Denník N

Pochádza z významnej židovskej rodiny, Imrich Donath sa rozhodol emigrovať v Stephansdome. Slovensko zviditeľňuje vo svete

Imrich Donath. Foto - Post Bellum
Imrich Donath. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Imrich Donath je potomkom významnej židovskej rodiny, ktorá žila v Šali od 18. storočia. Dnes tu už žiadny Donath nežije.

Narodil sa ako druhé dieťa 13. decembra 1947 Alexandrovi a Šarlote (rodenej Reiszovej), ktorí pochádzali z mnohodetných pobožných židovských rodín: „Ako moja generácia, nemal som starých rodičov ani na jednej, ani na druhej strane,“ dodáva.

Mama pochádzala z Tešedíkova z rodiny s piatimi dcérami a najstarším synom, ktorý bol lekárom. Cez vojnu ho deportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde po jeho oslobodení pomáhal liečiť preživších. Sám sa nakazil týfusom, na ktorý cestou domov umrel.

Po jeho malom synovi, ktorý zahynul tiež, dostal Imrich meno. Dve sestry sa v roku 1935 zúčastnili druhých Makabejských hier v Izraeli a po ich ukončení tu už zostali budovať krajinu ako mnoho mladých nadšencov z celej Európy.

Šaľa pripadla po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 Maďarsku. Aj tu boli Židia perzekvovaní a samotné deportácie sa začali v lete 1944.

Imrich Donath o osude svojej matky a jej rodiny nevedel až do momentu, keď si vypočul jej svedectvo, ktoré nahrala pre Shoah Foundation Stevena Spielberga v 90. rokoch.

„Rodičia nehovorili nič, to je, žiaľbohu, typické pre moju generáciu. A my sme sa nič nepýtali. Nevedeli sme nič,“ vysvetľuje.

Matku s dvoma sestrami a rodičmi najprv umiestnili v Šali v malom gete, odtiaľ ich cez Nové Zámky deportovali do Auschwitzu. „Sestry išli naľavo a rodičia, žiaľbohu, napravo.“

Jednu sesternicu zaradili do pracovného komanda v tzv. Kanade – táborovom sklade, kde sa preberala a skladovala batožina odobraná väzňom po ich príchode – a občas mohla sestrám priniesť niečo na prilepšenie.

V zime 1944 matku presunuli spolu s prevažne maďarskými ženami do koncentračného tábora Trutnov-Pořičí, kde ťažko pracovali v 10,5-hodinových zmenách v podniku AEG (Allgemeine Elektrizität Gesellschaft).

Tento tábor oslobodili až v posledný deň vojny 9. mája 1945. Matka sa vrátila domov v júli na židovský sviatok Tiša be-av, ktorý sa pripomína prísnym pôstom.

„Mama sa vrátila, bola hladná a povedala si, dnes budem jesť, aj keď je Tiša be-av, ale zaprisahám sa, že v živote už nikdy nebudem, a tak aj bolo. Preto je pre mňa Tiša be-av niečo dôležité,“ vysvetľuje dojato.

Po prežití Bergen-Belsenu znárodnili komunisti otcovi rodinný podnik.

Otec Alexander sa narodil v roku 1906 ako najmladší syn. Pochádzal z ortodoxnej zámožnej rodiny, ktorá podnikala vo veľkoobchode prevažne s pivom, vínom a zeleninou, a starý otec Salamon vybudoval prosperujúcu firmu Prvá šalianska octáreň.

Od roku 1921 navštevoval gymnázium vo Frankfurte, o dva roky sa však musel vrátiť, lebo umrela jeho mama, a obchodné vzdelanie dokončil v Berlíne. Rodina podporovala Československú republiku a v roku 1930 prispela významnou sumou do zbierky Židovského národného fondu na výsadbu Masarykovho lesa v Izraeli pri príležitosti prezidentových osemdesiatych narodenín.

V roku 1941, keď otca odvelili na nútené práce, sa už s matkou poznali a ona mu občas vozila jedlo. Nejaký čas sa schovával v Budapešti a dokonca sa mu podarilo zaobstarať si vzácny Ochranný list vydaný 9. novembra 1944 apoštolským nunciom v Budapešti, za ktorý pravdepodobne zaplatil obrovskú sumu a ktorého originál je vystavený v Maďarskom židovskom múzeu v Budapešti.

Avšak nie každému držiteľovi tohto dokladu sa skutočne podarilo deportáciám vyhnúť. Otca už o štyri týždne deportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Ten oslobodili 12. apríla 1945 a do Šale sa vrátil koncom mája.

Okrem neho prežila už len jedna sestra, dve zahynuli. Jeho rodný dom, ktorý dodnes stojí v strede mesta, bol vyrabovaný: „Dom bol úplne prázdny, v dome nebolo nič, nič! Len jedno drevené kreslo, ktoré asi už nikto nechcel,“ spomína a ukazuje na kreslo, ktoré má dodnes.

Rodičia sa zosobášili v októbri, v máji 1946 sa im narodila dcéra Magda a v decembri 1947 Imrich.

Po komunistickom puči vo februári 1948 sa ani Donathovci nevyhli znárodňovaniu. V rodine sa na túto smutnú udalosť spomínalo takto.

„25. február – deň znárodnenia – býval otcov sviatok. Vtedy mu všetko zobrali. Prišli jeho vlastní robotníci a povedali: ‚Šanibáči, oddnes je všetko naše.‘ Keď sme s otcom chodili po Šali a otec mi ukazoval: ‚To bolo moje, to bolo moje,‘ a ja som sa ho pýtal: ‚Otec, a čo ja mám z toho?‘ Odpovedal mi: ‚Dobrý káder‘,“ dodáva dnes s úsmevom. Po zoštátnení firmy mohla rodina aspoň naďalej bývať v rodinnom dome na hlavnej ulici.

Ako mnoho československých Židov sa do Izraela v roku 1948 vysťahovali ďalšie dve mamine sestry aj otcova jediná sestra. Imrichovi rodičia zvažovali vysťahovanie tiež, obidve deti však mali od narodenia problémy s bedrovými kĺbmi a liečili sa u vtedy svetovej kapacity, profesora Bedřicha Frejku v Brne, a preto sa báli odísť do neznáma.

Otec vystriedal rôzne zamestnania vo viacerých štátnych podnikoch, prevažne viedol sklady. Doma sa hovorilo po maďarsky, Imrich so sestrou navštevovali výhradne slovenské školy a rodičia sa bavili po nemecky, keď nechceli, aby im deti rozumeli.

Imrich rodičom celý život vykal: „Ešte aj teraz, keď sa mi o nich sníva, tak im vykám,“ dodáva.

Donathovci v apríli 1957. Foto – archív I. D.

Každý vedel, že som Žid

Rodina žila náboženským životom a viedla ortodoxnú domácnosť aj po nastúpení komunistického režimu, ktorý už na začiatku 50. rokov spustil čistky v komunistickej strane. Tie vyústili do zinscenovaného procesu s Rudolfom Slánskym a s tzv. „spikleneckým centrom“ s jasným antisemitským podtextom. Z jedenástich popravených koncom roku 1952 bolo osem židovského pôvodu.

Do školy sa vtedy chodievalo aj v sobotu, a keďže je pre Židov sabat (sobota) dňom odpočinku, Imrich bol až do 5. triedy v tento deň oslobodený od písania: „Každý vedel, že sme Židia, držali sme sa toho, mali sme kóšer, a to v tých 50. a 60. rokoch v Československu nebolo jednoduché,“ vysvetľuje. Otec mu vždy hovoril: „Môj syn, buď hrdý Žid. Keď nie si hrdý, aj tak si Žid, čiže buď hrdý Žid.“

Každú nedeľu chodieval do Galanty na náboženstvo k pánovi Izidorovi Katzovi. Keď bol starší, jazdili s otcom na veľké sviatky často do Horných Salíb, aby doplnili minjan (desať dospelých židovských mužov potrebných na verejnú pobožnosť).

Komunistický režim vystupoval proti Židom nepriateľsky, obmedzoval ich náboženskú slobodu a zastrašoval ich. Konkrétne to pocítil Imrichov otec tak, že bol od roku 1957 dva roky nezamestnaný. Aj takto komunisti trestali nepohodlných ľudí a označovali ich za príživníkov. „Donathovci boli veľmi známa rodina, Donathovcov ničiť, to bolo ‚žúžo‘,“ dodáva.

Matka začala vtedy šiť, aby sa rodina mohla aspoň ako-tak uživiť. Otec si napokon našiel prácu v dvadsať kilometrov vzdialenom Nedede, kde viedol zeleninový sklad.

V roku 1960 absolvoval Imrich bar micvu (náboženský obrad, keď sa z chlapca stáva nábožensky dospelý muž) v Bratislave v synagóge na Heydukovej ulici u rabína Eliáša Katza, ktorý neskôr v roku 1968 emigroval do Izraela. „Ako to už u Židov býva, dostal som svoje prvé hodinky.“

Pamätá sa, ako sa okolo roku 1958 v Šali prestala využívať synagóga. Schránku na tóru, ktorá bola pôvodne darom rodiny Donathovcov židovskej obci, si zobrali domov a Imrich ju má dodnes.

Minjan sa potom konal u Donathovcov: „Dobre sa pamätám, keď sa skončil minjan, Židia nechceli ísť naraz von, aby to nevyzeralo na židovské sprisahanie, tak ja som bol pri dverách a každých päť minút som vypúšťal dvoch ľudí,“ spomína s úsmevom.

V roku 1965 sa rozhodovalo o zbúraní synagógy: „Bol predstavený územný plán mesta a presne v tom mieste viedla cesta. To nebol antisemitizmus… To isté židovský cintorín: presne tadiaľ musela ísť cesta,“ vysvetľuje ironicky.

Silným zážitkom bol pre chlapca rok 1962, keď ho otec zobral do Bratislavy na 200. výročie narodenia Chatama Sofera: „Boli tu stovky Židov, vtedy im dovolili prísť, lebo Chatam Sofer. Vtedy som cítil, že to židovstvo musí niečo znamenať, keď prídu z celého sveta, bol to výnimočný pocit,“ spomína nadšene.

„S antisemitizmom som nemal žiadne problémy, každý vedel, že som Žid. Keby som sa k tomu nepriznával, mohol som dostať po nose. 24. decembra u nás kamaráti čakali, kým k nim príde Ježiško. Potom som išiel s nimi sa tešiť, čo všetko dostali a odvtedy mám rád salónky, ktoré som tam jedol,“ usmieva sa.

V roku 1962 navštívila matka prvýkrát svoje sestry v Izraeli. Rodičia rozmýšľali, či nepožiadajú o vysťahovanie, ktoré sa začalo povoľovať od polovice 60. rokov. Otec sa však na to už necítil, mal 58 rokov a život v Izraeli nebol ľahký.

Mladosť počas krátkeho uvoľnenia koncom 60. rokov

V roku 1965 sa Imrich hlásil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave na odbor zahraničný obchod. Vzhľadom na príbuzenstvo v Izraeli však pripadal do úvahy len vnútorný obchod. Prisľúbili mu však, že ak bude mať dobrý prospech, môže si o rok zažiadať o prestup. Usilovne študoval a o rok si podal žiadosť. Odpoveď bola jasná: „Nič sa nezmenilo.“

V druhej polovici 60. rokov už bolo cítiť postupné uvoľňovanie a v roku 1966 Imrich stál pri založení študentského časopisu Eko. Do tretieho čísla sa im podarilo získať na rozhovor Ota Šika, ktorého vtedy navrhované reformy socialistického hospodárstva ešte neboli akceptované straníckym a štátnym aparátom. Až v apríli 1968 ho Alexander Dubček vymenoval za koordinátora ekonomickej reformy.

Po publikovaní rozhovoru ešte v roku 1966 bolo vydávanie časopisu zakázané. O dva týždne si však Imricha predvolali na dekanát a ponúkli mu štúdium zahraničného obchodu na univerzite vo Varšave. Po absolvovaní dvojtýždenného kurzu poľštiny vycestoval v októbri 1967 do Varšavy s inštrukciou: „Chlapci, dostanete pekné štipendium, ale chlapci, nerobte obchody,“ smeje sa. „Vo Varšave som mal vynikajúci život, nie dobrý, ale vynikajúci,“ spomína.

V roku 1968 tu zažil marcové protesty študentov a intelektuálov proti komunistickému režimu, ktoré vyústili do tvrdej reakcie proti poľským disidentom sprevádzanej antisemitskou kampaňou.

Donathovci. Foto – archív I. D.

O emigrácii sa rozhodoval v Stephansdome vo Viedni

Koncom júna 1968 prišiel domov na prázdniny a na august si vybavil štvortýždňový jazykový kurz v Rakúsku, čo už sa dalo v tom roku bez problémov a veľa mladých ľudí takto vycestovalo do západnej Európy.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta sa už mnohí z nich do Československa nevrátili. Aj Imrich sa o emigrácii rozhodol okamžite. Aby mal na premýšľanie pokoj, navštívil hneď v ten deň organový koncert v Stephansdome: „Vedel som, že budem môcť rozmýšľať. Vysoký Stephansdom, človek je tam taký maličký a musí byť ticho, lebo je koncert, a môže sa venovať sám sebe. Keď som išiel dnu, nevedel som, čo budem robiť, keď som vyšiel von, vedel som, že ostanem na Západe.“

Imrich nedovŕšil ešte ani 21 rokov. Rodičom napísal list, že sa už nevráti: „Rodičia reagovali, ako som si myslel: mama plakala a otec povedal, že aspoň jedno decko na Západe,“ usmieva sa.

Mama mu do Viedne priniesla oblečenie, vysokoškolský index a potvrdenia o absolvovaní šiestich semestrov. Vo Viedni pôsobila aj židovská organizácia Joint, ktorá emigrantom pomáhala. Keď sa prišla do Viedne s bratom rozlúčiť sestra, zašli spolu do kancelárie Jointu: „Obidvaja sme dostali 1 300 šilingov, sestra mi odovzdala všetky peniaze a vzapätí si vypýtala 100 šilingov, aby mala niečo vo vrecku. To sestre nikdy nezabudnem, to bolo od nej veľkodušné že až!“ dodáva dojato.

Imrichovým hlavným cieľom bolo ukončenie štúdia. Rozhodoval sa medzi Viedňou, St. Gallenom vo Švajčiarsku a Frankfurtom. Keďže nemal žiadnu finančnú podporu, mohol ísť len tam, kde sa dalo popri štúdiu aj pracovať, preto padla voľba na Nemecko.

Vo Frankfurte mal už kontakt na redaktorku z denníka FAZ, s ktorou sa zoznámil vo Varšave. V redakcii mu prisľúbili, že sa postarajú o štipendium. Keď v októbri dorazil do Frankfurtu, mal sa najprv hlásiť v utečeneckom tábore Troisdorf pri Kolíne. Tu od neho však chceli potvrdenie o žiadosti o politický azyl ako podmienku pre udelenie štipendia: „Tak som naštvaný odišiel. Nechcel som žiadať o politický azyl, nevedel som, čo bude s rodičmi, mohli mať ťažkosti.“

Nielenže nedostal štipendium, ale univerzita mu nechcela uznať ani absolvované semestre. Rozhodol sa napísať priamo rektorovi, ktorý ho potom osobne prijal a štipendium nakoniec dostal jeho rozhodnutím: „400 mariek, ale podľa nemeckej presnosti som dostal spätne október, november a vedel som, že 1. decembra dostanem ďalších 400 mariek – v živote som sa necítil taký bohatý ako v tej chvíli,“ spomína.

So štúdiom však musel začať úplne od začiatku, neuznali mu ani jeden predmet. Neboli to ľahké časy: „Niekedy som mal na konci mesiaca len na chleba s horčicou. Ale vždy som vedel, že sa z toho dostanem, lebo som Donath,“ spomína hrdo.

Kým sa opäť uzavreli hranice na jeseň 1969, stihol ho vo Frankfurte navštíviť otec. Imrich ho prehováral, aby s mamou prišli žiť do Nemecka.

„Dlho rozmýšľal, mal tu veľa známych. Bol by dostal Wiedergutmachung (reparácie obetiam holokaustu – pozn. autora), vedel perfektne po nemecky, mal doklady o tom, že mu niečo zobrali, bol by dostal dôchodok. Starý strom sa však nedá presadiť. Otec mal už 62 rokov,“ vysvetľuje.

Po vypršaní československého pasu dostal Imrich od nemeckých úradov tzv. Nansen-Pass – nemecký doklad určený pre osoby bez štátnej príslušnosti.

Sestra sa začiatkom 70. rokov vydala do Budapešti a v roku 1974 dovolili komunisti rodičom navštíviť syna v Nemecku prvýkrát po piatich rokoch. Imrich využil túto príležitosť a zobral rodičov do Izraela, pre otca to bola prvá návštevy krajiny. Dopredu podal inzerát do maďarských izraelských novín, v ktorom oznámil deň a miesto v kaviarni v Tel Avive, kam sa v danom čase môže dostaviť každý, kto má záujem stretnúť sa so Šándorom Donathom s manželkou. „Donath bol pojem. Prišlo 35 – 40 ľudí. Keď to otec videl, omladol o dvadsať rokov. Ja som bol šťastný,“ rozpráva dojato.

Koncom roku 1975 oznámil otcovi Mestský národný výbor, že štátny podnik Jednota má záujem o ich rodinný dom v rámci výstavby sídliska Šaľa-stred. Pre otca neprichádzal predaj rodičovského domu za žiadnu cenu do úvahy. Oznámili mu, že keď nebude súhlasiť s navrhnutou cenou, tak mu dom jednoducho zoberú. Na zápisnici z januára 1976 sú podpísaní šalianski mestskí funkcionári a zástupca Jednoty: „Otec mal toľko rozumu, že tam dal napísať ‚Alexander Donath odmietol podpis’. Tak mu to zobrali.“

Imrich Donath odovzdáva prezidentke Čaputovej potvrdenie KKL Nemecko o vysadení 18 stromov v Izraeli. Foto – archív I. D.

Rodičia sa s ťažkým srdcom na staré kolená museli vysťahovať. Po revolúcii v 1989 oslovil Imricha bývalý spolužiak, ktorý sa stal neskôr šéfom Jednoty, prečo nežiada o navrátenie rodinného domu. Imrich však nemal potrebné dokumenty. Vtedy mu priateľ ukázal spomenutý spis, na základe ktorého mu bol dom vrátený.

Po desiatich rokoch pobytu v Nemecku získal Imrich nemecké štátne občianstvo, podmienené vykúpením sa zo zväzku s Československom – za absolvované semestre štúdia musel socialistickému štátu zaplatiť niekoľko tisíc mariek.

Okamžite navštívil rodičov a rodnú Šaľu. Bohužiaľ, otec už o rok na to umrel. Našťastie mu československý zastupiteľský úrad povolil vycestovať na pohreb: „Dostal som vízum. Ale keď som chcel vycestovať na maturitné stretávky, na to som, samozrejme, vízum nikdy nedostal.“

Zviditeľňuje Slovensko a jeho židovskú históriu

Po promócii v roku 1973 vystriedal niekoľko zamestnaní v ekonomickom odbore, až sa stal riaditeľom veľkoobchodnej prevádzky v Kasseli. Tu sa každých päť rokov koná svetoznáma výstava súčasného umenia Documenta. V roku 1977, počas Documenty 6, sa v ňom prebudilo nadšenie pre výtvarné umenie, ktoré trvá až dodnes.

O rok začal pracovať pre poisťovňu Allianz vo Frankfurte a do roku 2015 pôsobil ako poisťovací agent, až kým neodovzdal svoju poisťovaciu kanceláriu synovi.

V roku 1979 sa oženil s Barbarou Banas, ktorá po marcových varšavských protestoch emigrovala do Nemecka.

S nadšením privítal zmenu režimu po novembri 1989 a chcel byť nápomocný pri hospodárskej transformácii. Bol spoluzakladateľom Deutsch-tschechoslowakische Wirtschaftsvereinigung (Nemecko-československé hospodárske združenie).

Imrich Donath s bývalými prezidentmi Nemecka a Slovenska Gauckom a Kiskom. Foto – archív I. D.

Okrem iného sprostredkoval stretnutia v rámci bankového sektora na najvyššej úrovni vo Frankfurte aj v Bratislave.

Združenie fungovalo aj po rozdelení republiky a Imrich stál pätnásť rokov v jeho čele. Preto ho v roku 2002 vymenoval vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan za honorárneho konzula Slovenskej republiky pre spolkovú krajinu Hesensko vo Frankfurte. Jeho zámerom bolo a je zviditeľniť Slovensko prostredníctvom umeleckých výstav: „Chcem hodiť kameň do vody, aby robil kruhy.“

Od roku 2005 organizuje Dni slovenskej kultúry, oboznamuje nemeckú verejnosť nielen so slovenskou kultúrou, ale aj so židovskou históriou a tradíciou na Slovensku. V roku 2008 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Šaľa.

Taktiež sa už dlhé roky angažuje v židovskej náboženskej obci vo Frankfurte, je prezidentom židovského občianskeho združenia AKIM, ktoré sa venuje postihnutým, a viceprezidentom Židovského národného fondu v Nemecku.

Spolu s manželkou sa tešia zo svojich štyroch detí a piatich vnukov, ktorí sú tiež hrdými Židmi ako ich otec: „Tu máme byť otvorení svetu.“

Dodnes často myslí na svojich rodičov a považuje za svoju životnú úlohu pripomínať ich odkaz: „My, druhá a tretia generácia, máme zodpovednosť nezabudnúť. Nezabudnime, že slovo zodpovednosť má v sebe slovo ‚odpoveď‘. Musíme dať odpoveď aj na tie otázky, ktoré nám ľudia nie sú schopní položiť. To je moje motto a úloha mojej generácie. To je moje presvedčenie. Preto usporadúvam rôzne akcie, ktoré s tým súvisia.“

To, čím sa riadil celý život, by chcel odkázať aj mladým ľuďom: „Buď hrdý na to, čo robíš a rob to dobre a s úsmevom. Rob iba to, čo ťa baví. Keď ťa to baví, budeš to robiť dobre a budeš mať úspech. A úspech je najväčšia motivácia robiť to naďalej,“ uzatvára.

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie