Čo Čína pompéznou vojenskou prehliadkou odkazuje svetu

Dnes si Čínska ľudová republika po prvý raz pripomína koniec druhej svetovej vojny v Ázii vojenskou prehliadkou. Sedemdesiat rokov po jej konci súčasné politické vedenie objavilo politický potenciál odkazu Protijaponskej vojny.
Čína sa stala objektom japonskej invázie už roku 1931, keď cisárske Japonsko obsadilo jej severovýchodnú časť a vytvorilo tam bábkový štát Man-čou-kuo. V lete roku 1937 sa začala invázia Japonska do zvyšku Číny. Počas bojov prišlo o život približne 15 miliónov ľudí (pätinu z nich tvorili vojaci). Čína vedená Čankajškom sa stala súčasťou protifašistickej koalície a vďaka tomu získala po vojne i trvalé členstvo v Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov.

Vďaka americkej a britskej vojenskej pomoci po roku 1942 dokázali čínske vojská zastaviť japonský postup, v bojoch prišlo o život 1,5 milióna vojakov cisárskej armády a ku koncu vojny sa na území Číny nachádzali dve tretiny japonského vojska. Napriek tomu sa Protijaponská vojna nikdy nestala takou súčasťou čínskeho historického naratívu ako napríklad Veľká vlastenecká vojna v Sovietskom zväze a dnešnom Rusku.

Jednak preto, že obdobie Protijaponskej vojny bolo zároveň obdobím politických i ozbrojených stretov medzi vládnucim Kuomintangom a komunistickým hnutím vedeným Mao Ce-tungom, ktoré v severnej Číne kontrolovalo niektoré tzv. oslobodené oblasti. Obidve strany vnútropolitického sporu (ten pokračoval občianskou vojnou v rokoch 1945-1949) investovali do vzájomných konfliktov veľa energie, ktorá oslabila protijaponský front v Číne.

Komunistická strana po uchopení moci roku 1949 ponúkala svoju verziu dejín, podľa ktorej bola rozhodujúcou zložkou protijaponského boja práve ona a jej Ľudová oslobodzovacia armáda, hoci reálnou vojenskou silou bolo vládne vojsko vyzbrojené západnými zbraňami (túto dilemu názorne ilustruje aktuálny plagát nového čínskeho historického filmu venovaného káhirskej konferencii v novembri 1943, na ktorom sa objavil Mao – ten však pri rokovaniach mocností nehral nijakú rolu).

https://www.youtube.com/watch?v=1BeUQlzAsgE

Pokiaľ Japonsko potrebovala

Navyše Čínska ľudová republika mala záujem na ekonomických vzťahoch s Japonskom, keďže pre bojkot zo strany USA i ďalších západných krajín predstavovalo potenciálny zdroj moderných technológií potrebných na industrializáciu krajiny. Už pred nadviazaním diplomatických vzťahov vo februári 1973 existovali medzi Čínou a Japonskom neoficiálne kontakty a od 70. rokov Japonsko Číne ponúklo niekoľko miliárd rozvojovej pomoci (tá bola akousi kompenzáciou za škody napáchané počas vojny) a stalo sa jedným z kľúčových zahraničných investorov v období ekonomických reforiem.

Čínska strana teda nemala záujem cielene zdôrazňovať japonské zločiny a živiť protijaponské sentimenty. Také tragické udalosti, ako bol napríklad Nankinský masaker v decembri 1937, pri ktorom japonské vojská zavraždili niekoľko stotisíc obyvateľov, sa do čínskeho historického povedomia vrátili až od konca 80. rokov (múzeum v Nankingu vzniklo roku 1985) a protijaponská rétorika oficiálnych čínskych médií (vrátane stoviek filmov venovaných Protijaponskej vojne) sa začala zintenzívňovať až v 90. rokoch priamo úmerne s tým, ako čínske vedenie rezignovalo na propagovanie komunistickej ideológie a stavilo na vlastenectvo.

Vyrovnať sa s minulosťou

Protijaponská vojna je dodnes historickým bremenom čínsko-japonských vzťahov, čo súvisí aj s oveľa zložitejším (v porovnaní s Nemeckom) vyrovnávaním sa Japonska so svojou vojnovou minulosťou. Kauzy učebníc dejepisu relativizujúcich japonské zločiny, odškodnenia sexuálnych otrokýň japonskej armády (čínskych, ale i kórejských či filipínskych) a návštevy vysokých japonských predstaviteľov v tokijskej svätyni Jasukuni (kde sú uctievané duše japonských vojakov, ktorí od konca 19. storočia položili život za vlasť – vrátane vojakov z druhej svetovej vojny i odsúdených vojnových zločincov) pravidelne traumatizujú vzájomné vzťahy.

Tie sa zhoršili aj po územnom konflikte o ostrovy Senkaku/Tiao-jü v lete 2012. Čínske oficiálne médiá sporné otázky opakovane medializujú a vytvárajú tým živnú pôdu pre protijaponské nálady v Číne, ktoré v posledných desiatich rokoch (2005, 2012) vyústili do viacerých masových demonštrácií ticho tolerovaných vládnymi orgánmi, ktoré iné formy protestu dokážu veľmi rýchlo potlačiť.

Diplomatické výmeny názorov sprevádzalo aj tohtoročné výročie. Cisár Akihito v deň kapitulácie (15. augusta) vyjadril hlbokú ľútosť a premiér Šinzó Abe potvrdil pozíciu svojich predchodcov: hlbokú ľútosť a ospravedlnenie za japonské zločiny proti ľudskosti, priznal, že japonská okupácia Číne privodila nepredstaviteľné utrpenie, ale kritike Číny i Južnej Kórey sa aj tak nevyhol, keďže túto formu reflexie minulosti pokladali obidva štáty za nedostatočnú.

Nový štátny rituál

Tretí september je v Číne po prvý raz štátnym sviatkom a vojenská prehliadka na pekinskom Námestí brány nebeského pokoja predstavuje nový typ čínskeho štátneho rituálu. Doteraz túto funkciu zohrávali najmä masové prehliadky (vrátane vojska) pri príležitosti okrúhleho výročia založenia Čínskej ľudovej republiky 1. októbra. Ich posolstvo síce takisto nepriamo mierilo aj do zahraničia, ale v prvom rade predstavovali prehliadku domácich ekonomických a vojenských úspechov, ktoré dosiahla Čína pod vedením komunistickej strany.

Čínske politické vedenie sa tohto roku po prvý raz v tejto forme prihlásilo k víťazným mocnostiam druhej svetovej vojny, čím signalizuje svoje zahraničnopolitické ambície a záujem zaujať miesto medzi globálnymi lídrami. Diplomatické recepcie a filmové prehliadky v zahraničí (vrátane Slovenska) venované „víťazstvu čínskeho národa nad japonskou agresiou“ majú toto posolstvo dostať do celého sveta.

Ukážky najmodernejších zbraní (strategických bombardérov, útočných vrtuľníkov, bojových vozidiel) budú prehliadkou modernizovanej armády. Modernizácia a zvýšenie akcieschopnosti čínskeho vojska (vrátane námorného) vyvoláva znepokojenie nielen u Japonska, ale i ďalších susedov – napríklad Vietnamu či Filipín, sledujúcich so znepokojením asertívnu čínsku politiku v Juhočínskom mori, kde buduje umelé ostrovy a na nich vojenské základne.

Čínski predstavitelia síce odmietajú, že by vojenská prehliadka mala byť akýmsi gestom novej vojenskej moci, ale v kombinácii s rozsiahlymi vojenskými cvičeniami čínskej a ruskej armády v Japonskom mori koncom augusta sú pochybnosti susedov rodiacej sa novej globálnej veľmoci pochopiteľné.

Vojenská prehliadka je však aj symbolickým „pomníkom“ Si Ťin-pchinga, prezidenta, generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Číny a najvyššieho vojenského veliteľa. Od nástupu k moci na prelome rokov 2012–2013 (s perspektívou desaťročného mandátu) prezident Si systematicky posilňuje v rámci čínskeho politického systému svoju moc a stáva sa oveľa vplyvnejším lídrom, ako boli jeho predchodcovia v posledných takmer štyroch desaťročiach.

Čínsky sen

Jeho vízia takzvaného čínskeho sna, ktorú formuloval na jar 2013, zahŕňa „národnú obnovu, zlepšenie životnej úrovne, prosperitu, vytvorenie lepšej spoločnosti a posilnenie armády“. Zábery Si Ťin-pchinga obklopeného významnými svetovými lídrami (najmä generálny tajomník OSN Pan Ki-mun, ruský prezident Putin, ale aj juhokórejská prezidentka Pak Kun-hje) budú oficiálne čínske médiá iste ešte dlho využívať pri budovaní jeho imidžu.

Západné krajiny budú zastúpené iba ministrami zahraničia či veľvyslancami. Výnimkou je Miloš Zeman, ktorého účasť hostiteľov iste poteší, ale aj oni si uvedomujú, že je to politik druhého rangu. Neúčasť prezidentov či premiérov významných európskych krajín je prekvapujúca, napriek mnohým sporným témam, napríklad otázke ľudských práv, Čína v posledných mesiacoch – na rozdiel od Ruska – neanektovala územie susedného štátu a politicky i vojensky nepodporuje separatistický konflikt v zahraničí.

Preto ani neexistuje schválený mechanizmus ekonomických a politických sankcií proti Pekingu. Práve naopak, európski lídri vkladajú do obchodovania s Čínou často až iracionálne nádeje a ekonomickým záujmom podriaďujú zahraničnú politiku. Ich neúčasť si v Pekingu iste všimnú a zapamätajú.