Denník N

Čo potrebujeme v šatníku a čo tam máme zbytočne, radí stylistka Barbora Yurkovic

Barbora Yurkovic a ukážka šatníka. Foto - Archív B. Y., jumpstory
Barbora Yurkovic a ukážka šatníka. Foto – Archív B. Y., jumpstory

Podľa stylistky Barbory Yurkovic musíme prestať nakupovať bezhlavo a máme sa orientovať na kvalitnú a udržateľnú módu.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo podliehame módnym trendom,
  • na čo si treba dať pozor pri tvorbe kapsulového šatníka,
  • ako si vytriediť oblečenie.

Mnohí prvé mesiace pandémie využili aj na to, aby si urobili poriadok v šatníku. Patríte medzi nich aj vy? Vyradili ste oblečenie, ktoré si už neoblečiete?

Nie, už dávno pred lockdownom som si vytvorila svoj kapsulový šatník. Vytvorila som si ho na dvakrát. Prvý som si založila počas najväčšieho pracovného vyťaženia, keď som potrebovala chodiť do práce oblečená zaujímavo a zároveň som nemohla svojím outfitom rušiť klienta, ktorému som sa ako stylistka venovala. Snažila som sa vytvoriť si minimalistický šatník, ktorý by bol pohodlný, keď som s obrovskými taškami plnými oblečenia chodila z obchodov, a zároveň vhodný pri fotení napríklad politika alebo herečky.

Kapsulový šatník som si ešte čiastočne obmenila po prvom pôrode, keď som prestala tak často chodiť na fotenia a spomalila som. Prirodzene som potrebovala viac oblečenia na voľný čas. Začala mi v tom období prekážať tmavá farba, do ktorej som sa dovtedy obliekala. Svoj šatník som si postupne zmenila za dva roky. Mám ho doteraz a dúfam, že ešte pár rokov mať budem.

Vieme, že naše babičky nemali plnú skriňu a oblečenie si poctivo vyrábali alebo kupovali. Zažívame nejaký návrat k tomu, čo robili naši predkovia?

Určite áno, veď z minulosti kapsulový šatník aj pramení. V móde sa začal pojem kapsulový šatník používať v 70. rokoch, hoci jeho zmysel poznali ľudia už stáročia predtým. V podstate, odkedy sa začali obliekať funkčne.

Každý kúsok musel vzniknúť rukami toho, koho sme poznali – babky alebo susedy, ktorá vedela šiť, a my sme jej za to dali napríklad syr, ktorý sme vyrobili z mlieka našej kravy. Oblečenie malo vtedy hodnotu a dedilo sa generáciami, pretože ho bolo málo. Vôbec vtedy neexistovala možnosť ísť si len tak kúpiť oblečenie.

Ako sme sa dostali od našich babičiek, ktoré mali len zopár vecí, k plným skriniam?

Naši rodičia nemali veľký výber oblečenia a všetci chodili v tom istom – bolo toho málo a bolo to aj ťažko dostupné. Zmenilo sa to v období, keď sa zrazu dalo kúpiť oblečenie zo západu a následne vznikla fast-fashion. Spomínam si, keď sa u nás otvorilo prvé Kenvelo a išli sme tam s rodičmi. Možnosť nakúpiť si aktuálnu západnú módu, ktorá udávala nejaký trend a navyše každý druhý týždeň ponúkala nové veci, bola nevídaná. Rodičia sa nás vtedy snažili brzdiť a hovorili nám: A máš to s čím nosiť? Poznám však prípady rodín, ktoré v tom čase začali chodiť do Rakúska na nákupy. Potom sa to rozšírilo aj u nás – taký klasický rodinný výlet do nákupného centra cez víkend. A dnes je to už úplne bežné, až to niektorých otravuje.

Koronakrízou sa to však zmenilo.

Áno, a vidno to na ľuďoch. Sú nervózni z toho, že im bola zobraná možnosť ísť si kúpiť hocikedy hocičo. Až mám niekedy pocit, že sa u nich z toho prejavujú abstinenčné príznaky. Správajú sa tak, akoby z nemožnosti nakupovania robili svoj najväčší problém. Možno nám práve koronakríza má ukázať smer, aby sme si uvedomili, že sme predtým nežili normálne.

Kompenzujeme si niečo nakupovaním? Potrebujeme si neustále robiť radosť?

Je v tom ten klasický princíp – ak nemáme naplnené ozajstné vnútorné potreby, tak ich zapĺňame takýmito nákupmi. Viem to z vlastnej skúsenosti, pretože som si tým tiež prešla. Ešte stále sa mi stáva, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Pekné veci

Rozhovory

Životy žien

Slovensko

Teraz najčítanejšie