Denník N

Mária Rojko: Na príbeh zabudnete, obrázky zostanú

Jana Kiselová-Siteková (1942)
Z knihy Erika Jakuba Grocha Píšťalkár, OZ Slniečkovo 2006.
Jana Kiselová-Siteková (1942) Z knihy Erika Jakuba Grocha Píšťalkár, OZ Slniečkovo 2006.

Ilustrácie z detských knižiek si pamätá každý, mená ich autorov takmer nikto, hovorí grafická dizajnérka Mária Rojko. Vybrali sme s ňou autorov, ktorých ilustrácie nájdete namiesto fotografií v stredajšom vydaní novín.

V roku 2006 založil ilustrátor Miloš Kopták komunitnú iniciatívu pod názvom Asil. O tri roky neskôr, keď do nej vstúpili Mária Rojko a Ida Želinská, začala Asociácia ilustrátorov fungovať ako občianske združenie, dokonca s vlastnou galériou. Podporovali mladú generáciu autorov, lebo videli, že hoci sú šikovní, vydavatelia sa stále spoliehajú iba na zopár známych, zavedených mien. Dnes je to naopak a na ilustrátorov, s ktorými sme vyrástli, si už nevieme spomenúť.

Vlani ste spolu s Milošom Koptákom a Idou Želinskou založili galériu, ktorá sa zameriava na ilustrátorov staršej generácie. Čo sa to za tých pár rokov stalo? Mladí ilustrátori už nepotrebujú pomoc?

Nie, všetci sú veľmi aktívni a dokážu sa o seba postarať sami. Navyše, Asil spojazdnil web, na ktorom každý ilustrátor dostal možnosť uverejniť svoje portfólio. A časom sa nielen vydavatelia, ale aj ktokoľvek iný, kto potreboval ilustráciu do knihy alebo na plagát, naučil, že tam majú dlhý zoznam autorov, z ktorých si len stačí vybrať. Dovtedy to totiž fungovalo tak, že väčšinou oslovovali zopár prominentných ilustrátorov a mladí popri nich nedostávali šancu. Starší autori sa však do Asilu nepridali a časom sa stalo to, že vydavatelia istým spôsobom zleniveli, očarili ich nové prístupy a zrejme aj rýchlosť, s akou pracujú mladí autori, a mená starších im začali vypadávať z hláv. Keď sme Asil opustili, zdalo sa nám, že to musíme napraviť.

Ako staršia generácia ilustrátorov teraz vníma, že chcete vystavovať originály ich ilustrácií v galérii?

Veľká väčšina z nich dlho výstavu v galérii nemala, s výnimkou Jany Kiselovej-Sitekovej, ktorá vždy posiela svoje ilustrácie na BIB. Všetci reagujú veľmi pozitívne, sú prekvapení, nadšení a veľmi nám vychádzajú v ústrety. Otvorili sme im priestor na komunikáciu a ich diela tak nemusia ostať iba v ich šuplíkoch. Robíme most, aspoň tak sa na to pozeráme.

Nie je to zvláštne, že malá súkromná galéria vystavuje a v mnohých prípadoch aj zachraňuje kvalitné ilustrácie autorov, ktorí ovplyvnili celé generácie?

Problém je v tom, že na Slovensku neexistujú kurátori ilustrácie. Je tu pár osobností, no tradícia našej ilustrácie je veľmi silná a zaslúžila by si viac pozornosti. Keď ju nemá, dejú sa také veci, že sa z histórie vymažú autori ako Teodor Schnitzer, ktorý ilustroval viac ako 116 kníh, najmä dobrodružné romány z edície Stopy – mayovky, cooprovky, stevensonovky. Zvláštne je, že päťdesiat rokov existuje Bienále ilustrácií Bratislava, ale nemáme tu odborníkov, ktorí by ilustráciu spracúvali kontinuálne, bádali, zhodnocovali a prezentovali ju. Ilustrácia si vyžaduje špecifickú orientáciu – nedá sa to zahrnúť medzi voľné umenie ani grafiku. Jej hodnotu pritom najlepšie vidno, keď ju vyberieme z textu a vystavíme v originálnych formátoch. Vtedy dostáva inú emóciu, iný význam. A často sú diváci prekvapení a nadšení, akým dokáže byť ilustrácia umeleckým dielom.

Štefan Cpin (1919 – 1971) Božena Němcová: Strieborná kniha rozprávok, vydavateľstvo Pravda, 1969
Štefan Cpin (1919 – 1971)
Božena Němcová: Strieborná kniha rozprávok, vydavateľstvo Pravda, 1969

Peter Kľúčik (1953) D. Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoea, Mladé letá, 1991
Peter Kľúčik (1953)
D. Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoea, Mladé letá, 1991

Robert Brun (1948) Moravčík Štefan: Adam v škole nesedel, Mladé letá, 1987. Ilustrácie sú zo zbierok Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Robert Brun (1948)
Moravčík Štefan: Adam v škole nesedel, Mladé letá, 1987. Ilustrácie sú zo zbierok Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Má staršia generácia v niečom navrch pred mladými ilustrátormi?

Veľmi výrazne u nich funguje pozitívna nostalgia a vplyv, aký mali na malého čitateľa. Nech by ste sa totiž kohokoľvek spýtali, či si spomína na nejakú knižku z detstva, zrejme každý by nejakú povedal, hoci už dnes možno vôbec nečíta. Každý si pamätá knihu s ilustráciami a pamätá si ju práve pre tie ilustrácie. Príbeh možno človek zabudne, ale obrázky ostávajú. Keď sa rozprávame s divákmi, ktorí prídu do našej galérie, vždy je v tých rozhovoroch nadšenie, často si spomínajú, ako sa niektorých ilustrácií báli, alebo ako ich posunuli dopredu, ako nad nimi rozmýšľali, ale – čo je zvláštne – len veľmi malé percento ľudí si pamätá meno ilustrátora. Väčšinou je napísaný vpredu na obálke a aj vzadu v tiráži malými písmenkami, ale z nejakého dôvodu si to nikto neprečíta a nezapamätá. Keď pred niekým povieme, že plánujeme vystaviť napríklad diela Boženy Plocháňovej, ostane ticho. Nikto nevie, o koho ide. Stačí pritom povedať jeden titul, a každý si spomenie a chytá sa za hlavu.

Ktorá knižka to je?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie