V diskusii o odborných riešeniach pôsobia mysteriózne náboženské argumenty ako gýč
Problém náboženských vysvetlení niektorých javov nastal vtedy, keď sa poctivé hľadanie odpovedí nerozvíjalo v kontexte nastupujúceho vedeckého poznania.
Autor je publicista, v rokoch 2010 až 2012 bol poradcom Ivety Radičovej
Zo stredoveku poznáme špecifický druh literatúry, takzvanú hagiografiu. Boli to životopisy svätých, v ktorých bolo priam povinnosťou uviesť aj nejaké zázraky.
Hagiografia mala nielen významnú náboženskú funkciu, ale v kontexte doby aj kultúrnu a politickú. Na tieto životopisy sa však nemožno dívať dnešnou optikou. Je potrebné zohľadniť charakter doby, kultúrny kontext a špecifickosť literárneho štýlu hagiografie.
Úlohou hagiografie nebolo písať historicky verne, neboli to odborné diela. Zámerom bolo predložiť veriacim vzor čnostného života alebo hrdinského znášania prenasledovania a utrpenia, pričom tento vzor a heroizmus boli posilnené vedomým zidealizovaním danej osoby. Úlohou bolo aj šíriť kresťanstvo, takže svätci museli čeliť nástrahám pohanov, kacírov, rôznych démonov i samotného diabla. Tieto spisy boli často pomôckou pre kázne.
„Zázraky“ boli prvkom takéhoto vedomého idealizovania. Tak vznikali aj legendy ako spôsob životopisov, napríklad Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi z konca 9. storočia (známa aj ako Maurova legenda), alebo aj celé súbory legiend, takzvané legendáriá, ako napríklad Legenda aurea z 13. storočia. Európska legendistika je bohatá na takéto literárne diela.
Hodnovernejšie životopisy svätých
Začiatkom novoveku sa hagiografické diela stali predmetom kritického skúmania. Dôvodom bolo najmä hromadenie historicky nepravdepodobných príbehov a udalostí, ktoré vytvárali značne deformovaný obraz o viere a ohrozovali jej pravdivosť.
