Denník N

Ridina Ahmedová: Som tučná, nik však nemá právo sa mi posmievať, nie som povinná vyzerať ako váš ideál krásy

Ridina Ahmedová. Foto - Zuzana Lazarová
Ridina Ahmedová. Foto – Zuzana Lazarová

Česká speváčka Ridina Ahmedová nedávno otvorila výbušnú tému – body shaming. V projekte Sadlo vysvetľuje, ako veľmi ženy zraňujú nežiadané poznámky, ktoré komentujú ich výzor.

[Len pre predplatiteľov: tento víkend máte poštovné na naše knihy zadarmo.]

Verejne ste sa pustili do témy, na ktorú si trúfa málokto – v projekte Sadlo, ktorý tvorí zatiaľ šesťdielny podcast, poukazujete na to, že nik nemá právo posmievať sa tučným ľuďom. Je ťažké postaviť sa, ukázať svoju postavu a povedať „nie som povinná vyzerať ako ideál krásy“?

Nikdy by som sa nesťažovala na to, že ma niekto označí za tučnú. Som tučná, po troch pôrodoch mám 94 kilogramov pri výške 167 centimetrov, a to je objektívny fakt. Riešim iba to, že nik nemá právo sa mi za to posmievať. Všetci si v živote nesieme rôzne záťaže, smolou obéznych je iba to, že ich záťaž je viditeľnejšia. Preto sú aj ľahkým terčom posmeškov.

Naozaj si nemyslím, že niekto má právo ponižovať ma za to, ako vyzerám. Zažívam to pritom odmalička. Až teraz však vidím, na akú veľkú tému som siahla: vidím, že ponižovanie pre vzhľad zažívajú ženy všeobecne bez ohľadu na váhu či výšku. Je to plošný fenomén.

V akom zmysle?

Ukazujú to podporné reakcie rôzneho druhu. Mala som potrebu otvorene povedať, čo sa mi stáva, čo som musela odmalička zažívať a vytrpieť si na základe urážok, nežiadaných poznámok a názorov. Chcela som, aby ostatní vedeli, ako veľmi ma to zraňovalo, koľko energie ma stálo vyrovnať sa s tým. Keby sme sa k sebe správali ľudskejšie, nikdy by som tým nemusela prejsť ani ja, ani iní.

Stretávate sa teda aj so zraňujúcimi a urážlivými reakciami?

Osobne nie, ale na sociálnych sieťach vidím množstvo negatívnych, výsmešných a pohoršených reakcií. Som pomerne impulzívna a tieto dôsledky som celkom nedomyslela. Môžem však povedať, že ma už nezraňujú. Až po publikovaní prvých podcastov mi došlo, pre akú veľkú časť spoločnosti sú tuční ľudia neprijateľní. Niektorí sú až v šoku z toho, že tu vôbec verejne vyskakuje akási tučná ženská, navyše v reprodukčnom veku. Keby som bola stará baba, možno by to bolo menej konfliktné, lebo by z toho vypadla práve sexuálna rovina.

Som však veľmi rada, že som tú tému otvorila a že sa jasne ukazuje, ako ďaleko sme od toho, aby sme voči sebe prechovávali základnú ľudskú úctu. Niektoré reakcie boli agresívne, priam chrapúnske. Pribudli najmä po tom, čo som poskytla rozhovor pre DVTV. Je zaujímavé premýšľať, prečo je pre takú veľkú časť spoločnosti neprijateľné, ak žena povie, že nie je povinná páčiť sa všetkým. Vedela som, že to, čo otvorím, bude kontroverzné, ale netušila som, že až tak.

Opakujem – všetky agresívne reakcie som zaznamenala na sociálnych sieťach. To dosť vypovedá o ich podstate – relatívna anonymita dáva voľný priestor nízkym pudom, navyše z tých reakcií bolo zrejmé, že mnohí si to video nepustili a komentovali len titulok. To ma dosť pobavilo. Krásne to ukazuje, ako funguje naša mediálna pozornosť.

Chceli by ste byť chudšia?

Samozrejme, je to pre mňa celoživotná téma. Kto by nechcel byť krajší, zdravší? Naozaj som sa dlho snažila vyhovieť nejakému ideálu. Verila som, že za to získam benefity ako lásku, prijatie či sympatie. Človek, prirodzene, nechce byť exkomunikovaný, vylúčený, poznačený stigmou.

Lenže mám nejaký metabolizmus, nejaké gény, narodili sa mi tri deti, a to ma ovplyvňuje. Napriek tomu sa snažím, ako to len ide. Nikdy som sa nedostala do bodu, že by som na to kašlala a bolo mi jedno, čo ľudia hovoria, nedokážem sa od toho úplne odpojiť. Dnes to však už robím kvôli sebe, nie kvôli okoliu.

Dostala som sa do bodu, v ktorom som si uvedomila, že naozaj nie je mojou primárnou povinnosťou páčiť sa niekomu, spĺňať jeho ideál. Nie je v poriadku, ak hocikto bezdôvodne komentuje vzhľad druhého človeka. Chcem o tom verejne hovoriť, aby aj iní vedeli, čo to spôsobuje. Práve to však bola jedna z rozbušiek, ktoré viedli k nepekným reakciám časti verejnosti.

Ridina Ahmedová. Foto – Petra Mandová

Čo vám píšu kritici?

Posolstvo je jasné – som tučná, mám mlčať a neotvárať si ústa. Opakovane počúvam, že propagujem obezitu, hoci znovu a znovu tvrdím, že to tak nie je. Viem, že nadváha nie je zdravá, iba apelujem na základný rešpekt, na ľudskosť. Ak niekto rieši nejaký problém, určite mu to pomôže viac než nejaký shaming.

Cítila som otázku, čo si to vôbec dovoľujem. Nechápem to, lebo nikomu neubližujem. Hovorím o svojich zážitkoch a postojoch, prečo to teda vnímajú ako ohrozujúce? Lebo keby to tak necítili, nemali by potrebu napádať ma.

Máte pre to vysvetlenie?

Jedno mi napadlo – vzhľad ženy je v našej spoločnosti považovaný za to najdôležitejšie. A keďže osobne nespĺňam kritériá správneho vzhľadu, hejteri to odo mňa považujú za drzosť a nehanebnosť. Dráždi ich, ak im žena s mojím výzorom hovorí: Aj tak si zaslúžim váš rešpekt.

Hnevá ich to, lebo podľa nich si rešpekt žiada niekto, kto na sebe málo pracuje, málo sa snaží schudnúť, odmieta naplniť ich očakávania. A možno iba narážam na patriarchálny prístup tým, ako im dávam najavo, že moja hodnota nespočíva iba vo vzhľade, že byť krásna neznamená dokonalú postavu v zmysle mainstreamovej predstavy. Každý človek je mozaikou vlastností a talentov, vzhľad je len jeden čriepok z množstva aspektov jeho osobnosti.

Komické a tragické zároveň je, že ženám sa za výzor neraz posmievajú chlapi, ktorí sami nie sú žiadnym etalónom krásy ani dokonalej postavy.

Za tým je, myslím si,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie