Denník N

Znova o zneužívaní histórie – o dokonalom zmätku v hodnotových kritériách na Slovensku

V moderných dejinách máme množstvo prípadov deformovania dejín, ktoré vyvolávajú búrlivé diskusie vyúsťujúce do stratena alebo do trápnych výsledkov.

Autor je historik

Vo Francúzsku údajne existuje Výbor ostražitosti pred verejným zneužívaním histórie. Napadá mi trochu recesistická myšlienka, že aj u nás by bolo potrebné vytvoriť podobnú inštitúciu. Určite by nemala núdzu o námety a prácu.

Na tomto mieste som vo svojich glosách už viac ráz konštatoval (čitateľovi sa ospravedlňujem za opakovanie), že politici hľadajú v dejinách iba zdôvodnenia svojho často nelogického, navzájom si protirečiaceho konania. Nechcú minulosť poznávať, ale ju selektívne konzumovať. Vyhlasujú sa za jediných dedičov konkrétnych hnutí, osobností a udalostí alebo proti nim dodatočne bojujú a verbálne ich porážajú. Niekedy majú spomínané snahy tragikomickú podobu. Napríklad keď sa jeden minister slovenskej vlády v boji proti koronavírusu odvoláva na recept zo začiatku 18. storočia, ktorým Trnava zázračne porazila morovú epidémiu v meste.

Dúfam, že nikoho zvlášť nepobúrim, ak v tejto súvislosti zacitujem slová Karla Marxa z jeho historickej štúdie Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta: „Práve vtedy, keď sú ľudia zaujatí tým, aby urobili prevrat v sebe a okolo seba, aby vytvorili niečo nebývalé, práve v takých epochách vyvolávajú duchov minulosti, aby im slúžili, vypožičiavajú si od nich mená, bojové heslá, kostýmy, aby v tomto starom preoblečení a v tejto vypožičanej reči zohrali nový výstup dejín.“

Násilné vyvlastňovanie, teda účelové deformovanie dejín má však krátku životnosť, často podobu karikatúry a spravidla končí fiaskom. Má však aj neutíchajúcu schopnosť regenerácie v nových podmienkach a s novými aktérmi. V slovenských (a nielen v nich!) moderných dejinách máme na to množstvo prípadov, ktoré vyvolávajú búrlivé diskusie vyúsťujúce do stratena alebo do trápnych výsledkov.

Účastníkmi týchto zápasov nie sú iba jednotlivci, ale aj politické subjekty. Napríklad terajšia Slovenská národná strana sa vydáva za dedičku najstaršej politickej strany u nás. Naši „národniari“ však okrem názvu nikdy nemali a nemajú s pôvodnou stranou skutočne nič spoločného. Ich primitívna demagógia, vulgarizmy, permanentné podvody či majetkové defraudačné škandály sú na hony vzdialené od politickej kultúry a noblesy strany, ktorej chcú byť samozvanými dedičmi.

Podobný vzorec môžeme pozorovať aj pri Smere, respektíve Hlase, ktoré sa hlásia k sociálnej demokracii. Buď ich lídri a ideológovia nepoznajú dejiny a podstatu sociáldemokratizmu, alebo sa uchyľujú k naivným klamstvám a k demagógii. Spomínané strany, ako aj niektoré iné politické subjekty na Slovensku (podobne ako oba predchádzajúce totalitné režimy) považujú liberalizmus za jedného z najväčších nepriateľov. Je paradoxom, že aj SaS sa vyhlasuje za liberálnu stranu, hoci podľa jej charakteru a skutkov o podstate liberalizmu vie žalostne málo.

Je to dokonalý zmätok pri určovaní hodnotových kritérií nielen v politickom, ale aj v celom verejnom živote na Slovensku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie