Denník N

Kritiku od Slobodu si vyslúžil aj Shakespeare

Kniha Dagmar Inštitorisovej potvrdzuje, že literárny svet Rudolfa Slobodu je plný divadla a filmu. Svoje výlety do dramatického umenia bral rovnako vážne.

„Rudo Sloboda bol filozof a slobodný tulák, ktorý celý život vandroval po literárnej krajine a prašné cesty ho zaviedli aj na polia dramatickej tvorby. Tu sa snažil nájsť príbeh, ale vždy mu bolo prednejšie odkrývanie súvislostí dneška s minulosťou, porovnávať veci neporovnateľné a najmä ho pokúšal dialóg s Bohom,“ hovorí dvorný slobodovský režisér Juraj Nvota na margo novej knihy Dagmar Inštitorisovej.

Tá svoju monografiu nazvala Iný dramatik Rudolf Sloboda a zaoberá sa v nej jeho dramatickou tvorbou pre divadlo, film, televíziu a rozhlas vrátane diel, ktoré vznikli po jeho smrti ako rôzne typy adaptácií prozaických titulov. Hoci gro Slobodovho autorského portfólia tvorí predovšetkým pätnásť románov a množstvo poviedok, jeho literárny svet je plný aj divadla a filmu a svoje výlety do dramatického umenia bral rovnako vážne.

Tak ako s obľubou filozofoval nad dielami svetových románopiscov, s rovnakou vervou analyzoval aj texty dramatikov či scenáristov. Tieto úvahy tvorili niekedy súčasť jeho románov, inokedy sa nimi zaoberal vo svojich legendárnych denníkoch či v esejach, poznámkach, glosách alebo v rozhovoroch pre médiá.

Z diváka aktívny divadelník

Niekoľko ukážok z nich zaradila Dagmar Inštitorisová do úvodnej kapitoly, kde sa dozvedáme napríklad výhrady k Shakespearovmu Kráľovi Learovi, od ktorého by Sloboda očakával, že svoje dcéry dobre pozná a nebude ich hodnotiť podľa slovných balastov a vyžadovať od nich lichôtky. „Ani na okresnej úrovni by sme nenašli funkcionára, ktorý by naletel na sladké reči. Shakespeare rátal s tým, že hocijaký divák je múdrejší ako divadelný kráľ. To je podfuk,“ tvrdil znechutený Sloboda.

V súvislosti s rozdielmi medzi tvorbou prozaického a dramatického textu považoval písanie divadelných hier za náročnú a zložitú prácu, pretože vtedy musel akceptovať názory iných, najmä režiséra či dramaturga, kým ako spisovateľ bol zvyknutý sedieť sám za strojom a písať si sám, „akoby celkom za seba“.

Ťažiskovou časťou knihy je Slobodova tvorba pre divadlá, kde v centre pozornosti Dagmar Inštitorisovej sú, pochopiteľne, dve emblematické hry Armagedon na Grbe a Macocha. Tie Sloboda napísal pre bratislavské divadlo Astorka Korzo ’90 až v deväťdesiatych rokoch, ale jeho prvý divadelný text Malá vojna s Holandskom vznikol už v polovici šesťdesiatych rokov.

Zostal nerealizovaný, podobne ako aj Pašie, ktoré v 70. rokoch napísal pre bratislavské Divadlo u Rolanda. Tento súbor okolo Petra Belana a Ivana Hudeca, pôsobiaci v rovnomennom pivničnom priestore, však mal na Slobodov „divadelný život“ zásadný význam. Tu sa z diváka a fanúšika spomínaných protagonistov zmenil na aktívneho divadelníka a presadil si u nich, napriek ich jasnej snahe o autorské divadlo, inscenovanie Moliérových Smiešnych preciózok, ktoré upravil, režíroval a dokonca v nich aj účinkoval.

Bizarné príhody spojené so Slobodovou etapou v Divadle u Rolanda sú samostatnou kapitolou, faktom však je, ako zdôrazňuje Dagmar Inštitorisová, že Sloboda vo svojich denníkoch

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie