Denník N

Epilóg o obetiach, vine a kľačiacom kancelárovi – varovné rozprávanie o referendách č. 3

Willy Brandt vo Varšave v roku 1970. Foto – Wikipedia
Willy Brandt vo Varšave v roku 1970. Foto – Wikipedia

Hitlerove obete sú zároveň obeťami hlasujúceho a aj konajúceho, mlčiaceho, ale aj fanaticky hajlujúceho nemeckého ľudu, ktorý si Hitlera najprv zvolil a potom mu dal voľnú ruku a posvätil jeho úmysly v štyroch referendách. 

Autor je psychológ, bývalý poslanec NR SR

Prvým kolektívnym počinom Nemcov a Rakúšanov po poslednom Hitlerovom volebnom referende (10. apríla 1938) bol celonárodný protižidovský pogrom, ktorí nacisti so svojím povestným zmyslom pre inteligentný humor nazvali Krištáľová noc (Reichskristallnacht). Názov sa inšpiroval množstvom sklenených črepín z rozbitých výkladov a okien židovských obchodov, chrámov a domov. Pogrom sa uskutočnil vo všetkých nemeckých, rakúskych a sudetských mestách a mestečkách.

Krištáľová noc bola noc z 9. na 10. novembra 1938. K masovému násiliu na nemeckých Židoch sa vhodná zámienka našla, keď v Paríži spáchal 17-ročný židovský mladík pôvodom z Poľska, Herschel Grynszpan, atentát na mladého nemeckého diplomata Ernsta vom Ratha. Herschel Grynszpan strieľal na nemeckého diplomata priamo na nemeckom veľvyslanectve 7. novembra 1938. Vom Rath zomrel 9. novembra v nemocnici. V ten deň bola v mníchovskej pivárni zhromaždená nacistická špička, teda vedenie NSDAP. Ako každoročne, aj teraz oslavovali výročie neúspešného Hitlerovho „pivárenského“ puču z roku 1923. Keď sa tam doniesla (očakávaná) správa o vom Rathovej smrti, Hitler opustil oslavu bez obvyklého prejavu. To nechal na svojho ministra propagandy Josepha Goebbelsa. Ten predniesol plamennú reč, v ktorej okrem iného povedal, že „vodca rozhodol, že demonštrácie nemajú byť organizované stranou, ale ak spontánne prepuknú, nemá im nik brániť“. Čo si najvyšší predstavitelia NSDAP okamžite (a správne) vysvetlili tak, že to bol rozkaz zorganizovať na Židov v celom Nemecku pogrom. Ten sa naozaj ihneď, pomocou stoviek telefonátov aj do najzastrčenejších kútov Nemecka, „spontánne“ rozbehol.

Prebudené stranícke štruktúry NSDAP a SA („hnedé košele“ – uniformovaní nacistickí grázli a násilníci), ako aj mládež z Hitlerjugend, potom už konali naozaj spontánne a na niektorých miestach sa zapojili do ničenia a násilia aj policajti či hasiči. A naozaj spontánne sa zapojilo do rozbíjania a ničenia židovského majetku, do podpaľovania synagóg, rabovania a aj do fyzického násilia na Židoch aj obrovské množstvo inak nijako neorganizovaných nemeckých občanov. Tí všetci – SA, Hitlerjugend aj desiatky tisíc obyčajných nemeckých občanov – konali podľa očitých svedkov v akomsi amoku. Doslova besneli. Reportér novín The Daily Telegraph Hugh Greene napísal, že nikdy nevidel nič natoľko odporné, ako aj to, že „videl módne oblečené ženy, ako (tým vandalom) veselo tlieskajú, zatiaľ čo úctyhodné matky zo strednej triedy dvíhajú na rukách svoje deti, aby videli tú ,zábavu’…“

Priamo zabitých bolo oficiálne 91 ľudí, ale počet mŕtvych Židov, keď sa zarátajú aj samovraždy zo zúfalstva a smrteľné následky zranení, bol násobne vyšší. 30-tisíc židovských mužov bolo v tú noc zatknutých a odvlečených do koncentračných táborov Dachau, Buchenwald a Sachsenhausen. Úplne bolo zničených 267 synagóg v celom Nemecku. Ďalších 1700 synagóg bolo vážne poškodených, rovnako bolo zdevastovaných 7-tisíc židovských obchodov a 29 obchodných domov. Na stovkách židovských cintorínov boli zneuctené a pováľané náhrobné kamene.

Sám si to odhlasoval

Nie všetci Nemci však na tom besnení participovali. Množstvo ich bolo pobúrených a zdesených, mnohí nesúhlasili, mnohí sa hanbili a prizerali sa tej hrôze spoza okenných závesov s hlbokým smútkom. A boli aj mnohí, ktorí sa pokúsili Židom pomôcť a aj pomohli, hoci veľa riskovali. Postaviť sa priamo na odpor besniacemu davu sa neodvážil nikto. Dokonca aj bývalý nemecký cisár Wilhelm II., inak presvedčený stúpenec bludov o židovskom svetovom sprisahaní, bol pobúrený a v reakcii na pogrom povedal: „Prvýkrát sa hanbím, že som Nemec.“

11. novembra, deň po pogrome sa konali v celom Nemecku obrovské demonštrácie (v Norimbergu až 100-tisíc ľudí) na podporu NSDAP a Adolfa Hitlera. Skutočne odpudzujúcou koncovkou pogromu bol však až jeho „ekonomický“ záver. Nemecké úrady vydali osobitný predpis, podľa ktorého sa na židovský majetok, ktorý poškodili či zničili výtržníci z jednotiek SA, nevzťahujú predtým uzavreté poistné zmluvy. Navyše, keďže podľa názoru Hermanna Göringa šlo o majetok, na ktorý mal nárok nemecký ľud, museli Židia za svoj zničený majetok, teda za škody, ktoré spôsobil nemecký ľud, zaplatiť odškodné nemeckému ľudu. Suma odškodného, ktorú museli za svoj zničený majetok Židia zaplatiť, dosiahla asi jednu miliardu ríšskych mariek, a dá sa nájsť údaj, že to predstavovalo až desať percent príjmu nemeckej štátnej pokladnice za rok 1938. Vraj to odvrátilo štátny bankrot, ktorý Nemecku v roku 1938 hrozil.

11. novembra Goebbels tiež napísal, že Krištáľová noc bola výsledkom „zdravých inštinktov“ nemeckého národa. Napísal tiež, že „nemecký národ je antisemitský. Netúži, aby ho v budúcnosti obmedzovali na právach alebo provokovali paraziti židovskej rasy“. Táto odpudzujúca Goebbelsova stupidita a rinčanie rozbíjaného skla boli svojím spôsobom prvými tónmi druhej svetovej vojny.

Toľko úvodná epizóda. Čo nasledovalo po referende o pripojení Rakúska je známe. Dve z troch predchádzajúcich referend boli, rovnako ako to posledné, o rozbití medzivojnového usporiadania Európy a o anulovaní zmluvného základu medzinárodného práva. Rozviazali Hitlerovi ruky a umožnili tak nepriamo aj rozbitie Československa (za zbabelej pomoci Francúzska a Británie), pakt Molotov-Ribbentrop, prepadnutie Poľska (v bratskej spolupráci so Sovietskym zväzom), začatie Hitlerovej vojny smerom na západ a postupné prepadnutie krajín Beneluxu a Francúzska. Nasledoval útok na Veľkú Britániu, opäť s bratskou materiálnou pomocou Sovietskeho zväzu, napríklad keď si svorky nemeckých ponoriek, prepadávajúcich a potápajúcich lode zásobujúce Veľkú Britániu, dopĺňali pohonné hmoty v sovietskych prístavoch na severe. Nemecko-sovietske bratstvo nakoniec skončilo doslova z noci na ráno prepadnutím Sovietskeho zväzu 22. júna 1941. Stalina nemecká invázia prekvapila a spočiatku jej ani nechcel veriť, mal predsa Molotovom a Ribbentropom podpísanú gangsterskú zmluvu o vzájomnom neútočení a rozdelení si teritórií. Dokazuje to dve veci – Stalinov chabý úsudok a to, že sa neunúval do Hitlerovho manuálu zvaného Mein Kampf ani len nahliadnuť (pritom to ani nemusel urobiť sám). Dočítal by sa tam, že Hitler vnímal napadnutie Sovietskeho zväzu ako realizovanie „zákonného práva nemeckého národa na životný priestor (Lebensraum)“. Je tiež jasné, že nemecký ľud, či už v civile, alebo v uniformách, znalý knihy Mein Kampf až tak veľmi prekvapený byť nemohol. V istom slova zmysle si to sám vopred odhlasoval.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie