Čo vyjadrujem prihlásením sa k svojej cirkvi v sčítaní obyvateľov

Autor je publicista a bývalý politik

Do konca marca prebieha na Slovensku sčítanie obyvateľstva. Diskusie vyvolávajú najmä dve kolónky: možnosť označiť dve národnosti a prihlásenie sa k cirkvi. K prvému problému sa nebudem vyjadrovať, len mám pocit, že v našich podmienkach to nepovedie k pokoju a k informáciám o príslušnosti k tej-ktorej národnosti.

Chcem sa však vyjadriť k možnosti prihlásiť sa k niektorej cirkvi, lebo na tomto poli vidíme agitácie, od podivných bilbordov pri cestách až po diskusie, čo by toto prihlásenie malo vyjadrovať.

Prihlásenie sa k cirkvi, v ktorej bol človek pokrstený, môže prvoplánovo znamenať poskytnutie údajov, podľa ktorých majú byť cirkvi najbližších desať rokov zo strany štátu financované. Keby nič iné, je to úplne legitímne. Zákon o financovaní cirkví bol prijatý v minulom volebnom období 115 poslancami, štát sa na ňom po mnohých diskusiách dohodol so všetkými cirkvami. Nevyvoláva žiadne napätie v spoločnosti.

Ale pri prihlásení sa občanov k svojej cirkvi ide ešte o viac. Ide o to, či ten, kto označí svoju cirkev, aj keď v nej nie je aktívny, si myslí, že pôsobenie jeho cirkvi na Slovensku má svoje historické, súčasné i budúce opodstatnenie. A tu sa dostávame aj k problému možnej odluky cirkví od štátu, ako ju politicky presadzuje SaS.

Školstvo, kultúra a cirkvi tvoria historicky duchovnú kostru Slovenska. Bez týchto troch vektorov by Slovensko v dejinách zaniklo. Prečo by len cirkvi mali hľadať spôsob, ako sa majú samy financovať? Alebo chce SaS, aby aj vysoké školstvo alebo kultúra boli vyňaté zo solidarity celej spoločnosti a samy sa financovali? Veď nie každý študuje na vysokej škole a nie každý chodí do opery!

Na problémoch okolo prihlasovania sa k cirkvám majú podiel aj samotné cirkvi – ja budem hovoriť o katolíckej cirkvi, kam patrím. Počas komunizmu požívala katolícka cirkev v spoločnosti rešpekt. Bola miestom opory a nádeje aj pre neveriacich. Po páde komunizmu ho začala strácať.

Jej dnešné problémy súvisia s tým, že stratila autentickosť a pokojné sebavedomie – nevie nájsť spôsob diskusie s politickými predstaviteľmi, nevie komunikovať s podriadenými, nevie reflektovať súčasné problémy, v pastorácii sa upriamila na seba. Prestala byť pre sekulárnu spoločnosť oporou a duchovnou nádejou. Ľudia ju začínajú prehliadať. Menšie cirkvi si musia dať pozor tiež, aby prežitie nebolo ich jediným cieľom.

Prezident Masaryk na začiatku republiky povedal: „Katolíci budú mať toľko práv, koľko si vydobyjú.“ Aj tento postoj viedol ku kríze štátu v 30. rokoch a nakoniec k jeho rozpadu. Komunisti vyhlasovali kresťanstvo za prežitok. Mali pravdu v tom, že kresťanstvo ich prežilo. Samozrejme, každé zneužívanie moci zo strany cirkvi sa jej potom vypomstilo tiež.

Cirkvi na Slovensku musia hľadať cestu svojho pôsobenia v slobodnej, sekulárnej spoločnosti. Prihlásením sa v tomto sčítaní obyvateľstva k cirkvi, do ktorej patrím, jej chcem vyjadriť dôveru, že toto poslanie splní. Verím, že v iných cirkvách to bude rovnako.