Kam Mesiáš určite neprišiel

V čase, keď sa svet stáva čoraz pestrejší, no niektorí ľudia, odvolávajúc sa na slovenské tradičné hodnoty či spôsob života, by najradšej okolo seba postavili vysoký múr, ktorý by ich ochránil pred rozličnými vydaniami inakosti, nám Szilárd Borbély ponúka oči malého chlapca, aby sme skrz ne nahliadli do sveta jeho detstva, kde sa inakosť takisto vonkoncom nenosila.

Keď Kalligram na jeseň 2013 vydal v Budapešti prvý a posledný román maďarského básnika, prekladateľa a literárneho vedca Szilárda Borbélyho Vydedenci: Mesiáš už odišiel?, zrodila sa z večera do rána literárna senzácia. Čoskoro vyšli prvé preklady do nemčiny, francúzštiny a slovenčiny (Kalligram 2015, preklad Magda Takáčová).

Mágia rozprávania

Pri čítaní životopisnej fikcie, ako nazval knihu autor, si zasvätení azda spomenú na úsporný jazyk detského rozprávača v Bezosudovosti Imreho Kertésza či na ohromujúco samozrejmú tvrdosť zápiskov chlapcov-dvojčiat vo Veľkom zošite Agoty Kristof. „Neobyčajná hutnosť a diskrétna, neokázalá poetickosť pramení zo skutočnosti, že rozprávačom je dieťa,“ povedal Pavel Vilikovský. „Dieťa, ktoré nepozná iný svet, berie ten svoj ako samozrejmosť, a s rovnakou samozrejmosťou, bez začudovania a mravného rozhorčenia hovorí o biede, hrubosti, surovosti života, o zúfalstve i odhodlanom boji o prežitie.“

Aj sám Borbély sa vyjadril, že bieda, o ktorej píše, mu ako dieťaťu pripadala absolútne normálna: „Človek vtedy nesníval o inom živote. Alebo možno aj sníval, ale tak, ako sníva o ceste do vesmíru – bolo by to krásne, ale nikdy sa to nestane.“

Pôsobivosť rozprávania umocňuje skutočnosť, že nie je chronologické. Čitatelia sú konfrontovaní s detstvom ako s temným mrakom, v ktorom neexistuje čas, a preto z neho niet úniku. Nenadarmo sa v knihe hovorí väčšinou v prítomnom čase: nielen preto, lebo detstvo v autorovi stále žije, ale aj preto, lebo realita tých čias, druhej polovice 60. ro­kov a začiatku 70. rokov v zastrčenej dedine na severovýchode Maďarska, odkiaľ je bližšie do ukrajinského Mukačeva či rumunskej Oradey než do Budapešti, je podľa Borbélyho do značnej miery aj maďarskou súčasnosťou. A v nejednom ohľade aj našou, slovenskou skúsenosťou.

Chudoba ako osud

Píšu sa 60. roky. Vidiek v Maďarsku je poznačený násilným združstevňovaním, aj tu sa pretrhli stavidlá triednej pomsty proti kulakom. Otec rozprávača, ktorý zdedil „nesprávny“ triedny pôvod, nemôže zohnať prácu, prosíka a ponižuje sa, prepadá zúfalstvu i alkoholu. Matka nádenníči a nemá čo položiť deťom na stôl. Chlapec sníva o mastnom chlebe nahrubo posypanom cukrom.

Borbély sa vyjadril, že píše o biede, lebo podľa neho nie je nič ubíjajúcejšie. Trápi ho, že sa dnes zhoršuje zaobchádzanie s chudobnými ľuďmi, či už sú to Rómovia, alebo Maďari: „To mi zožiera srdce, to ma hlboko znepokojuje.“ Aj keď sa podľa neho dnešná maďarská dedina po mnohých stránkach odlišuje od dediny jeho detstva, „beznádej dedinčanov je rovnaká a arogancia politikov ešte hanebnejšia… Naša spoločnosť je vydesená z chudoby a strach vedie k agresii“. V liste z roku 2010 sa netají so znepokojením: „Idea demokracie akoby dnes umierala. Politika je vlastne návratom do kádárovského socializmu, spojeným so silnou nacionalistickou ideológiou… A ja som si kedysi myslel, že z Maďarska bude normálna, demokratická krajina, kde sa dá žiť.“

„Szilárdovi Borbélymu sa v ďalšej generácii po Imrem Kertészovi a Pétrovi Nádásovi podarilo zobraziť tektoniku maďarského nešťastia, ktoré siaha až po menšinovú politiku pred prvou svetovou vojnou a neskončilo sa ani po rozpade stavovského systému v roku 1918, ani po revolúcii, ani po horthyovskom fašizme, ani po kolaborácii s nacistami a ani po komunizme“ (Neue Zürcher Zeitung).

Keď je niekto viacnásobne „iný“

Neodpustiteľným vydaním inakosti, pre ktoré sa chlapcova rodina ocitla na okraji, však nie je len kulacký pôvod, ale sú to aj viacnásobne menšinové etnické a náboženské korene. Praprastarí rodičia z otcovej strany sú prišelci z Rumunska. Jedného z nich, pravoslávneho popa, zmietlo brutálne pomaďarčovanie a vynútená náboženská konverzia. Predkovia z matkinej strany majú zase rusínske korene. Obe vetvy sa však vzdali materinského jazyka a deti vychovávajú ako čistých Maďarov.

No najväčšou škvrnou na našich vydedencoch je židovská vetva v rodostrome. Chlapcov otec je nemanželský syn obchodníka Mózsiho, ktorého stihol typický osud: vyviezli ho s rodinou tam, odkiaľ nebolo návratu. Židovská stopa je doma tabu. Chlapec ju tuší iba z nejasných narážok dospelých, zo záhadných rodinných rituálov, a najmä z ústrkov rovesníkov. A z pomyslenia na ňu sa zadúša hrôzou.

Darmo by mohlo byť každé z týchto vydaní inakosti obohatením miestnej kultúry, darmo má svoju krásu, hĺbku, svoje tajomstvo – dedina ho vníma ako cudzie, reaguje naň nemilosrdnou ostrakizáciou.

A ako to už chodí, čertovo kolo nevraživosti neroztáčajú len dospelí, ale napodobňujú ich aj učenlivé deti. Lietajú kamene, padajú nadávky. A, samozrejme, akýmsi pendantom brutality v medziľudských vzťahoch je krutosť, akú chlapec praktizuje na tvoroch, čo sú mu vydané napospas – napríklad na chrobákovi, mačke, sliepkach či muchách. Žiadna romantická vidiecka selanka: deti si na zvieratách odreagúvajú agresivitu, ktorej sú vystavené ony samy.

„Mesiáš už odišiel?“ znie podtitul románu. Lenže Mesiáš tam určite ani nebol. V dedine pánubohu za chrbtom vládne nenávisť, nemilosrdnosť, brutalita, rozkoš zo zabíjania a poverčivosť. Ľudia sa nezhovárajú, ale si rozkazujú, revú na seba, nadávajú, vyhrážajú sa alebo si radšej rovno odpľujú, vytiahnu opasok, bič alebo nôž (Deutschlandradio Kultur).

Internacionála, povery, živočíšnosť

V dedine sa už síce udomácňujú nové rituály, spieva sa internacionála a občas sa k štátnemu sviatku rozdávajú žemle s „parízerom“, ale to nepodkopáva magický svet zaklínadiel, bosoráctva, dedinských povier, zariekania, uhranutia.

V tvrdo patriarchálnej kultúre sa pestuje rituál vyháňania snov z hláv malých dedinských chlapcov – lebo riadny chlapec a budúci správny maďarský muž sa predsa má držať pri zemi, nebude hádam v noci snívať! Priam orgiastický obrad, pri ktorom utlčú čierne mača vo vrecku a položia ho chlapcovi pod posteľ, aby v spánku počul jeho utrpenie, vyvoláva v dedinčanoch doslova sexuálne vzrušenie.

Život natesno

Obývacia kuchyňa, v nej žena, muž a tri deti, pri dverách v kúte vedro s pomyjami. Životný priestor, kde sa odohráva všetko – od kolísania mladšieho bračeka, cez hry na vojačikov s kukuričnými šúľkami, schovávanie sa pred mokrou handrou nazlostenej mamy, vyzúvanie čižiem opitému otcovi, až po ranné vynášanie nočníka, v ktorom pláva prezervatív. Tu mama za svitania miesi na chlieb, tu sa otec učí a pokúša sa chlapcovi vysvetliť, čo je vákuum. Tu si mama i deti umývajú vlasy v tej istej vode, takže voňajú rovnako. Tu sa chlapec budí na stonanie mamy a z rytmického pohybu svojich rodičov, s ktorými sa delí o posteľ, pochopí, že sa vrátil otec. Tu deti z obloka vyzerajú, kým sa objaví na oblohe večernica, a čakajú s mamou na záhadného Mesiáša.

Debut i závet

V románe sa matka deťom vyhráža, že si vezme život. Po smrti najmladšieho z nich celé mesiace neprehovorí. Chlapec sa stiahol do vlastného sveta, často rozmýšľa o smrti ako o vykúpení. Nikto okolo neho nerozpoznal, čím trpí. „Moja reakcia bola detská depresia,“ povedal o niekoľko desaťročí neskôr Borbély. „Dospelí okolo mňa boli radi, že dieťa je ticho…“

Borbély roky naberal silu, aby napísal túto knihu. Jeho mrazivo vecné rozprávanie o utrpení, do ktorého bol vrhnutý so svojou rodinou, zožalo obrovský úspech. Na autora však podľa jeho slov znovu doľahli „posttraumatické depresie“. Myslel si, že o „tom všetkom“ už môže písať, lebo to už má dávno za sebou. „Ale ukázalo sa, že nie.“ O pár mesiacov si zobral život.

Vydedenci sú tak Borbélyho románovým debutom a zároveň aj závetom. Ako zaznelo v jednej z úvah o románe, stalo sa tak 19. februára 2014: je to náhoda, že si vybral práve tento deň? Devätnástka je totiž prvočíslo, dá sa deliť iba jednotkou a samým sebou. Rovnako ako samota. A prvočísla, dodajme pre tých, čo ešte knihu nečítali, miloval rozprávač-malý chlapec, ktorý nás voviedol do Borbélyho detstva.