Denník N

Slovenské nadávky sú kreatívne, do kníh určite patria, hovorí spisovateľ Juraj Červenák

Foto – Archív J. Č./Miloš Lacika
Foto – Archív J. Č./Miloš Lacika

Slovenský autor fantasy, historických románov a detektívok v rozhovore vysvetľuje, ako sa mu ako spisovateľovi pracuje so slovenčinou, ako vníma rôzne slovenské nárečia alebo zahrešenia v literatúre.

Na svojom konte má cyklus odohrávajúci sa v 9. storočí počas bojov s Avarmi a utvárania prvých slovanských kniežatstiev, série s hrdinami z ruských bylín z čias výbojov kyjevského kniežaťa Svjatoslava či protitureckých vojen, dobové detektívky o vyšetrovaní zločinov za vlády Rudolfa II. na prelome 16. a 17. storočia.

Predtým, ako sa Juraj Červenák pustí do písania románov, prehrabáva sa historickými prameňmi, spája fikciu s dobovými faktami a prostredím. Z jeho diel spravidla zaváňa krv, svojský (niekedy drsný) humor, napätie, často aj prvky slovanských reálií či mytológie.

Historické zameranie mu umožňuje siahať po obzvlášť zaprášených vrstvách jazyka a vydolovať z neho polozabudnuté klenoty svojráznej slovenčiny. V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa mu ako spisovateľovi pracuje so slovenčinou alebo aká je naša materčina bohatá na kreatívne nadávky.

Na Facebooku ste nedávno vyjadrili radosť z toho, že nadávka „do psej matere“ zažíva vďaka Robertovi Ficovi triumfálny návrat. Vy v knihách používate rôznorodé spektrum írečitých zahrešení. Ako vnímate ich použitie v literatúre?

Ja práve túto nadávku v knihách používam dosť často, v knihe Vládca vlkov mám dokonca postavu, ktorá opakovane kľaje iba takto.

Nadávka je vyjadrenie istej emócie alebo dofarbuje a zdôrazňuje nejaké konštatovanie či názor, preto je úplne prirodzenou súčasťou jazyka, a teda aj literatúry, hlavne beletrie. Najprv mi napadlo, že možno s výnimkou detských kníh, ale ani to nie je pravda, tam sa kľaje takisto, aj keď slušne, hravo, napríklad „aby ťa pečená hus kopla!“.

Hrubé nadávky takisto patria do literatúry, najmä do istých žánrov. V mafiánskom trileri si asi postavy nebudú nadávať do darebákov, ako sa to občas stáva pri filmových dabingoch, keď na seba gangstri z černošského geta v slovenskom preklade pokrikujú „Ty prekliaty naničhodník!“.

A čo nadávky v bežnom živote?

Uprednostňujem, keď ľudia rozprávajú tak, ako to cítia. Aj mne ľahko ujde aj hrubšia vulgárnosť, občas aj na sociálnych sieťach. Vtedy sa vždy vynoria všelijakí moralisti s nárekmi, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie