Organizátori pochodu za život akoby zamrzli v čase

Blíži sa ďalší Národný pochod za život. Každoročne sa ho zúčastňujú tisícky ľudí, ide hádam o najmasovejšiu akciu na Slovensku. Manifest pochodu za život hovorí o tom, že chceme Slovensko, „kde pomáhame bezbranným, chorým a núdznym. Naše zákony a spoločnosť sú spravodlivé, chránia a pomáhajú všetkým, vrátane nenarodených detí a ich mám. Chránia život a dôstojnosť každého človeka od počatia po prirodzenú smrť, podporujú, ochraňujú a vyzdvihujú rodinu založenú manželstvom muža a ženy, kde sa vytvárajú najlepšie podmienky pre prijatie, ochranu a výchovu detí. Slovensko, kde žijú ľudia, ktorí túžia mať deti, a mnohí sa rozhodli mať veľkú rodinu, Slovensko, kde pomáhame narodiť sa každému bábätku. V rodinách i v spoločnosti vládne vzájomná pomoc, nikto sa necíti opustený a zbytočný. Takéto Slovensko chceme, o takomto Slovensku snívame.“

Nikde v manifeste sa nehovorí o národnosti ani vierovyznaní detí, mám, núdznych, či veľkých rodín, o ochranu ktorých im ide.

A predsa… Pri našich hraniciach – a je len otázkou času, kedy sa tak stane vo vnútri našich hraníc – zomreli strašným spôsobom desiatky ľudí, vrátane mám a detí. Desiatky núdznych, ktorí sa snažia ochrániť svoje deti, stovky zúfalcov, ktorí sa v tejto chvíli tlačia v nejakých kamiónoch alebo na lodiach, a desiatky tisíc ďalších, ktorí zostali zakliesnení v pohraničí susedných štátov. Susedných kresťanských štátov, ktoré potrebujú pomoc, aby takýto nápor zvládli. A predsa naše hranice zostávajú zatvorené, naše politické kresťanské a demokratické špičky odmietajú kvóty, odmietajú otvoriť utečenecké tábory, odmietajú pomôcť susedným krajinám, odmietajú podvoliť sa diktátu susedných európskych štátov, ktoré sa odvolávajú na základné hodnoty Európy. A rovnako sa správajú občania, ktorí spisujú proti imigrantom petície, duchovní, ktorí mlčia, ľudia, ktorí na sociálnych sieťach bez rozpakov rovno volajú po smrti ďalších utečencov.

Organizátori a účastníci pochodu, ktorí práve v tejto chvíli môžu v praxi preukázať svoju lásku a odhodlanie bojovať za život, mlčia tiež. Stránky, na ktorých informujú o pochode a svojich hodnotách, akoby zamrzli v čase, v ktorom žiadna utečenecká kríza neexistuje. Nenájdete tam jedinú zmienku o tom, čo sa práve deje, a vôbec žiadnu zmienku o pomoci, podpore, žiadne vyhlásenie. Ide síce o život detí, rodín a mám, ale sú to iné životy – islamské, sýrske, egyptské, afgánske.

Utečenecké cesty sa o pár týždňov môžu pretnúť s trasou slovenského Národného pochodu za život, bez ohľadu na to, či si to želáme alebo nie, bez ohľadu na to, či sme zodpovední za vojnu v Sýrii alebo nie. Či aj po tomto stretnutí budeme mať ako kresťanský národ čisté svedomie a budeme z plného hrdla kričať heslá o ochrane každého života a každého človeka, to už je na nás. V tejto chvíli zlyhávame na plnej čiare.