Denník N

Je únavné dookola vysvetľovať dôležitosť umenia a literatúry. Štát by to mal vedieť, hovorí Miroslava Vallová

Miroslava Vallová - riaditeľka Literárneho informačného centra (2012-2021). Foto N - Vladimír Šimíček
Miroslava Vallová – riaditeľka Literárneho informačného centra (2012-2021). Foto N – Vladimír Šimíček

Mať za sebou ministerstvo kultúry môže byť prospešné. Ak spolupráca funguje, tvrdí odchádzajúca riaditeľka Literárneho informačného centra.

Deväť rokov riadila Literárne informačné centrum (LIC), ktorého úlohou je propagovať slovenskú literatúru doma i v zahraničí. Podarilo sa jej vytiahnuť našich autorov na veľké knižné veľtrhy, do Maďarska či Francúzska smerovali desiatky prekladov slovenských diel.

Minulý rok bolo napriek pandemickému okliešteniu preložených päťdesiat literárnych titulov, rok predtým smerovalo do sveta takmer osemdesiat prekladov. Zdá sa, že už nestojíme úplne v tieni.

Vždy išlo o to, preklenúť túto priepasť medzi marginálnosťou Slovenska na svetovej kultúrnej mape a kvalitou jeho literárnej produkcie. Ak by ňou vedená inštitúcia mala za sebou podpornú a ústretovú ruku ministerstva, mohlo to ísť oveľa svižnejšie.

Prečo to tak nebolo, kde sú mantinely kultúrnej politiky a do akej miery sa podarilo dostať domácu literatúru do sveta, hovorí odchádzajúca riaditeľka LIC Miroslava Vallová.

Keby sa vaše pôsobenie v Literárnom informačnom centre malo stať námetom literárneho diela, aký žáner by to bol?

Možno by to mohol byť aj psychologický triler, ale to nie je môj žáner. Niekedy to pripomínalo komédiu. Chvíľami grotesku. Páčil by sa mi komiks.

Do inštitúcie ste vstúpili v polovici 90. rokov. Čo vám napadne ako prvé pri porovnaní vtedajšej situácie s dneškom?

Je to neporovnateľné. Po prvé, v 90. rokoch táto inštitúcia len vznikala, hľadala sa a až keď koncepcia vznikne, dá sa napĺňať. Po druhé, názov inštitúcie bol Národné literárne centrum, čo bolo emblematické pre vtedajšiu politickú situáciu a pnutia v spoločnosti. Vládol mečiarizmus, ministrom kultúry bol Ivan Hudec a riaditeľom centra Drahoslav Machala.

Prejavoval sa tu do istej miery megalomanský a pseudonacionalistický princíp a pracovné vzťahy stáli na väzbách z minulosti. Potom prišla zmena a úmysel inštitúciu zlikvidovať – ako pochopiteľná reakcia na veci, ktoré sa tu diali. V istom bode sa však tento pohyb zastavil a po odchode mnohých pracovníkov zdravé jadro začalo robiť naozaj potrebné veci. Ja som v tom čase v inštitúcii dočasne nebola.

Politické nastavenie sa teda na začiatku premietlo do programu inštitúcie. Vy ste centrum viedli od roku 2012. Myslíte si, že by pod vedením niekoho iného vyzeralo obsahové zameranie centra inak? Ako vzniká portfólio autorov a kníh, s ktorými sa pracuje?

Teraz sa pýtate tak ako autori, ktorí občas prejavujú nespokojnosť, lebo sú menej prekladaní alebo neprekladaní. Čo je, pravdaže, legitímne. My, samozrejme, máme možnosť niečo ponúkať, ale to neznamená, že si to zahraniční vydavatelia automaticky berú. Oni si vyberajú sami, majú svoje referencie a vlastné zdroje i nástroje.

Okrem toho som presvedčená, že počas môjho vedenia sme ponúkali objektívne to najlepšie. Nerozhodovali sme o tom sami, ale aj celá plejáda spolupracovníkov. Ak hovoríme o ponúkaní, čiže napríklad o propagačných materiáloch Books from Slovakia v rôznych jazykových mutáciách či o stretnutiach so zahraničnými vydavateľmi, tak zoznam zastúpených autorov považujem za výstavný. A nielen ja – zodpovedá aj hodnotovému rebríčku, ktorý je všeobecne akceptovaný, zhoduje sa s výstupmi z literárnych cien, recenzií a povedomia o najlepšej literatúre, ktorú máme.

Áno, pohľad na umenie, a teda aj na literatúru, je do istej miery subjektívny. No len do istej miery. Hodnoty sú hodnoty, o tom som presvedčená. Otázka, či možno umenie hodnotiť objektívne, a ak áno, aké sú kritériá, nás trápi od nepamäti a zaoberajú sa ňou mnohí filozofi, esejisti a odborníci.

Úlohou literárneho centra je propagovať domácu tvorbu smerom do vnútra krajiny a aj v zahraničí. Vývoz literatúry sa zdá byť oveľa ťažšie zadanie než práca s domácim publikom. Je to naozaj tak?

Na prvý pohľad sa to zdá byť náročnejšie, pretože v zahraničí je to znásobené potrebou znalosti jazykov, neznalosťou prostredia či finančnou náročnosťou. No v podstate ide o to isté. Aj pre domáce prostredie môžeme vyrobiť prezentácie či materiály a nemusí to byť efektívne. Často je veľmi ťažké prelomiť zabehané stereotypy a naozaj niečo dosiahnuť.

Dobrý príklad je môj obľúbený formát Cena René – Anasoft litera gymnazistov. Vymysleli sme ho práve v dlhej debate o tom, čo má význam robiť pre slovenského čitateľa. Dlho sme sa škriepili a nakoniec sa zrodila táto myšlienka, náhle sme sa zhodli, začali sme ju rozpracovávať a ukázalo sa, že to má význam. Ale predtým bolo množstvo slepých uličiek aj behov za stereotypmi.

Dlho existoval istý dešpekt voči domácej produkcii, ľudia sa nehrnuli do čítania domácej tvorby. S čím súvisí tento predsudok publika voči vlastnej literatúre?

Je to jav veľmi podobný tomu, ako keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie