Bieloruský denník: Vyšli sme na ulicu a obyčajná nedeľa sa zmenila na hlavnú udalosť týždňa

Každú nedeľu napriek masívnym represiám a zatýkaniam protestujú Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Nedeľa, 9. augusta 2020

Deň volieb sa vymykal z bežného života. Vnútorne sme boli ako keby presvedčení, že túto nedeľu existujú iba voľby, žiadne iné starosti nie.

Tušili sme, že v krajine pravdepodobne vypnú Internet.

A tak sa aj stalo, od obeda sme zostali takmer bez komunikácie: mobilný internet nefungoval vôbec, domáci len prerušovane.

Hlasovanie však bolo vzrušujúce. Počas dňa bolo vo vzduchu cítiť napätie.

Veľa ľudí chodilo po uliciach s bielymi stužkami – to znamenalo, že hlasovali za Sviatlanu Cichanovskú.

Ľudia starostlivo študovali svoje hlasovacie lístky, aby neboli pre prípadné chyby vyhlásené za neplatné, a zároveň starostlivo kontrolovali zoznam voličov, aby sa tam nevyskytli žiadne „mŕtve duše“.

V kabínke bolo treba označiť kandidáta, vyfotiť hlasovací lístok, následne ho poslať do jednotného systému Hlas na počítanie hlasov a potom poskladať papier do tvaru harmoniky – to všetko s cieľom skomplikovať, ako aj odhaliť možné falšovanie.

Avšak aj vtedy bolo jasné, že sa bude falšovať – a to už na základe výsledkov predbežného hlasovania, ktoré trvá štyri dni a je dlhou príležitosťou na zmanipulovanie výsledkov.

A večer sa začala hrôza, ktorá pokračuje dodnes.

Čakali sme na výsledky hlasovania s našimi susedmi v blízkosti volebnej miestnosti – rovnako ako tisíce ľudí v celej krajine. Stáli sme, rozprávali sme sa a diskutovali o správach, ktoré sa nám nejako podarilo získať.

Boli tam rodiny s malými deťmi, niektorí chodili so psami.

Po nejakom čase k nám prišla celá skupina ťažkoodencov z OMON-u v opancierovanom aute. Približne 10 maskovaných mužov vystúpilo pri volebnej miestnosti, postavili sa proti nám a odohnali nás hlbšie do nádvoria.

Tak sme strávili niekoľko hodín až do neskorej noci, keď OMON odviezol volebnú komisiu a volebné urny. Keď sme uvideli výsledky zverejnené komisiou, okamžite sa ukázalo, že voľby boli zmanipulované.

Počas večera sme dostali telefonáty z rôznych častí Minska a celej krajiny a dozvedeli sme sa o novinkách: že niekde príslušníci OMON-u zložili štíty a prešli na stranu ľudí, že Cichanovská zvíťazila v jednom z miest a že 0 ľudí hlasovalo za Lukašenka v jednom z okresov Minska.

V takých chvíľach sa nám zdalo a chceli sme uveriť, že sme tentoraz vyhrali.

Ale boli sme podvedení – a potom zbití.

Nedeľa, 16. augusta 2020

Vyšli sme na ulicu a nikto z nás nevedel, kam ísť – tieto slová sú v piesni bieloruskej kapely NizKiz, ktorá sa stala jednou z hlavných protestných songov Bieloruska.

https://www.youtube.com/watch?fbclid=IwAR1S9eDIGJ1HtTwwMApxNHyZSJCJ42JNMYHZPqF21lZcjFGuwInLP8tJ1bM&v=PBcXACjLf0c&feature=youtu.be

A tak 16. augusta Bielorusi vyšli do ulíc, aby ukázali, že nesúhlasia s tým, čo sa s ich hlasom stalo počas prezidentských volieb a čo nasledovalo ďalej.

Nesúhlasíme s falšovaním, vraždami, masovým násilím a klamstvami zo strany štátnych orgánov. 12. augusta, po troch dňoch násilia, Bielorusi vyšli do ulíc – a všetko zmenili. Potom celá krajina vyšla do ulíc.

Bielorusi vyšli 16. augusta do ulíc všetkých miest a dedín. Dokonca aj na miestach, kde zostalo 50 obyvateľov, 10 z nich išlo protestovať.

Prechádzali sme sa ulicami a jednoducho sme nemohli uveriť vlastným očiam. Cítili sme, že my – tí, ktorí chceme zmenu a chceme žiť v slobodnej krajine – sme väčšinou.

Avšak 16. augusta sme to prvýkrát videli na vlastné oči. Usmievali sme sa na seba, ponúkali sme si navzájom vodu, spoločne sme po sebe vyzbierali odpad, vyzúvali sme si topánky, keď sme chceli stáť na lavičke.

Dokonca na červenú sme prechádzali cez cestu len vtedy, keď bola zablokovaná dopravnou políciou.

Nedeľné pochody sa rýchlo stali tradíciou.

Nasledujúce nedele

Bielorusi sa rýchlo naučili pravidlá bezpečnosti na pochodoch. Napriek tomu, že akcie boli a zostávajú pokojné, režimu sa nepáčia.

Bezpečnostné sily ich čoraz aktívnejšie rozháňali a od nedele do nedele zatýkali stále viac ľudí.

Čo urobili Bielorusi, aby sa chránili? Existovalo niekoľko základných pravidiel.

Napríklad: vezmite si so sebou starý tlačidlový telefón, z ktorého sa dá iba telefonovať – aby polícia nemohla preniknúť do sociálnych sietí.

Premýšľajte vopred, kam ukryť vlajku, keď sa vrátite domov po pochode – bezpečnostné sily rady poľovali na ľudí po akciách.

Dohodnite sa s priateľmi, ktorí zostali doma a ktorí majú internet – aby vám povedali, kde je to v meste nebezpečné. (A spravidla to bolo nebezpečné všade, ale akékoľvek informácie sú lepšie ako nič.)

Každá nasledujúca nedeľa bola nebezpečnejšia než tá predchádzajúca, ale státisíce Bielorusov sa naďalej zhromažďovali na uliciach, napriek všemožným snahám bezpečnostných síl tomu zabrániť.

Pokojne a vytrvalo sa Bielorusi zhromažďovali do zástupov a prechádzali po Minsku a ďalších mestách. Začali sa dokonca porovnávať s vodou. Z tenkých prúdov sa okamžite zhromaždila riava desaťtisícov ľudí, s ktorou bezpečnostné sily už nevedeli, čo majú robiť.

Nedeľné pochody boli napriek rastúcemu nebezpečenstvu inšpirujúce a povzbudzujúce.

Ale v určitom okamihu sa všetko zmenilo – prišla zima, mocenské štruktúry začali konať tvrdšie.

Nedeľa, 15. novembra 2020

Jeden z posledných masových pochodov v nedeľu, keď sa ľudia pokúšali zhromaždiť do jedného veľkého davu. To už sa špeciálne policajné jednotky naučili, ako docieliť, aby sa pokojní demonštranti nemohli zhromaždiť.

Oveľa viac používali obušky a granáty.

Na jednom z týchto pochodov sme si nevšimli, ako sa k nášmu malému davu z 5-tisíc ľudí odniekiaľ priblížili bezpečnostné sily, hodili nám niečo pod nohy a to niekoľkokrát explodovalo pár metrov od nás.

Bolo počuť tiché tlieskania a čas sa naťahoval.

Rozutekali sme sa s priateľmi – jeden z mojich priateľov bol v tom čase zadržaný. Podarilo sa nám schovať sa pri vchode paneláka spolu s ostatnými ľuďmi.

Sedeli sme tam niekoľko hodín, kým pod oknami chodili príslušníci bezpečnostných síl – chytali ľudí, ktorí utekali pred ich kolegami.

Potom sa pochody zmenili na okresné pochody – ale toto je úplne iný príbeh a iné emócie.

Nedeľa už nie je pre Bielorusov jedným z bežných dní v týždni. Je to deň neuveriteľného vzrušenia a veľkého strachu. Pocitov jednoty a pocitov bezmocnosti.

Nedeľa je priamym zosobnením všetkého, čo sa v Bielorusku deje za posledných šesť mesiacov – a pokračuje v krajine dodnes.

Vzkriesenia bieloruského národa.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.