Denník N

Mária Rojko: Na príbeh zabudnete, obrázky zostanú

Jana Kiselová-Siteková (1942) Z knihy Erika Jakuba Grocha Píšťalkár, OZ Slniečkovo 2006.
Jana Kiselová-Siteková (1942) Z knihy Erika Jakuba Grocha Píšťalkár, OZ Slniečkovo 2006.

Ilustrácie z detských knižiek si pamätá každý, mená ich autorov takmer nikto, hovorí grafická dizajnérka Mária Rojko. Vybrali sme s ňou autorov, ktorých ilustrácie nájdete namiesto fotografií v stredajšom vydaní novín.

V roku 2006 založil ilustrátor Miloš Kopták komunitnú iniciatívu pod názvom Asil. O tri roky neskôr, keď do nej vstúpili Mária Rojko a Ida Želinská, začala Asociácia ilustrátorov fungovať ako občianske združenie, dokonca s vlastnou galériou. Podporovali mladú generáciu autorov, lebo videli, že hoci sú šikovní, vydavatelia sa stále spoliehajú iba na zopár známych, zavedených mien. Dnes je to naopak a na ilustrátorov, s ktorými sme vyrástli, si už nevieme spomenúť.

Vlani ste spolu s Milošom Koptákom a Idou Želinskou založili galériu, ktorá sa zameriava na ilustrátorov staršej generácie. Čo sa to za tých pár rokov stalo? Mladí ilustrátori už nepotrebujú pomoc?

Nie, všetci sú veľmi aktívni a dokážu sa o seba postarať sami. Navyše, Asil spojazdnil web, na ktorom každý ilustrátor dostal možnosť uverejniť svoje portfólio. A časom sa nielen vydavatelia, ale aj ktokoľvek iný, kto potreboval ilustráciu do knihy alebo na plagát, naučil, že tam majú dlhý zoznam autorov, z ktorých si len stačí vybrať. Dovtedy to totiž fungovalo tak, že väčšinou oslovovali zopár prominentných ilustrátorov a mladí popri nich nedostávali šancu. Starší autori sa však do Asilu nepridali a časom sa stalo to, že vydavatelia istým spôsobom zleniveli, očarili ich nové prístupy a zrejme aj rýchlosť, s akou pracujú mladí autori, a mená starších im začali vypadávať z hláv. Keď sme Asil opustili, zdalo sa nám, že to musíme napraviť.

Ako staršia generácia ilustrátorov teraz vníma, že chcete vystavovať originály ich ilustrácií v galérii?

Veľká väčšina z nich dlho výstavu v galérii nemala, s výnimkou Jany Kiselovej-Sitekovej, ktorá vždy posiela svoje ilustrácie na BIB. Všetci reagujú veľmi pozitívne, sú prekvapení, nadšení a veľmi nám vychádzajú v ústrety. Otvorili sme im priestor na komunikáciu a ich diela tak nemusia ostať iba v ich šuplíkoch. Robíme most, aspoň tak sa na to pozeráme.

Nie je to zvláštne, že malá súkromná galéria vystavuje a v mnohých prípadoch aj zachraňuje kvalitné ilustrácie autorov, ktorí ovplyvnili celé generácie?

Problém je v tom, že na Slovensku neexistujú kurátori ilustrácie. Je tu pár osobností, no tradícia našej ilustrácie je veľmi silná a zaslúžila by si viac pozornosti. Keď ju nemá, dejú sa také veci, že sa z histórie vymažú autori ako Teodor Schnitzer, ktorý ilustroval viac ako 116 kníh, najmä dobrodružné romány z edície Stopy – mayovky, cooprovky, stevensonovky. Zvláštne je, že päťdesiat rokov existuje Bienále ilustrácií Bratislava, ale nemáme tu odborníkov, ktorí by ilustráciu spracúvali kontinuálne, bádali, zhodnocovali a prezentovali ju. Ilustrácia si vyžaduje špecifickú orientáciu – nedá sa to zahrnúť medzi voľné umenie ani grafiku. Jej hodnotu pritom najlepšie vidno, keď ju vyberieme z textu a vystavíme v originálnych formátoch. Vtedy dostáva inú emóciu, iný význam. A často sú diváci prekvapení a nadšení, akým dokáže byť ilustrácia umeleckým dielom.

Štefan Cpin (1919 – 1971) Božena Němcová: Strieborná kniha rozprávok, vydavateľstvo Pravda, 1969
Štefan Cpin (1919 – 1971)
Božena Němcová: Strieborná kniha rozprávok, vydavateľstvo Pravda, 1969

Peter Kľúčik (1953) D. Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoea, Mladé letá, 1991
Peter Kľúčik (1953)
D. Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoea, Mladé letá, 1991

Robert Brun (1948) Moravčík Štefan: Adam v škole nesedel, Mladé letá, 1987. Ilustrácie sú zo zbierok Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Robert Brun (1948)
Moravčík Štefan: Adam v škole nesedel, Mladé letá, 1987. Ilustrácie sú zo zbierok Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Má staršia generácia v niečom navrch pred mladými ilustrátormi?

Veľmi výrazne u nich funguje pozitívna nostalgia a vplyv, aký mali na malého čitateľa. Nech by ste sa totiž kohokoľvek spýtali, či si spomína na nejakú knižku z detstva, zrejme každý by nejakú povedal, hoci už dnes možno vôbec nečíta. Každý si pamätá knihu s ilustráciami a pamätá si ju práve pre tie ilustrácie. Príbeh možno človek zabudne, ale obrázky ostávajú. Keď sa rozprávame s divákmi, ktorí prídu do našej galérie, vždy je v tých rozhovoroch nadšenie, často si spomínajú, ako sa niektorých ilustrácií báli, alebo ako ich posunuli dopredu, ako nad nimi rozmýšľali, ale – čo je zvláštne – len veľmi malé percento ľudí si pamätá meno ilustrátora. Väčšinou je napísaný vpredu na obálke a aj vzadu v tiráži malými písmenkami, ale z nejakého dôvodu si to nikto neprečíta a nezapamätá. Keď pred niekým povieme, že plánujeme vystaviť napríklad diela Boženy Plocháňovej, ostane ticho. Nikto nevie, o koho ide. Stačí pritom povedať jeden titul, a každý si spomenie a chytá sa za hlavu.

Ktorá knižka to je?

Opice z našej police. (smiech) Ale späť k otázke – staršia generácia ilustrátorov má podľa mňa navrch najmä tým, že sa nám zapísala do hlavy, posunuli nás ďalej a máme na nich príjemné spomienky. Samozrejme, odlišujú sa aj klasickým spracovaním ilustrácie. Dnes je v konečnom výraze ilustrácie veľmi cítiť zásah počítačom, čo neznamená, že by to bola menej kvalitná ilustrácia, akurát je iná než tie, ktoré sú robené klasickými technikami. Rukopis, ťahanie linky štetcom, nemožnosť opraviť pokazený ťah ani retušovať – to všetko v ilustráciách staršej generácie veľmi cítiť. Zvláštne pritom je, že práve tieto detaily a ručná práca v knihách vydávaných za socializmu zanikali, lebo vydavateľstvá nekládli dôraz na kvalitu tlače. Dnes je to úplne inak, kniha musí byť krásne, kvalitne vytlačená.

Na ktoré ďalšie mená, s ktorými sme vyrástli, sme zabudli?

Je to veľmi individuálne. Fakt je ten, že tradícia slovenskej ilustrácie je veľmi silná a máme veľa kvalitných autorov v každej generácii. V galérii sa snažíme spomenúť si na autorov, o ktorých sme dlhšie nepočuli, a máme pocit, že sa na nich zabudlo, hoci ich kvality si zaslúžia pozornosť – Teodor Schnitzer, Štefan Cpin, Jana Kiselová-Siteková, Božena Plocháňová, Robert Brun, Viera Bombová, Peter Kľúčik a ďalší. Chceme, aby divák, ktorý príde do galérie, opäť prežil eufóriu a radosť, aké zažíval v detstve.

Mária Nerádová: Škola, pre OZ Ajudaris.
Mária Nerádová (1988) Škola, pre OZ Ajudaris.

Kata Slaninková (1975) Hana Košková: Uľa Fuľa krotí farby, Matica slovenská, 2012
Kata Slaninková (1975)
Hana Košková: Uľa Fuľa krotí farby, Matica slovenská, 2012

Martina Matlovičová (1975) z knihy Ester Stará: A pak se to stalo, Albatros 2010
Martina Matlovičová (1975) z knihy Ester Stará: A pak se to stalo, Albatros 2010

Hovoríte síce o radosti, ale niektoré ilustrácie aj v detských knižkách boli predsa desivé. Vás žiadne v detstve nestrašili?

(smiech) Samozrejme, Albín Brunovský bol pre mňa veľmi strašidelný. Až som sa bála na niektorých miestach otvoriť knihu. Ale pamätám si, že keď som sa premohla, pozorne som sledovala výrazy tvárí v ilustráciách. Nevedela som im odolať, nech boli akokoľvek znetvorené, aj napriek tomu, že som sa bála.

Čo je dobré na ilustráciách, ktoré deti desia? Nie je to trochu čudné, že vychádzali?

Každý výtvarník má potrebu pretransformovať príbeh cez svoje cítenie a myslím, že to nie je zlé. Deti sa učia vnímať rôzne štylizácie, a musia v sebe vedieť zvládnuť či objaviť rôzne emócie. Čiže aj „desivá“ ilustrácia je skvelá, lebo dáva dieťaťu nové podnety. Je dobré, ak prizná, že sa bojí, alebo ak knihu číta s rodičom, ktorý mu môže všeličo vysvetliť.

Ako vyberať ilustrácie pre deti? Majú dospelí skreslené predstavy o tom, čo sa deťom páči?

Áno, máme trochu skreslené vnímanie ilustrácie, ale pre to sme rodičmi – aby sme deti ovplyvňovali a aby sme im posúvali to, čo uznáme za vhodné. Každý rodič má vlastné zážitky, skúsenosti aj estetiku a je prirodzené, že ju prenáša na svoje dieťa. Ak má o niečom pocit, že je to dobré, tak nie je nič zlé na tom, ak mu takú knižku zaobstará. Dieťaťu v hlave zostane.

Vymizli starší autori z dnešných kníh úplne, alebo sa ešte objavujú?

Objavujú sa. Napríklad vlani vyšla v Buviku kniha Márie Voříškovej Čarovné pero, Cigánske rozprávky, ktorú ilustrovala Jana Kiselová-Siteková. Získala aj ocenenie Najkrajšia detská kniha. Pani Kiselová-Siteková na nej pracovala dva roky, jej technika je veľmi zdĺhavá, no skutočne krásna. Má vyše sedemdesiat rokov, ale stále je aktívna, teraz ilustruje knižku do Čiech a má ešte aj svoj ilustrátorský sen – veľmi túži ilustrovať Snehulienku. Je mi však ľúto, že viacerí starší ilustrátori prestali po roku 1989 tvoriť – takým je napríklad Robo Brun, ktorého sme tiež v galérii vystavovali. Je to už dvadsať rokov, čo neilustruje, hoci jeho ilustrácie boli naozaj výborné. Rovnaký príklad je Peter Kľúčik, poslednú knihu, na ktorej robil, napokon nevydali – bolo to v roku 1989 a tou knihou bol Hobit. Vydavateľstvo Mladé letá ju už nejako nestihlo v tom čase vydať.

Prečo prestali ilustrovať?

Myslím, že jedným z dôvodov môže byť aj to, že ceny ilustrácií veľmi klesli. Dnes mladý ilustrátor dostane za knihu možno 1000 – 2000 eur, a to môže byť šťastný. Kedysi dostal ilustrátor za knihu honorár, z ktorého si mohol kúpiť byt alebo postaviť základy domu.

Prečo ich hodnota tak klesla?

Zrejme v tom zohrával úlohu socialistický režim, čím ho nechcem vôbec chváliť, akurát to, že vtedy zrejme vyhradzoval viac peňazí na kultúru. Každé vydavateľstvo si dnes musí strážiť vlastný repertoár aj finančný režim, v ktorom sa pohybuje. Trh je obrovský – existuje tu veľa vydavateľstiev a prirodzene súťažia.

Nedá sa teda povedať, že dnešní ilustrátori by sa mali lepšie, hoci si už vedia oveľa jednoduchšie zohnať prácu?

Nie, to nie. Ale je to veľmi individuálne – závisí od osobnosti, skúseností aj okolia. Napríklad Teodor Schnitzer bol nesmierne talentovaný človek, ale po sociálnej sfére bol slabý. Bol silný introvert a odháňal všetkých kurátorov a záujemcov o svoju tvorbu. A tak sa stalo, že sa záujem o neho takmer úplne stratil. Poznám ilustrátorov, ktorí sú dobrí a vedia z ilustrácie vyžiť, a poznám ilustrátorov, ktorí sú dobrí, a nevedia z nej vyžiť.

O pár dní sa v Bratislave otvára jubilejný ročník Bienále ilustrácií. Keď vznikal pred pár rokmi Asil, vystupoval proti nemu kriticky. Zmenil sa váš pohľad na bienále?

Prestala som tam chodiť, lebo je to pre mňa vždy veľmi bolestivé. A za posledné roky som nestretla z profesionálnej scény nikoho, kto by o BIB hovoril pochvalne, čo asi o niečom svedčí. Je to veľká škoda, BIB má obrovský potenciál, dokázali ho udržať päťdesiat rokov, ale už dávno tam mala nastať istá zmena v prístupe aj vo vedení. Keď tam človek príde, je to naozaj smutné.

Mária Rojko. Foto - Zuzana Knězeková
Mária Rojko. Foto – Zuzana Knězeková

Mária Rojko (1978) – grafická dizajnérka, autorka viacerých knižných obálok, bookletov a firemných vizuálov. V roku 2009 stála pri oficiálnom založení Asociácie ilustrátorov pod vedením Miloša Koptáka. S Idou Želinskou v roku 2009 redizajnovali detské časopisy Zornička a Včielka, v ich úprave však vychádzali iba rok, do zmeny majiteľa a vydavateľa. V roku 2010 s Idou Želinskou a Milošom Koptákom založili Asil Gallery a v roku 2014 galériu zameranú na knižnú ilustráciu TOTO! je galéria.

Teraz najčítanejšie