Hovorme citlivo o tých, ktorým sa nechce žiť

V rozhovore Oprah Winfrey s vojvodkyňou Meghan a princom Harrym zaznelo niekoľko znepokojujúcich vecí. Výpovede o rasistických poznámkach či toxických rodinných vzťahoch sa asi dali čakať, veď sa to deje aj v menej vznešených famíliách a je to aj rovnako bolestné.

Najsilnejšia však bola časť o tom, ako sa vojvodkyňa Meghan zverila s tým, že mala obdobie, keď sa jej pre pomery v jej súkromnom a zásluhou bulváru vlastne úplne verejnom živote nechcelo žiť. Jasné, že to vyvolalo veľkú odozvu za jej odvahu o tom hovoriť a čeliť tomu.

Ale spustilo aj vlnu nenávisti, spochybňovania, výsmechu a rečí o tom, čo sa sťažuje, veď má všetko, a dobre vedela, že rezervovaná britská kráľovská rodina nie je spolok empatických slniečkárov, ktorí budú zhovievaví k jej slabostiam.

Tak sa vyjadrovali niektorí komentátori, ale aj ľudia na sociálnych sieťach.

Celkom presne to vystihuje stav, ako sa čoby spoločnosť pozeráme na duševné problémy, hanbu a stigmatizáciu s nimi spojené, ako si myslíme, že bohatí, slávni a úspešní nemôžu trpieť depresiami či myšlienkami na samovraždu, a ak sa im to náhodou pritrafí, zaplatia si niekoho, kto im s tým pomôže, prípadne si hlbokú bolesť vykompenzujú róbami od Armaniho.

Aj preto je dôležité, že vojvodkyňa Meghan prehovorila, hoci aj to jej bolo vyčítané. Videli a počuli to milióny ľudí, žien aj mužov, ktorí sa trápia a ktorých stav sa ešte zhoršuje pre pandémiu. Tá, ako vieme, neničí ľudí len fyzicky, ale aj psychicky a nemilosrdne odhaľuje nedostatky zdravotného systému vrátane starostlivosti o ľudí s duševnými problémami, a vyrába nám generácie zasiahnuté úzkosťami, samotou a nedostatkom ľudských dotykov.

Možno je to aj vaša príbuzná

Odkaz