Po niekom zvon, po niekom kopa hnoja…
Jeden z najlepších filmov v histórii svetovej kinematografie, Andrej Rubľov (1966), sa končí pôsobivou scénou. Film sa odohráva v 15. storočí v Rusku. Epidémia moru, tatárske vpády. Veľkovojvoda potrebuje nový veľký bronzový zvon. Zvon je dôležitá vec, internet stredoveku, oznamuje čas, smrť, sviatky a bije aj na poplach.
Poslovia sa vyberú do dediny, kde žijú zvonolejári, ale žiadneho nenájdu. Všetci zahynuli na mor. Nažive zostal jedine nedospelý syn jedného z nich, chlapča Borisko. Ten poslov presvedčí, že mu otec pred smrťou zveril tajomstvo zliatiny, a rovnako presvedčí aj veľkovojvodu, ktorý ho obrovskou úlohou poverí. Samozrejme, ako to býva v tej dobe zvykom, za neúspech sa platí hlavou.
Borisko sa pustí do práce, vedie skupinu pomocníkov, tvrdohlavo ide za cieľom, odmietajúc rady starších a skúsenejších. Po úmornej lopote je zvon hotový, veľkovojvoda prichádza na preberačku. Jeho zahraničný hosť, vidiac sopliaka zvonolejára, sa staví, že zvon nezazvoní.
