Denník N

Otca odsunuli do Nemecka, stretli sa až po dvadsiatich rokoch

Karel Pfeiffer v roku 2018. Foto - Post Bellum
Karel Pfeiffer v roku 2018. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Medzi obcami Margecany a Jaklovce (na Dolnom Spiši) je od roku 1893 až dodnes v prevádzke vápenka.

V nej sa 14. júna 1936 narodil Karel Pfeiffer. Otec Karl pochádzal z neďalekého Švedlára, kde žila jeho rodina po stáročia. Bol slovenský Nemec, mama bola Češka, zoznámili sa v Banskej Bystrici. Vo vápenke bol otec účtovníkom, tam získal úradný byt. V januári 1941 sa rodina rozrástla o brata Otta. Doma hovorili po slovensky, mama občas aj po česky.

Okolo vápenky bol neustále ruch – kone, vozy, nákladné autá, množstvo ľudí a hlavne a predovšetkým – parné lokomotívy. Najprv vojnu nevnímal. Ale pozoroval vlaky. Okolo ich naraz jazdilo viac. Vždy najprv lokomotíva tlačiaca dva vagóny s pieskom. Potom dlhý vojenský vlak s technikou, nemeckí vojaci na ňom spievali ľudové piesne.

V roku 1943 narukoval aj otec, slúžil u SS v Jablonci nad Nisou, kde bol účtovníkom.

Mali kam odísť

V noci občas počuli dunenie diel. Okolo sa pohybovalo veľa partizánov. Raz zastrelili na miestnej stanici osemčlennú nemeckú hliadku. Mama pochopila, že je tu už nič dobré nečaká. Využila ponuku nemeckých úradov a možnosť evakuácie na Západ.

Bol október roku 1944. Chlapcov prekvapilo, že si na seba obliekajú troje košele a dva kabáty. Obmedzená váha batožiny nedovoľovala veľa. Do ich batôžkov namiesto hračiek uložili múku a cukor. Vojenské nákladné autá ich na korbe celý deň viezli do Zakopaného, ​​potom vlakom cez Poľsko.

Kdesi na opustenej zastávke museli všetci vystúpiť a prebiehala kontrola dokladov. Ich papiere sa stratili. Neopísateľný detský strach. Hodiny čakania. Nakoniec sa za nich zaručil nemecký dôstojník a mohli odísť. Vďakabohu!

Oproti mnohým iným mali kam ísť. Mamini rodičia žili v Novom Měste nad Metují. Dve miestnosti – kuchyňa a spálňa. V spálni všetci spali – babička, dedo, ich deti Láďa, Květa a Pepík, no a potom mamička s Kájom a Otíkom.

Jedlo mali chudobné, na sviatok Božieho tela sa tešili, po návrate z kostola dostali chlieb s dvoma plátkami salámy a malú uhorkou. Napriek tomu skutočný hlad nepoznali.

Rodičia spolužiakov deťom zakazovali, aby sa s Karlom hrali, posmievali sa mu, nadávali mu do fašistického „spratka“.

Raz sa Karel učil na požičanom bicykli jazdiť, ich ulica mala asi 300 metrov tam a späť, mnoho ľudí sedelo pred domami, rozprávali sa. Tiež pani Novotná, jej syn po Karlovi hádzal piesok, ten sa snažil vždy prejsť okolo neho čo najväčšou rýchlosťou, aby ho netrafil. Výmena munície – kamene lietajú lepšie. Však ho aj zasiahol do hlavy. Ako sa pani Novotná nahlas smiala, že jej syn trafil toho esesáckeho fagana. Karlovi tiekla krv, niekto ho doviedol k doktorovi Boháčkovi, ten mu ranu zošil. Ďalej to neriešili.

Otca zatkli a poslali do Nemecka

Bolo po vojne. Otcov veliaci dôstojník prepustil mužov z jednotky, odporučil im presun na Západ do amerického zajatia. Karl Pfeiffer išiel na Východ – na čo by mu bol život bez ženy a detí? Videl sa s nimi po dlhej dobe.

Jeden zo susedov hneď nahlásil, že je tam esesák. Prišli ho zatknúť miestni vojaci. Potom strávil mesiace na nútených prácach.

V roku 1946 ho odsunuli do Nemecka, mamičku zatkli a označili za kolaborantku. Veď bola ženou nemeckého vojaka. Súd mala na Slovensku v Gelnici, nakoniec ju prepustili po štyroch mesiacoch. Začala pracovať v továrni.

Asi dva roky po vojne sa druhýkrát vydala, vzala si Jozefa Lepša z Náchoda, zvárača z MEZ-u. Oboch vyženených synov nechal pomenovať po sebe.

Skautizmus

Karlovi sa objavila hrča za uchom, veľký nezhubný nádor, odstránili ho na dvakrát v nemocnici v Hradci Králové. Mal jediného kamaráta, Pepíka Zeleného. Ten sa mu raz pochválil, že chodí do oddielu vodných skautov v neďalekom Krčíne. Tu spoznal na začiatku roka 1946 skutočné priateľstvá, bol uchvátený – morzeovka, skautské uzly, na stene namaľovaný Indián. Nikto mu nenadával, správali sa k nemu pekne, chlapci aj dospelí.

Ich vedúcim bol Bednář, ktorého oslovovali prezývkou Doktor. Dával im školenie o láske k vlasti, o podstate skautingu, čestnom živote, o váhe mužského slova. Ako Karla po Nežnej revolúcii prekvapilo, keď si vyžiadal svoju zložku – eštebácke protokoly v nej podpisoval Bednář ako kapitán ŠtB. Vďaka jeho vplyvu sa stal Karel triednym nepriateľom, kým Doktor bol vykonávateľom politickej svojvôle totalitného režimu.

So skautmi. Foto – Post Bellum

Za karikatúru na učňovku

Karel bol v poslednom ročníku základnej školy a mal v triede na starosti časopisy, v decembri 1950 prišlo nové číslo mesačníka Pionieri vpred, na titulke vyobrazený Josif Vissarionovič Stalin. Učili sa o ňom básničky. Ceruzkou Stalina prekreslil – fúziky, na stôl Mein Kampf, na rameno hákový kríž.

Už z rozprávania ukrajinských manželov, ktorým poskytli na Slovensku v roku 1944 krátkodobý azyl, pochopil, že Stalin je rovnaký tyran ako Hitler. Aktívny pionier Vláďa Vodstrčil mu časopis vytrhol s tým, že to oznámi.

Iný zo spolužiakov, Zdeněk Mach, Vodstrčilovi časopis vzal z tašky a cez prestávku ho doniesol Karlovi. V triede sa kúrilo v kachliach. Karel časopis spálil, dôkaz neexistoval. To však neprekážalo, Vodstrčil konal. Zhoršená známka z mravov. Z krajského úradu prišlo cez prázdniny v roku 1951 vyjadrenie, že išlo o závažný politický čin, a tak… smola. Pôvodné prijatie na gymnázium sa ruší a Karel si narýchlo musí nájsť novú školu. Možností nie je veľa – kominár, baník alebo zámočník.

Prihlásil sa na zámočníka do Dobrušky. Normálna vojna s tvrdým režimom. Tri dni zamestnania a tri dni škola, voľno len v nedeľu, politické školenia, čítanie článkov z Rudého práva, budíček, rozcvička, upratať, v trojstupe na raňajky za spevu budovateľských piesní. Patril medzi najlepších učňov. Začal si písať s otcom.

Karel Pfeiffer ako učeň v roku 1950. Foto – Pot Bellum

Vyhodili ho aj z učňovky a začal sa báť

Vedúcim vychovávateľom bol pán Wurm. Od starších kamarátov Karel vedel, že to je niekdajší majster republiky v grécko-rímskom zápase a vojnový hrdina. Sám bol malý a slabý, a tak sa chcel naučiť bojové umenie sebaobrany jiu-jitsu. Nakoniec ho pán Wurm učil grécko-rímsky zápas.

Wurm nebol komunista, tiež býval skautom. Karel ho mal rád, videl v ňom vzor muža. Písal si denník, najprv 1. diel a potom 2. diel. Zaznamenával do neho všetko, tiež protikomunistické myšlienky. Karel Wurm bol však o rok neskôr „odídený“, jeho miesto získal „uvedomelejší“ Dvořák. Karel zistil, že Wurm býva na Nymbursku, napísal mu.

Bolo to 5. septembra 1952. Na internát prišla odpoveď na jeho list od pána Wurma, vychovávatelia podľa pečiatky a písma na obálke odhadli pisateľa a list otvorili. Následne Karlovi prezreli izbu a pod vankúšom našli denník číslo 2. Do neho vložili zadržaný list a hurá na SNB.

Výsluch trval 12 hodín, štyria príslušníci v uniformách. Prinútili ho vybrať všetko z vreciek, bolo smiešne, aké hlúposti vyťahoval, čo asi po vreckách nosí šestnásťročný chlapec? Posadili ho na stoličku k umývadlu, čakal nakladačku a polievanie.

Bál sa. Nemlátili ho. Musel len hodiny nehybne sedieť. Opakovali otázky stále dokola. Priznal, že písal Wurmovi, ale odpoveď nedostal. Neverili mu. Chceli počuť mená, kontext, pohnútky. Bál sa. Ukázali mu denník. V ňom na červeno podčiarkovali, čo ich dráždilo. Pripadal si ako najhorší človek na svete.

Bál sa. Bol večer. Mohol odísť. Na chodbe utiera podlahu upratovačka, na vyšurovanú drevenú podlahu kladie listy novín. Jeho novín. Spoznal stránky časopisu Máj z roku 1946 s článkom o výsadkárskej skupine Antropoid.

Bál sa. Boli teda aj u neho doma. Ukradli skautské kroniky, noviny, mapy, veci, na ktorých mu záležalo. Neskôr zažil ešte niekoľko výsluchov, ale ten prvý je nezabudnuteľný. Od tej doby… sa bál.

Pár týždňov sa nič nedialo, potom prišiel na hodinu vedúci učňovského strediska súdruh Zmatlík. Karla vyhodili aj z učňovky. Potom si ho vzal ešte triedny učiteľ Hyršovský bokom, podporil ho, vyjadril svoj obdiv a zaželal mu veľa síl.

Čo teraz? Musí sa niekde zamestnať. Išiel do Stavostroja, tam s ním hovoril len vrátnik Blažek. Poslal ho na okres do Dobrušky po odporúčania. Vyrazil na bicykli, zbytočne. Hlúpy, naivný, zmätený. Cestou späť stretol miestneho komunistu Štěpinu, ktorý sa mu vysmieval, a Karlovi došlo, že za tým všetkým stoja novomestskí straníci. Bol rád, že prší, pretože plakal ako malé dieťa.

Mesiac nezamestnaný, nikde ho nechceli. Potom mu jeho poručník Lepš zohnal miesto v MEZ-e v Náchode. V občianskom preukaze napísané pomocný robotník, vozil oleje na vozíčku, zametal, robil poskoka.

Ešte pred Vianocami v roku 1952 sa dozvedel, že bude mať súd za protištátnu činnosť. Spoločne s ním bol obvinený aj Karel Wurm. Dvaja ľudoví sudcovia, prísediaci boli za stranu, za mládež. Wurm dostal 16 mesiacov nepodmienečne, Pfeiffer dostal 3 mesiace s dvojročnou podmienkou.

Z vojny mal obavy, ale našťastie sa nenaplnili. Bol v Kúpeľoch Bohdaneč u vodičov. Športoval, nepozeral po pive, občas sa obzrel po dievčatách, a tak si na vojne našiel manželku, sú spolu 57 rokov.

Po vojenčine stále spal v jednej posteli s matkou, otčimom a bratom. Začal teda zháňať miesto s bytom pre svoju manželku. Bola učiteľkou. To sa nakoniec podarilo a nastalo harmonické obdobie na dedinskej škole v Suchom Dole. Založili si rodinu, narodili sa im dve dcéry.

Stretnutie s otcom

Otca videl až takmer po dvadsiatich rokoch, v roku 1964 išiel prvýkrát za ním na Západ, dostal od neho auto – mercedes. Bezpečnosť ho vypočúvala s podozrením na to, že ide o odmenu za spoluprácu so západnými špionážnymi agentúrami. V šesťdesiatych rokoch sa mamička aj otecko rozviedli so svojimi partnermi, mamička emigrovala do Nemecka a druhýkrát sa vzali. Boli spolu šťastní.

Vápenka, otec na návšteve. Foto – Post Bellum

V roku 1978 nastúpil do Kovopolu v Polici nad Metují. Chcel robiť konštruktéra, ale ponúkli mu miesto zásobovača. V Suchom Dole sa venoval mládeži, bavila ho telovýchova. S deťmi behali, plávali, skákali, lyžovali.

Boli úspešní a do Suchodol chodili natáčať rozhlas i televízia. Politickí funkcionári ho tlačili k členstvu v strane, opakovane odmietol. Ďalej sa venoval fotografii a amatérskemu filmu. Nakrúcal inštruktážne filmy.

Po Novembri začal podnikať ako obchodník a výrobca liatinových stojanov na ručné vŕtačky. Za svoje najšťastnejšie životné obdobie považuje to, ktoré prišlo po revolúcii 1989.

„To som si predtým vôbec nevedel predstaviť. Keď sa teraz postavím na Václavskom námestí a pozerám sa na tú krásu, aké je všetko nové a čisté… a hlavne je sloboda, to je úžasný pocit. Každé ráno sa zobudím a všetky problémy, ktoré sú, mi pripadajú smiešne, hlavne, že je sloboda. Môžem realizovať všetko, na čo si zmyslím.“

Podniká dodnes a má skoro 80 rokov. Kúpil si vlastný dom v Polici. Je už prastarý otec, má veľkú rodinu a peknú starobu. Nebojí sa.

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie