Kardinál Schönborn: Utečenci zmenia náš život, ale je to šanca

Autor je kardinál a viedenský arcibiskup

Bratia a sestry, zástupcovia verejného života, iných náboženských spoločenstiev, všetci tí, či už tu v Dóme, alebo v spojení s nami prostredníctvom rozhlasu počas tejto chvíle modlitby a prosby.

Jedinečným spôsobom sa stalo, že v dnešnom, teda nijako zvlášť vybratom evanjeliu vystupuje Sýrčan. Muž. Muž z Damasku, ktorý tam pred 2 800 rokmi žil a ktorého prorok Elizeus vyliečil z malomocenstva. Nebol žiadnym Židom, ale cudzincom. Aj vdova zo Sarepty v Sidone bola cudzinka.

Damask. Sýria. Milióny sú v tejto krajine a z tejto krajiny v súčasnosti na úteku. Mnohí prichádzajú za najťažších okolností až k nám. Mnohí to nedokážu. Prídu o život: utopia sa  v Stredozemnom mori alebo sa hrozne udusia v chladiarenskom aute na prevoz mäsa.

Sýria. Irak. Afganistan. Krajiny, ktoré sú už roky či desaťročia vystavené vojne a teroru. Ľudia, ktorí chcú jednoducho prežiť a žiť ako my všetci.

Jedinečným spôsobom je v dnešnom evanjeliu reč o tom, nad ktorým spočíva Boží duch. Boh ho pomazal a zoslal, aby priniesol dobrú správu. Nie pre bohatých, tí už všetko majú, a to viac, než potrebujú. Ale pre chudobných.

Šokujú ma obrazy utečencov. Väčšinou nemajú nič iné, len svoje ošatenie. Matka mohla utiecť v roku 1945 s nami, dvoma deťmi a dvoma kuframi. Títo utečenci však nemajú nič, len svoj holý život. Skúsme si len predstaviť, čo to znamená, prísť zo Sýrie k nám, s ničím.

Čo za dobrú správu má Bohom zoslaný pre chudobných? Zajatcom prináša oslobodenie, slepým zrak, utláčaným slobodu.

Čo je to za program? Je utopický? Nie je možné vôbec na to nemyslieť. Všetku núdzu na svete chce odstrániť? Nechce akceptovať tvrdé fakty?

Jedinečným spôsobom na konci dnešného evanjelia Ježiš vraví: Toto slovo sa naplnilo dnes. Nemožné. Dnes? To nedokážeme. Sú to stovky, tisíce utečencov, ktorí dnes, denne prichádzajú hľadať slobodu a život. Ale je tu dobrá správa. Je to možné.

Nečakali sme, že sa to stane. Sme jednoducho prekvapení. Zvláštne to však nie je. Mali sme tušiť, že k veľkej migrácii príde. Teraz je realitou. A realitou to aj zostane. A náš život to zmení. Strašná smrť na diaľnici A4 nás upovedomila, že nemáme inú možnosť, než sa spoločne tejto realite postaviť. Nie zajtra. Dnes. Každá výzva má v sebe čosi dobré. Teraz vidíme najmä ťažkosti. Sú skutočné a sú enormné. Ale sú šancou.

Pápež František na to jasným gestom poukázal, keď sa na svojej prvej cestu v Taliansku vydal na Lampedusu. Jeho slová proti „globalizácii ľahostajnosti“ sú nezabudnuteľné. Nemôžeme odvracať zrak. Ako pápež František včera ukázal, osobne som bol okom aj uchom svedkom toho, ako sa pri obednej modlitbe Anjel Pána včera, v nedeľu, výslovne modlil za bratov a sestry, týchto 71 obetí, z toho štyri deti, a k modlitbe za nich pozval aj ostatných.

Pozerať sa za seba znamená tiež pokúšať sa o jasné opatrenia. Včera pápež František povedal: prosme Boha, aby nám pomohol spolu efektívne pracovať a zabrániť takýmto zločinom, ktoré zraňujú celú ľudskú rodinu.

Dnes sa slovo naplnilo, vraví Ježiš. Myslím na všetkých, ktorí v tejto chvíli, teraz v ťažkých dňoch pomáhajú, kde môžu. Ktorí neodvracajú zrak. Ktorí sú tu, sú solidárni, ktorí jednoducho ukazujú znak ľudskosti. Im všetkým patrí naša vďaka. Zvlášť ďakujem tým, ktorí pomáhajú s prvým kontaktom. Mnohí sú preťažení a napriek tomu ostávajú ľudskí: exekutíva, charitatívne organizácie, dobrovoľníci, ktorí robia veľké a malé služby. A nie poslední, naši politici. Ktorí sú často karhaní a ktorí predsa robia, čo je možné.

Ako často som v dnešných dňoch počul o radosti. Radosti darovať ľudskú blízkosť utečencom. Choďme jej naproti. A to nie je žiadna jednosmerka.

Dnes som telefonoval s profesorom Risserom zo súdneho lekárstva. Sľúbil som mu, že dnes v Dóme spomeniem aj jeho a jeho tím a budeme sa za nich modliť. Za ich ťažkú prácu.

Dnes sa písmo, táto dobrá správa, naplnilo, vraví Ježiš. A necháva nás dúfať, že to je možné. Nie je to ľahké. Bremená sú nerovnomerne rozložené. Nemôže sa stať, že niektoré krajiny prijmú len minimálny počet utečencov. A ostatné omnoho viac.

Nie je však žiadna hanba, keď bude mať naša krajina lepšie meno ako ostatné. Za dobré meno v ľudskosti sa nemusíme hanbiť. Často sa píše, či by aj cirkev nemala robiť viac. Všetky náboženstvá považujú cudzincov a utečencov za hodných veľkej ochrany. Mnoho sa už deje, a médiá neinformujú o všetkom. Isto však musí byť nami kresťanmi a inými náboženstvami vykonané viac. A netlačí nás len otázka ubytovania, ale aj toho, čo príde potom. Integrácia. Osvojenie si novej vlasti.

Na konci hovorí Ježiš, že prišiel s príkazom milostivého roku. Podľa židovskej tradície je takýto rok rokom, v ktorom boli odpustené dlhy, otroci oslobodení, cudzinci prijatí. Nepotrebujeme takýto milostivý rok? Rok, v ktorom všetky sily spoločnosti, Európy, našej krajiny povstanú spolu, aby vo veľkej výzve obstáli.

História sa vyvíja zle. Ježišovo posolstvo vzbudilo odpor, hnev. Jeho vlastní ľudia ho pripravili o život. Ježišova dobrá správa vzbudzuje odpor. Zradili ho vlastní ľudia. Ide preč a spolu s ním aj šanca dobrej správy.

Nejako je to, čo dnes zažívame a čo nás vyzýva, veľmi vážnym testom toho, či u nás v Rakúsku, v Európe kresťanské dedičstvo, evanjelium, ešte žije, alebo sa už stalo balastom.

Pre Denník N preložil Dominik Baco