Čas letí ako šíp, ovocie letí ako banán

Hmla ráno a nepočuť žiadne zvuky, svet obalený šedou hmlou. Alebo som ohluchol, nesmejte sa, my to máme v rodine, nakoniec asi každý, nič výnimočné.

Výnimočné je, že zima sa skončila, začína sa jar, v pozadí počuť to temné Stravinského, Tatatata! Tatatata! Tata! Tata! Tatata! Taaaa… Stále dokola, až kým zdesení diváci neujdú z divadla Chatelet do nočnej parížskej ulice, ako by ich naháňala baba Jaga.

Áno, čo ste čakali? Chceli ste byť šokovaní? Zato ste si zaplatili. Tak teraz utekajte! Utekajte o život!

Medzičasom sa začína jar a vyháňa zo zeme rozospaté hyacinty. Mandľa je pripravená vybuchnúť kvetmi tak ako každý rok, aj teraz.

Aj keď sa zdá v tejto hmlou zahalenej krajine, že čas stojí, plynie svojím tempom k večnosti. Tatatata! Tatatata! Tata! Tata! Tatata! Taaaa…

Time flies like an arrow; fruit flies like a banana.

Čas letí ako šíp, ovocie letí ako banán. Tento citát Groucha Marxa je jeden z mnohých, ktoré mi vždy urobia náladu.

Spomenul som si dnes po prebudení, ako mi priateľ Stephan ukazoval na prechádzke v New Yorku rodný dom bratov Marxovcov. Drevený dom na Upper East Side medzi Lexington 3rd a East 78th Street je chránenou newyorskou pamiatkou. Zrejme aj preto, lebo je to posledný drevený dom na Manhattane. Ľahko si môžete predstaviť, ako sa na dvore naháňajú piati bratia Marxovci a ako na nich z okna volá mama Minnie, že špenát je hotový.

Čo by sme mohli očakávať od generácie, ktorej rodičia odmietali v detstve jesť špenát.

Toto je asi môj Grauchov najoblúbenejší, aj keď všetky sú dobré.

Raz dávno sme boli s Jardom v Prahe vo filmovom klube na premietaní komédie bratov Marxovcov. Film bol simultánne prekladaný, prekladateľ sedel pri premietačovi a poctivo prekladal. V jednej chvíli, keď bratia rozohrali jeden zo svojich dialógov, sa začal nahlas smiať a smial sa hurónskym smiechom, až kým sa scéna neskončila. Potom urobil to klasické hm, hm a povedal: ,,Následovalo několik slovných hříček o opicích,’’ a pokračoval akoby nič ďalej, až do konca filmu.

Toto legendárne vysvetlenie sa, samozrejme, stalo heslom na dlhý čas, a ešte aj teraz, ak by ste ho použili v určitých kruhoch, určite uspejete.

„If you’ve heard this story before, don’t stop me, because I’d like to hear it again.“

Ak ste počuli tento príbeh predtým, nezastavujte ma, pretože ja by som ho rád počul znovu.

Takže ešte raz, hmla ráno, nové obrazy z Normandie od Davida Hockneyho, vystavené v galérii Lelong v Paríži, virtuálna prehliadka dobrá, ale po dlhom čase som zatúžil byť tam.

Ináč tu je tiež dobre, keďže doma, tak najlepšie. Pustím si to interview s ním, The World is Beautiful, srdečne odporúčam. A potom si pustím Return to Forever.