Hľadá sa predseda
Správne právo je ťažisková disciplína. Zaslúži si, aby sa na jeho vývoji naďalej podieľali tí, ktorí stáli pri jeho zrode.
Autorka je podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR
Prvé kolo nedopadlo dobre. Kandidát na prvého predsedu Najvyššieho správneho súdu SR to vzdal bez boja. Urobil by tak zrejme každý racionálny sudca a potenciálny manažér najvyššej súdnej inštitúcie, ktorej rozjazd je ohrozený, pričom on sám nijako jej personálne naplnenie nevie ovplyvniť.
Všetci si želáme, aby bol projekt Najvyššieho správneho súdu úspešný. Nesmierne na tom záleží samotným sudcom, pretože veľmi dobre rozumieme významu tejto inštitúcie a tomu, aké je dôležité jej správne nastavenie hneď od prvých dní rozbehu. Správneho nielen v zmysle právnom (ako správneho súdnictva), ale aj vo význame, ktorý tradične tomuto slovu pripisujeme, teda dobrého, vhodného.
Správne súdnictvo je kľúčový nástroj ochrany pred svojvôľou štátnych orgánov. Pre občana to môže byť posledná šanca v boji o dôchodok, sociálnu dávku, právo k nehnuteľnosti, o daňové záležitosti, nehovoriac o boji o zdravé životné prostredie. Len nezávislé správne súdnictvo dokáže garantovať, že bude napokon zachovaná rovnováha mocí.
Bez predsedov nemôže byť úspešný
Vytvorenie vrcholného orgánu správneho súdnictva sa bytostne dotýka existencie a ďalšieho fungovania súčasného Najvyššieho súdu. Doposiaľ bolo správne súdnictvo integrálnou súčasťou agendy Najvyššieho súdu a vykonávali ho sudcovia správneho kolégia NS SR. Sú to naši kolegovia, ktorí tvoria inštitucionálnu pamäť správneho súdnictva. Vďaka nim sa vytvárala judikatúra, právne názory, ktoré sa stali súčasťou ustálenej súdnej praxe vo vzťahu k súdom nižšej inštancie, ale zároveň výrazne ovplyvnili aj konanie, správanie sa a dobré fungovanie samotných správnych orgánov. Dokonca významnou mierou prispeli k európskej judikatúre prostredníctvom mnohých položených prejudiciálnych otázok.
Tento projekt by nemal ohroziť ani tieň pochybnosti o tom, ako sa vytvára. Aké podmienky sa kladú uchádzačom o jeho rozbehnutie. Zákonodarca však samotným sudcom už pôsobiacim na Najvyššom súde v agende správneho súdnictva uložil povinnosť zúčastniť sa na výberovom konaní pred súdnou radou, na verejnom vypočutí. Do výberu môžu vstúpiť sudcovia, ktorí môžu byť sudcovia ktoréhokoľvek slovenského súdu, a to bez ohľadu na doterajšie zameranie a inštanciu, ale aj nesudcovia, ktorí musia spĺňať podmienky pre uchádzačov o sudcovskú funkciu.
Celý tento mix musí nový predseda následne riadiť. Ten mix však pre svoje rozhodovanie od začiatku nevyhnutne potrebuje predsedov senátov, teda dlhoročne funkčných sudcov, ktorí túto sudcovskú funkciu už dosiahli (mimochodom, výberovým konaním, ktoré je v živote takéhoto skúseného sudcu už piatym – okresný súd, krajský súd, predseda senátu krajského súdu, Najvyšší súd, predseda senátu Najvyššieho súdu). Nie preto, že je to vhodné (hoci najmä preto), ale preto, lebo to káže zákon. Momentálne sa však na tento súd hlásia len štyria takto kvalifikovaní sudcovia. Stále sú to len kandidáti. Bez aspoň desiatich predsedov senátov pre desať plánovaných senátov, čo je optimálne na rozbeh tejto inštitúcie, však tento súd nemôže byť úspešným projektom.
