alice, pravdaže aj s ich ďalšími spolužiakmi z UKF v Nitre a dnes už zväčša kolegami v odbore – Petrom Debnárom, Ladislavom Chmelom, Matejom Stykom a ďalšími, bola pre výskum v Cinobani tou najlepšou voľbou!

Martina sa od roku 2010 každoročne zúčastňovala výskumných sezón pohrebiska. Do roku 2014 bola stálicou bádateľského tímu a v Cinobani prežila niekoľko mesiacov zo svojho, žiaľ, krátkeho života. Všetkým nám bolo od začiatku jasné, že náročná práca v teréne ju baví, napĺňa a do žiadnej z terénnych aktivít ju nebude treba nútiť. Cinobaňa bola pre ňu ideálnou lokalitou, na ktorej môže ako študentka praxovať, lebo ju fascinoval pravek. Aj preto sa každé leto do Cinobane ochotne a rada vracala. Nebola len „našou“ brigádničkou, stala sa nám kamarátkou. Martina bola pri odkrývaní desiatok žiarových hrobov, ktoré od tretej sezóny dostali označenie 109/10 – 314/14 (pozri napríklad Mitáš/Furmánek 2016). Viaceré z nich bezproblémové kresbovo zdokumentovala a geodeticky zamerala. Pri dokumentovaní jedného z prvých hrobov s kamennou konštrukciou v roku 2010, ako si dobre pamätám, sa ma celkom vážne, no zároveň trocha ustráchane spýtala, že či ten skrinkový hrob naozaj „môže“ v mierke 1:10 nakresliť. Z výrazu jej tváre som tušil, že si nebola celkom istá, či túto výzvu zvládne podľa mojich predstáv. Zdôverila sa mi, že takýto hrob bude dokumentovať po prvý raz v živote. Presvedčila ma, že jej na veciach záleží a chce ich robiť ako najlepšie môže a vie. Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť!

Ako študentka výrazným spôsobom prispela tak k terénnemu výskumu pohrebiska, ako aj k prvotnému spracovaniu antropologických a archeobotanických vzoriek. Šťastie, že za pobyt na „Lovinke“ Archeologický ústav (AÚ) SAV platil každoročne paušálnu sumu. Ak by sa reálne zrátali litre vody, ktoré Martina s archeobotaničkou Janou Mihályiovou (AÚ SAV), doktorandkou Danou Markovou (vtedy tiež AÚ SAV) a ďalšími pomocníkmi z radov študentov spotrebovali pri preplavovaní obsahov nádob a umývaní keramiky, zrejme by sa náš ústav nedoplatil. Spomínam si, že dobrota a priateľskosť Martiny sa po celý čas prejavovala nielen v medziľudských vzťahoch na ploche výskumu či na našej základni – chate č. 2, kde sme boli spoločne ubytovaní a trávili chvíle „po práci“, ale aj vo vzťahu k maďarskej vyžle vedúceho výskumu, univerzitného profesora Václava Furmánka (AÚ SAV). Bola ňou Lea, ktorú si obľúbila. Nie raz sa k sebe pritúlili aj na ploche, odkiaľ som občas našu zvieraciu kamarátku – „strážkyňu pohrebiska“ musel nutne vyhnať. Rada sa totiž okolo nás motkala a zavadzala mi pri fotodokumentácii hrobov.

Martina s nami absolvovala aj zopár exkurzií po archeologických lokalitách z doby bronzovej v okolí Cinobane a na juhu stredného Slovenska. Obhliadky sme si z času na čas naplánovali na víkend a na potulkách Novohradom či Gemerom sme zažili neopakovateľné chvíle. Určite jednou z „najnapínavejších“ bolo niekoľkohodinové čakanie pri služobnom aute na dvoch nemenovaných kolegov, ktorí zablúdili dakde v lese Drienčanského krasu, neďaleko od gemerskej obce Rybník. Našťastie, všetko dobre dopadlo a do Cinobane sme došli v plnej zostave. Po návrate z ciest sa zvyčajne ešte preplavili nejaké hrobové nádoby, katalogizoval materiál, triedili antropologické vzorky a pod. Po večeroch sa na základni veľa debatovalo. Korektnosť Martiny, jej zmysel pre spravodlivosť a mentálny postoj dodržiavať platné zákony i etické normy sa obvykle prejavovali aj v častých rozhovoroch o samozvaných hľadačoch pokladov, ktorí (ne)pozorovane navštevujú hradiská kyjatickej kultúry alebo stredoveké hrádky na juhu stredného Slovenska. V debatách o tzv. detektoristoch, ktorí desaťročia deštruujú materiálne stopy, no najmä na prvý pohľad „neviditeľné“ súvislosti našej nepísanej histórie, vždy volala po náprave tejto zlyhávajúcej skutočnosti. Avšak, vážne veci sa za ten čas striedali s veselými, na čo sa stále dobre spomína.

V roku 2014 Martina úspešne ukončila štúdium archeológie a zamestnala sa v jednej zo súkromných archeologických firiem na Slovensku. V Nitre sa zdržiavala už menej. Naše kontakty sa v zásade prerušili, čas neúprosne letel.

Správa o Martininom tragickom úmrtí – vražde kamarátky a kolegyne archeologičky ma zasiahla 26. 2. 2018 predpoludním, rovno v čase dovolenky a návštevy Národného archeologického múzea v Neapole. Akoby symbolicky! Bolo mimoriadne bolestné a smutné chodiť ďalšie hodiny po expozíciách tohto múzea, ale aj ďalšie dni sa so spomienkou na Martinu túlať po tomto jedinečnom juhotalianskom meste. Doteraz mi chodí mráz po chrbte, keď si spomeniem na prvé správy, ktoré priniesli médiá a otvorene sa v nich uvažovalo o spojitosti zavraždeného páru – Martiny a jej snúbenca, novinára Jána Kuciaka – s korupčnou aférou v najvyšších politických kruhoch a rozsiahlymi machináciami na Slovensku, do ktorých údajne siahajú chápadlá talianskej mafie. Obaja zostanú symbolom hľadania pravdy a boja za spravodlivosť.

Pravda, bolestné a smutné je (aj bude) premýšľať a písať o Martine v minulom čase tiež s odstupom času…

Česť jej pamiatke!

PhDr. Vladimír Mitáš, PhD.

Slovenská akadémia vied
Archeologický ústav

O knihe

Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka.

„Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Vydáva ho Denník N a jeho súčasťou je aj táto ukážka.

Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, pri práci na ňom sa spojili viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet. Školám, organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa venujú vzdelávaniu, ju po vyžiadaní zašleme bezplatne.

Požiadať o knihu môžete v dotazníku na tomto linku.

 

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie