František Šebej
Autor je psychológ, bývalý poslanec NR SR
Prvým kolektívnym počinom Nemcov a Rakúšanov po poslednom Hitlerovom volebnom referende (10. apríla 1938) bol celonárodný protižidovský pogrom, ktorí nacisti so svojím povestným zmyslom pre inteligentný humor nazvali Krištáľová noc (Reichskristallnacht). Názov sa inšpiroval množstvom sklenených črepín z rozbitých výkladov a okien židovských obchodov, chrámov a domov. Pogrom sa uskutočnil vo všetkých nemeckých, rakúskych a sudetských mestách a mestečkách.
Krištáľová noc bola noc z 9. na 10. novembra 1938. K masovému násiliu na nemeckých Židoch sa vhodná zámienka našla, keď v Paríži spáchal 17-ročný židovský mladík pôvodom z Poľska, Herschel Grynszpan, atentát na mladého nemeckého diplomata Ernsta vom Ratha. Herschel Grynszpan strieľal na nemeckého diplomata priamo na nemeckom veľvyslanectve 7. novembra 1938. Vom Rath zomrel 9. novembra v nemocnici. V ten deň bola v mníchovskej pivárni zhromaždená nacistická špička, teda vedenie NSDAP. Ako každoročne, aj teraz oslavovali výročie neúspešného Hitlerovho „pivárenského“ puču z roku 1923. Keď sa tam doniesla (očakávaná) správa o vom Rathovej smrti, Hitler opustil oslavu bez obvyklého prejavu. To nechal na svojho ministra propagandy Josepha Goebbelsa. Ten predniesol plamennú reč, v ktorej okrem iného povedal, že „vodca rozhodol, že demonštrácie nemajú byť organizované stranou, ale ak spontánne prepuknú, nemá im nik brániť“. Čo si najvyšší predstavitelia NSDAP okamžite (a správne) vysvetlili tak, že to bol rozkaz zorganizovať na Židov v celom Nemecku pogrom. Ten sa naozaj ihneď, pomocou stoviek telefonátov aj do najzastrčenejších kútov Nemecka, „spontánne“ rozbehol.
Prebudené stranícke štruktúry NSDAP a SA („hnedé košele“ – uniformovaní nacistickí grázli a násilníci), ako aj mládež z Hitlerjugend, potom už konali naozaj spontánne a na niektorých miestach sa zapojili do ničenia a násilia aj policajti či hasiči. A naozaj spontánne sa zapojilo do rozbíjania a ničenia židovského majetku, do podpaľovania synagóg, rabovania a aj do fyzického násilia na Židoch aj obrovské množstvo inak nijako neorganizovaných nemeckých občanov. Tí všetci – SA, Hitlerjugend aj desiatky tisíc obyčajných nemeckých občanov – konali podľa očitých svedkov v akomsi amoku. Doslova besneli. Reportér novín The Daily Telegraph Hugh Greene napísal, že nikdy nevidel nič natoľko odporné, ako aj to, že „videl módne oblečené ženy, ako (tým vandalom) veselo tlieskajú, zatiaľ čo úctyhodné matky zo strednej triedy dvíhajú na rukách svoje deti, aby videli tú ,zábavu’…“
Priamo zabitých bolo oficiálne 91 ľudí, ale počet mŕtvych Židov, keď sa zarátajú aj samovraždy zo zúfalstva a smrteľné následky zranení, bol násobne vyšší. 30-tisíc židovských mužov bolo v tú noc zatknutých a odvlečených do koncentračných táborov Dachau, Buchenwald a Sachsenhausen. Úplne bolo zničených 267 synagóg v celom Nemecku. Ďalších 1700 synagóg bolo vážne poškodených, rovnako bolo zdevastovaných 7-tisíc židovských obchodov a 29 obchodných domov. Na stovkách židovských cintorínov boli zneuctené a pováľané náhrobné kamene.
Sám si to odhlasoval
Nie všetci Nemci však na tom besnení participovali. Množstvo ich bolo pobúrených a zdesených, mnohí nesúhlasili, mnohí sa hanbili a prizerali sa tej hrôze spoza okenných závesov s hlbokým smútkom. A boli aj mnohí, ktorí sa pokúsili Židom pomôcť a aj pomohli, hoci veľa riskovali. Postaviť sa priamo na odpor besniacemu davu sa neodvážil nikto. Dokonca aj bývalý nemecký cisár Wilhelm II., inak presvedčený stúpenec bludov o židovskom svetovom sprisahaní, bol pobúrený a v reakcii na pogrom povedal: „Prvýkrát sa hanbím, že som Nemec.“
11. novembra, deň po pogrome sa konali v celom Nemecku obrovské demonštrácie (v Norimbergu až 100-tisíc ľudí) na podporu NSDAP a Adolfa Hitlera. Skutočne odpudzujúcou koncovkou pogromu bol však až jeho „ekonomický“ záver. Nemecké úrady vydali osobitný predpis, podľa ktorého sa na židovský majetok, ktorý poškodili či zničili výtržníci z jednotiek SA, nevzťahujú predtým uzavreté poistné zmluvy. Navyše, keďže podľa názoru Hermanna Göringa šlo o majetok, na ktorý mal nárok nemecký ľud, museli Židia za svoj zničený majetok, teda za škody, ktoré spôsobil nemecký ľud, zaplatiť odškodné nemeckému ľudu. Suma odškodného, ktorú museli za svoj zničený majetok Židia zaplatiť, dosiahla asi jednu miliardu ríšskych mariek, a dá sa nájsť údaj, že to predstavovalo až desať percent príjmu nemeckej štátnej pokladnice za rok 1938. Vraj to odvrátilo štátny bankrot, ktorý Nemecku v roku 1938 hrozil.
11. novembra Goebbels tiež napísal, že Krištáľová noc bola výsledkom „zdravých inštinktov“ nemeckého národa. Napísal tiež, že „nemecký národ je antisemitský. Netúži, aby ho v budúcnosti obmedzovali na právach alebo provokovali paraziti židovskej rasy“. Táto odpudzujúca Goebbelsova stupidita a rinčanie rozbíjaného skla boli svojím spôsobom prvými tónmi druhej svetovej vojny.
Toľko úvodná epizóda. Čo nasledovalo po referende o pripojení Rakúska je známe. Dve z troch predchádzajúcich referend boli, rovnako ako to posledné, o rozbití medzivojnového usporiadania Európy a o anulovaní zmluvného základu medzinárodného práva. Rozviazali Hitlerovi ruky a umožnili tak nepriamo aj rozbitie Československa (za zbabelej pomoci Francúzska a Británie), pakt Molotov-Ribbentrop, prepadnutie Poľska (v bratskej spolupráci so Sovietskym zväzom), začatie Hitlerovej vojny smerom na západ a postupné prepadnutie krajín Beneluxu a Francúzska. Nasledoval útok na Veľkú Britániu, opäť s bratskou materiálnou pomocou Sovietskeho zväzu, napríklad keď si svorky nemeckých ponoriek, prepadávajúcich a potápajúcich lode zásobujúce Veľkú Britániu, dopĺňali pohonné hmoty v sovietskych prístavoch na severe. Nemecko-sovietske bratstvo nakoniec skončilo doslova z noci na ráno prepadnutím Sovietskeho zväzu 22. júna 1941. Stalina nemecká invázia prekvapila a spočiatku jej ani nechcel veriť, mal predsa Molotovom a Ribbentropom podpísanú gangsterskú zmluvu o vzájomnom neútočení a rozdelení si teritórií. Dokazuje to dve veci – Stalinov chabý úsudok a to, že sa neunúval do Hitlerovho manuálu zvaného Mein Kampf ani len nahliadnuť (pritom to ani nemusel urobiť sám). Dočítal by sa tam, že Hitler vnímal napadnutie Sovietskeho zväzu ako realizovanie „zákonného práva nemeckého národa na životný priestor (Lebensraum)“. Je tiež jasné, že nemecký ľud, či už v civile, alebo v uniformách, znalý knihy Mein Kampf až tak veľmi prekvapený byť nemohol. V istom slova zmysle si to sám vopred odhlasoval.
A stále rástli hromady mŕtvych civilistov a pribúdali dymiace ruiny miest a dedín. A vraždenie Židov v lokalite Babij jar pri Kyjeve a vlastne všade, kam nemecké jednotky vkročili. A takisto „konečné riešenie“ židovskej otázky dohodnuté na konferencii vo Wansee (teda rozhodnutie Židov nepresídliť, ale všetkých ich vyvraždiť), čoho dôsledkom boli najmä nemecké koncentračné a vyhladzovacie tábory na obsadenom území Poľska. Preto tam, lebo nemecký zmysel pre poriadok nedovolil vyvraždiť Židov na pôvodnom území Nemecka či Belgicka, Holandska, Francúzska, Maďarska alebo Slovenska, kde všade predsa len ešte stále platili nejaké právne normy. Muselo sa to stať kdesi v bezprávnom priestore obsadeného územia, ktoré stratilo charakter štátu. Na to sa hodilo práve Poľsko, s ktorého štátnou existenciou Nemci do budúcnosti nerátali. Lebo Nemci boli aj vtedy ako národ sehr rechtsbewusst (mali na pamäti právne normy, aj keď išlo o genocídu).
Hitlerove obete sú, a je jedno, či priamo, alebo nepriamo, zároveň obeťami hlasujúceho a aj konajúceho, mlčiaceho, ale aj fanaticky hajlujúceho nemeckého ľudu, ktorý si Hitlera najprv zvolil a legitimizoval v demokratických voľbách a potom mu dal voľnú ruku a posvätil jeho úmysly v štyroch referendách.
Obete
Druhá svetová vojna stála život 50 až 80 miliónov ľudí, pričom presné číslo nie je možné určiť. Z toho veľa obetí bolo vo východnej Ázii a v Tichomorí (iba v Číne hovorí odhad o 20 miliónoch mŕtvych). Nemecko stratilo dovedna 7,5 milióna ľudí. Z toho bolo 5,5 milióna vojakov a 1,84 milióna civilov (väčšinou obetí bombardovania), ako aj 160-tisíc nemeckých Židov zavraždených v koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Asi 3 milióny nemeckých vojakov padlo do sovietskeho zajatia. Sovietske zajatie neprežil milión z nich. Poľsko stratilo dovedna 5,6 milióna ľudí, z toho 2,2 milióna Poliakov, ktorí neboli vojaci, a 3 milióny poľských Židov. Zvyšok boli poľskí vojaci, pravda, čiastočne povraždení aj Stalinovou NKVD.
Najviac ľudí stratil v 2. svetovej vojne Sovietsky zväz. Stalin počet sovietskych obetí dlho pred verejnosťou znižoval, ale špeciálna komisia ustanovená počas Gorbačovovej vlády stanovila ich počet na 26,6 milióna. Tomuto strašnému číslu sa dá veriť. Zomrelo takmer 11 miliónov sovietskych vojakov. Mnoho z nich však nezomrelo v boji, ale v nemeckom zajatí, najmä v prvom roku vojny Nemecka so Sovietskym zväzom. Nemci zaobchádzali so sovietskymi zajatcami neľudsky. V nemeckom zajatí ich zomrelo až 3,5 milióna, takmer 60 percent všetkých, ktorí sa do zajatia dostali. Do 12 miliónov bolo na sovietskej strane aj civilných obetí, väčšinou obetí represálií a vraždenia, čiastočne aj hladu a chorôb. K nim sa ráta aj takmer milión obyvateľov Leningradu, ktorí zomreli od hladu a vyčerpania pri nemeckej blokáde mesta, ktorá trvala tri roky.
Holokaust je vo výpočte Hitlerových obetí zvláštna kapitola. V čase, keď vznikali vyhladzovacie tábory s plynovými komorami a krematóriami na miestach ako Osvienčim, Majdanek, Chelmno, Belzec, Sobibór a Treblinka, bolo už vraždenie európskych a najmä poľských, ruských a ukrajinských Židov v plnom prúde. Vraždili ich špeciálne nemecké jednotky známe ako „sonderkomandá“, ale aj obyčajní vojaci wehrmachtu. Dovedna v holokauste zomrelo 6 miliónov európskych Židov. Z toho bolo 1,5 milióna detí – tie bolo podľa Hitlera potrebné zabiť preto, lebo keby zostali nažive, predstavovali by hrozbu do budúcnosti. A odohral sa, samozrejme, aj rómsky holokaust, ktorý Rómovia volajú poraimos. Má na svedomí až pol milióna Rómov zo všetkých obsadených európskych krajín.
Trest
Nemecké zločiny v 2. svetovej vojne boli také strašné, že ešte aj Winston Churchill vyjadril v tajnom liste Stalinovi v septembri 1944 názor, že najvyšších nacistických vodcov treba bez súdu zlikvidovať do šiestich hodín od ich zajatia. Nepovažoval to vôbec za otázku, ktorou by sa malo zaoberať trestné či medzinárodné právo. Stalinovi, pre ktorého poprava kohokoľvek bola súčasťou jeho prirodzenosti a ktorý bol zároveň na čele krajiny, kde Nemci zabili viac než 20 miliónov ľudí, sa taký umiernený plán málil. Bol toho názoru, že po vojne treba popraviť, ihneď a bez súdu, 50- až 100-tisíc príslušníkov veliteľského zboru nemeckej armády. Veľmi stalinský nápad, ktorému sa však dá celkom rozumieť, keďže zverstvá na sovietskom civilnom obyvateľstve páchali z veľkej časti jednotky wehrmachtu – regulárnej nemeckej armády. Aj americký prezident Roosevelt bol presvedčený, že víťazní spojenci by mali – bez súdu a bez okolkov – popraviť 2500 najvyššie postavených predstaviteľov nacistického Nemecka. Nakoniec to však dopadlo inak. Konal sa Norimberský proces.
V Norimberskom procese (konal sa od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946) mali elitní sudcovia zo štyroch víťazných mocností súdiť najprv 100 popredných predstaviteľov nacistického režimu, nakoniec si na lavicu obžalovaných malo sadnúť 24 z nich. Z tých súdili iba 21, lebo tí úplne najvyšší – Hitler, Himmler a Goebbels – procesu unikli, spáchali samovraždu. Hitler a Goebbels v berlínskom bunkri, Himmler v americkom zajatí. Z tých súdených 21 dostalo 12 trest smrti, z toho bolo popravených 11, pretože na trest smrti odsúdenému Hermannovi Göringovi sa podarilo deň pred popravou spáchať samovraždu.
Medzi nacistickými vojnovými zločincami odsúdenými v Norimberskom procese na smrť boli, predovšetkým pre účasť nemeckej armády na masovom vraždení civilného obyvateľstva, viacerí najvyšší velitelia wehrmachtu – ríšsky maršal Hermann Göring, poľný maršal Wilhelm Keitel či generálplukovník Alfred Jodl. Oni, prirodzene, nevraždili vlastnými rukami. Špeciálne Keitel a Jodl vraždili, dá sa povedať, spoza písacieho stola.
Menej známou súčasťou porátania sa s nacistickými zločincami je takzvaný Norimberský lekársky proces – bol to súdny proces s nacistickými lekármi, ktorí robili sadistické pokusy na väzňoch koncentračných táborov, ale aj na duševne či telesne postihnutých ľuďoch. Najznámejší z nich, Josef Mengele, stihol ujsť do Južnej Ameriky. V procese súdili 20 lekárov, z ktorých siedmich popravili. Neskôr sa konalo so skupinami nacistov ešte 11 podobných súdnych procesov. Norimberský proces i ďalšie súdne procesy s nacistami súdili vinu jednotlivcov, nie národa, hoci odsúdili aj organizácie – SA, SS, Gestapo a Sicherheitsdienst – preto, aby sa akosi vyrovnali s potrebou jednotlivo súdiť a trestať doslova milióny členov NSDAP a represívnych orgánov nacistického režimu.
Hitlerovu stranu NSDAP treba zmieniť preto, lebo členstvo v nej znamenalo úplné prihlásenie sa k nacistickej ideológii a nacistickým skutkom. Politická strana nie je síce ľud, ale počet členov NSDAP vypovedá o nemeckom ľude tých čias veľa. Keď prišla vo voľbách 1933 NSDAP k moci, mala viac než 2 milióny členov. V roku 1939, teda v roku prepadnutia Poľska, už mala 5,3 milióna členov a aj počas vojny priťahovala čoraz viac Nemcov – mnohých z oportunizmu, mnohých však z presvedčenia. V roku 1945 to bolo už 8 miliónov členov – teda 10 percent všetkých Nemcov (z toho bolo až 37 percent žien). Členstvo v NSDAP utešene rástlo ešte aj v čase, keď bola po britských a amerických náletoch už značná časť nemeckých miest v ruinách, a bolo jasné, že sa blíži porážka a koniec vojny. A odplata, samozrejme.
Nemecká vina
Je jasné, že nemecký ľud hlasujúci v štyroch Hitlerových referendách nemožno zbaviť podielu viny na tom, čo bolo aj ich následkom. Ľud ako taký možno postaviť pred súd iba ťažko, je však legitímne hovoriť o jeho vine. A vina Nemcov bola natoľko ťaživá, že prinútila významného nemeckého psychiatra a existencialistického filozofa Karla Jaspersa napísať o nemeckej vine traktát Otázka viny (Die Schuldfrage, Von der Politischen Haftung Deutschlands). Je to pomerne útla knižka sumarizujúca jeho prednášky na univerzite v Heidelbergu tesne po vojne, v zimnom semestri 1945 – 46. Karl Jaspers mal dôvody aj právo sa k nemeckej vine vyjadriť. Z univerzity ho nacisti vylúčili v roku 1937 pre jeho antifašistické postoje, ako aj pre židovský pôvod jeho manželky Gertrudy Mayer. Až do konca vojny žil Jaspers aj s manželkou v strachu o život. Obaja nosili po celý ten čas pri sebe ampulku jedu pre prípad ich zatknutia.
Jaspersova Otázka viny má aj pri dnešnom uvažovaní o vine zásadný význam. Rozlišuje štyri roviny viny: 1/ kriminálnu vinu, kam patria zločiny individuálne a kolektívne, je to vina, ktorá je v kompetencii trestných súdov, 2/ politickú vinu, ktorá je spojená najčastejšie s ideológiou, a je to vlastne spoluzodpovednosť za konanie štátu, ktorú nesú všetci jeho občania, teda aj všetci tí, čo sa nepostavili na odpor, 3/ morálnu vinu, čo je vina, ktorú nesieme za svoje prečiny a zlyhania vo svojom vnútri a pri ktorej naše poklesky hodnotí naše svedomie (ale aj iní ľudia), 4/ metafyzickú vinu, čo je zodpovednosť pred Bohom či nejakou vyššou transcendentnou inštanciou. V mnohých aspektoch splýva s kategóriou morálnej viny – ak prijmeme názor, že individuálne ľudské svedomie je zvnútornenou vyššou autoritou.
Kriminálne viny jednotlivých Nemcov súdil Norimberský tribunál a ďalšie analogické súdne tribunály v Nemecku aj inde. Napríklad Hannsa Ludina, Hitlerovho veľvyslanca v Tisovom Slovenskom štáte, súdil a odsúdil na smrť Národný súd v Bratislave za jeho rozhodujúci podiel na deportáciách a smrti slovenských Židov. Keď sa asi 20 rokov po skončení 2. svetovej vojny začalo v Nemecku hovoriť o premlčaní nacistických zločinov, Karl Jaspers proti tomu s veľkou rozhodnosťou vystúpil.
Politickú vinu vidí Jaspers u všetkých občanov hitlerovského Nemecka, pretože umožnili vznik a fungovanie nacistického režimu, či už vo voľbách a referendách, alebo aj tým, že tomu nezabránili. Hitlerove referendá sú vlastne esenciálnymi okamihmi, keď nemecký ľud bral na seba takmer jednomyseľne vinu za dovtedajšie a najmä budúce zločiny nacistov. Od politickej viny Nemcov odvádza Jaspers nemeckú kolektívnu zodpovednosť za materiálne a ľudské škody, ktoré Nemecko spôsobilo iným národom, nemeckú povinnosť platiť iným národom a jednotlivcom odškodnenie, a aj povinnosť uznať nemecké hranice, ktoré stanovili po vojne víťazné mocnosti. Keby sa Karl Jaspers dožil roku 1990, zrejme by sa presne z týchto dôvodov postavil proti opätovnému zjednoteniu Nemecka – jasne vyjadroval svoj odpor k myšlienke Wiedervereinigung.
Morálnu vinu Nemcov vidí Karl Jaspers v psychologických fenoménoch – v pohodlnom sebaklame o cieľoch a neľudskej praxi vládnutia nacistického režimu, v slepom nacionalizme, v čiastočnom schvaľovaní národného socializmu, v „polovičatosti a príležitostnom vnútornom stotožnení a vyrovnaní sa“ s nacistickým režimom či v súputníctve (Mitläufertum). Jaspers posudzoval aj vinu, ktorá vyplývala z členstva v nacistickej strane NSDAP. Rozlišuje však. Veril, že nie je jedno, v akej súvislosti a s akými motívmi sa človek stal členom strany. Členstvo v NSDAP je možno predsa len viac politickou vinou, ťaživou morálnou vinou je najmä pri pohľade zvonku. Konkrétni Nemci, ktorí boli členmi NSDAP, tú morálnu vinu zrejme pocítili, len ak sa v nich naozaj ozval morálny imperatív – svedomie. V duši mnohých horlivých členov NSDAP sa zrejme neozvalo nič. Zostalo v nich iba zakríknuté mlčanie plné porazeneckého vzdoru a hnevu. Dosť výrazne tú morálnu vinu zobrala na seba až generácia mladých Nemcov, ktorí generácii svojich otcov nacizmus neodpustili.
Metafyzickú vinu vidí Karl Jaspers tam, kde sa stráca solidarita človeka s človekom, kde „ja prežijem tam, kde iného zabijú“.
Vina, ktorú na seba uvalil nemecký ľud takmer jednomyseľným hlasovaním v Hitlerových referendách, bola politická a morálna zároveň. Mnohým z tých desiatok miliónov Nemcov hlasovania v referendách nepochybne ťažili svedomie až do smrti. Mnohých však svedomie neťažilo, pretože ho v sebe umlčali. Politickej a morálnej viny natoľko závažnej sa nedá zbaviť spoveďou ani sa z nej vykúpiť páchaním dobrých skutkov.
Niečo sa však urobiť predsa len dá, ako ukázal nemecký kancelár Willy Brandt 7. decembra 1970 vo Varšave. Brandt, ktorý bol počas vojny aktívnym odporcom nacistov, navštívil vtedy Poľsko, aby uzavrel zmluvu medzi západným Nemeckom a Poľskom o akceptovaní nových hraníc Poľska. Zmluva bola sama osebe prelomová, ale vrchol návštevy prišiel, keď Brandt kládol ako nemecký kancelár veniec pri pamätníku povstania varšavského geta. Neuspokojil sa, ako káže protokol, s upravením stuhy na venci, ale náhle a zjavne spontánne si kľakol v geste pokory a rešpektu. Neskôr k tomu povedal: „Pod ťarchou nedávnych dejín som urobil to, čo ľudia robia, keď zlyhajú slová. Pripomenul som si tak milióny zavraždených.“ Fotografie kľačiaceho nemeckého kancelára zmenili od vojny ešte stále ťaživý vzduch v Európe.
Brandtovo gesto nesňalo z Nemcov strašnú vinu, ale zvnútornilo ju, priznalo ju a pomohlo zmiereniu medzi Poliakmi a Nemcami viac ako tisícky slov v medzinárodných zmluvách. Poliaci veľmi presne precítili váhu a význam Brandtovho pokľaknutia a pripomínajú si ho pamätnou tabuľou na námestí vo Varšave, ktoré nesie jeho meno. Inak Brandtovo pokľaknutie vnímali Nemci. Podľa prieskumu časopisu Der Spiegel ho považovalo 48 percent Nemcov za „prehnané“. Prieskum, ktorý by mapoval názory Nemcov tých čias (bolo to pred polstoročím) na Jaspersove úvahy o nemeckej vine, neexistuje. Tých 48 percent naznačuje, že prinajmenej toľko bolo tých, ktorí nemeckú vinu (svoju vlastnú) príliš nepociťovali – ani politickú, ani morálnu. O tej metafyzickej zrejme nemá v ich prípade zmysel sa baviť. Gesto Willyho Brandta však v ľudskej pamäti nepochybne prežije ešte dlho.
Referendá, ako sa poučili okrem Nemcov aj viaceré iné národy, sú v kritických chvíľach dejín činy, ktoré nemožno vrátiť späť. Mávajú dôsledky a obete také strašné, že jediné, čo potom zostáva, je aspoň si kľaknúť a prejaviť úctu. Nemecká ústava nedovoľuje referendá na federálnej úrovni, s výnimkou zmien regionálnych hraníc vo vnútri Nemecka. Nuž, historia magistra vitae.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
