Denník N

Od hranice k hraniciam

Je v poriadku prehýbať sa smiechom na pochode na pamiatku Wetzlera s Vrbom? Aj možnosť kráčať slobodne, so smiechom na perách, je pekný hold tomu, čo spravili.

Autor pracuje v nadácii Milana Šimečku

Pred niekoľkými dňami sa skončil druhý ročník pochodu Vrba-Wetzler Memorial venovaný dvom mladým chlapcom, ktorí v apríli 1944 ušli z koncentračného tábora Auschwitz. Skupina ľudí z celého sveta spoločne prešla približnú trasu, ktorou Alfred Wetzler a Rudolf Vrba putovali až k hraniciam, k slobode. Chceli podať správu o mieste, kde si peklo našlo miesto na zemi.

Prvý ročník memoriálu bol pre mňa do značnej miery meditatívny. Vedel som, že taký bude. Tešil som sa na možnosť kráčať a venovať sa svojim myšlienkam. Hneď prvý deň ma to premohlo. Ráno po odchode z Birkenau som uvažoval nad Wetzlerom a Vrbom, nad ich príbehom. Neskôr som myslel na všetkých, ktorí im na úteku pomohli a ktorých mená sa nikdy nedozvieme.

Keď sme sa blížili k cieľu nášho večerného odpočinku, bol som už úplne pohltený myšlienkami. Zaostal som za celou skupinou značný kus a poriadne som ani nevidel, kam kráčam. Mal som pred očami zástupy neznámych ľudí stojacich na rampe, ktorým som, ako to už v snoch býva, nevedel rozoznať tváre, no vedel som, že ich majú. Dusil ma šialený smútok. Každým krokom som v duchu iba opakoval, ako mi je ľúto, že sa im to stalo, že im to vykonali.

Keď sme prechádzali poslednou dedinou, kráčal som ulicou s červenými očami, so sopľom pod nosom a zvedavých dedinčanov, ktorí postávali pri plotoch, som sa so zovretým hrdlom snažil zdraviť Dzień dobry. Musel to byť bizarný pohľad.

Tento ročník bol iný. Bolo viac účastníkov, čo pre nás znamenalo viac povinností, organizovania, behania. Na chvíle osamote nebol veľmi priestor. No ľudia boli skvelí.  Všetci sa k sebe správali s úctou, so vzájomnou dôverou, ochotní si kedykoľvek pomôcť.  Človek sa nemohol ubrániť želaniu, aby sme sa takto k sebe správali všetci a stále. Mal som navyše skvelú kompániu, Juraja a Dalibora, s ktorými sme mali rovnakú cestu v rovnakom čase.

Kráčali sme lesom, často v záchvatoch smiechu, prehnutí v páse, ohýbajúc sa pod váhou batohu. Zopárkrát ma prepadla myšlienka, či by som sa opäť nemal snažiť o nejakú pietu, rozjímanie. Rozhodol som sa, že aj možnosť kráčať slobodne, so smiechom na perách, je pekný hold tomu, čo Wetzler s Vrbom spravili, a pustil som to z hlavy.

Jeden večer som videl skupinku našich zahraničných spolupútnikov, ako unavení a zničení sedia pri večeri. Dali sme sa do reči a nakoniec sme dospeli k záveru, že sme síce „low with energy but in high spirits“, takže sa nám vlastne darí skvele.

Keď som sa vrátil domov a šiel na druhý deň do práce, mal som obavu, čo nájdem v pracovnom mailboxe po týždni off-line režimu. Bolo toho dosť, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Správy boli horšie. Vlastne hlavne tá titulná. 71 mŕtvych ľudí v odstavenej dodávke pri Parndorfe. Vrátil som sa k tej správe v priebehu dňa niekoľkokrát. Neskôr som si uvedomil, že ak by som nebol ten víkend preč, ale napríklad šiel navštíviť svojho kamaráta žijúceho v Parndorfe alebo si vyšiel len tak na výlet k Neusiedleru, s najväčšou pravdepodobnosťou by som vedľa tej dodávky šiel netušiac, kto je v nej.

Opäť a zase som sa díval na fotografie odstavenej dodávky na krajnici cesty. Predstavoval som si, ako sa niekoľko týždňov dozadu títo ľudia púšťali na cestu do neznáma. Ako otec s matkou v noci, keď už deti spia, sedia pri stole a preberajú možnosti. Dívajú sa jeden druhému do očí a dospejú k rozhodnutiu, že odídu. Niekam. Hocikam. Hlavne preč…

Myslím na nich a mám pred očami skupinu ľudí, ktorým, ako to už v snoch býva, neviem rozoznať tváre, ale viem, že ich majú. Smiali sme sa predčasne. Svet je stále plný Wetzlerov a Vrbov, ktorí, riskujúc svoje životy, utekajú za slobodou.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie