1991. Matrix lockdownu alebo Keď ešte Keanu Reeves nevystupoval pod menom Robert Kaliňák
To už bol chudák Aldous Huxley dávno po smrti a nedožil sa toho, že prekrásny nový svet sa zopsul na odporný starý svet.
Budúcnosť už poznáme, ostáva nám ešte spoznať minulosť, vravia bádatelia totalitných režimov. A majú pravdu, retro môže byť zaujímavejšie ako sci-fi. Počas dlhých nocí a dní izolácie na polceste do práce z postele k pracovnému stolu si teraz predstavujem, ako by sme zvládli pandémiu pred tridsiatimi rokmi.
Išlo by to bez smartfónu, bez online médií a bez antisociálnych sietí?
To ešte ľudia chodili na prechádzky so psami bez toho, aby podchvíľou šliapli do výkalov, pretože nesledovali neustále na displeji online správy.
To som ešte izolovaný ležal s osýpkami na infekčnom oddelení v nemocnici a takmer jediný kontakt so svetom mi sprostredkoval zvuk televízora z chodby. Občas, ozaj iba výnimočne, som začul CNN, ktorá práve vysielala z Perzského zálivu populárnu reláciu Púštna búrka, prvú vojnu v priamom prenose. Táto stanica ešte bola senzačným objavom a nie vizuálnym smogom z recepcií hotelov na celom svete ako dnes.
To ešte boli noviny papierové. Vychádzali raz denne, poskytovali v ére raného veksláckeho kapitalizmu skvelé podklady pre Rivers of Babylon a do Pravdy už nepísala pamflety o ochranároch Dana Piskorová.
