Na ktorej si strane?

Autor je režisér

Tak sme sa pýtali, keď sme sa topili v deji a postavách románu Doktor Živago. Raz v detstve som sa pristavil pri rybárovi. Sedel pri Váhu, mlčky pozoroval plavák. Pracoval ako bachar vo väznici Leopoldov na druhej strane rieky. Pod pazuchou som mal knižku Moji známi z divočiny od E. T. Setona. Smutne povedal. – „Já nepotrebujem nyč čítat. Stačí ket načúvam našich veznou. To je jak sto tlstých kních. Naši generáli, nemeckí, politici aj pár ozajsných vrahou.“

Aké príbehy ostanú po nás? Obrazy neschopnosti, korupcie a čo ešte? Zachytí niekto obrazy poctivosti, nezištnej pomoci? Taliansko má svojich hrdinov, lekárov aj sestry, má svojich mŕtvych kňazov, navštevovali bez rúšok preplnené nemocnice. Čo ostane po nás? Prelety šarlatánov ponad Slovensko s rekvizitami tmy a zaostalosti. Podvodníkov predávajúcich predražené rúška a predbiehanie pri očkovaní.

Aj v najhorších časoch epidémií malo ľudstvo lekárov, ktorí sa pokúšali zastaviť mor a choleru (mnohé ich poznatky používame dodnes), malo svojich horských vodcov, často pašerákov, prevádzajúcich vojakov porazeného Francúzska a židovských utečencov cez Pyreneje. Čokoľvek skutočne vznešené a dobré znevážime hlúposťou. V obci pri Žiline mali ulicu pomenovanú po letcovi Pfliegelovi, počas Povstania havaroval v Tatrách. Premenovali ju na Tisovu. Slovenský výklad demokracie. Pochybujem, že v Nórsku majú Quisling gate alebo vo Francúzsku Rue Laval.

Zanedbaný hrob pilota je pri múre miestneho cintorína. Sme zaskočení vysokými číslami obetí covidu a hľadáme dôvody, prečo to tak je u nás (a v Česku tiež). Možno sú jednoduchšie, ako si myslíme. Nechýba slušnosť, úcta a poctivosť? Stačí sa pozrieť na talianske cintoríny z prvej svetovej vojny. Aj najobyčajnejší vojak so slovenským menom má slušný hrob. U nás sa hroby talianskych zajatcov likvidovali (nezaplatili hrobové miesto). Čo vlastne chceme? Najprv ľudia adorovali toho, po kom je teraz pomenovaná ulička, potom sa mávalo v sprievodoch, potom sa spievalo, teraz sa nadáva na Matoviča, milo drzého miestneho podnikateľa bez kultúry. Na ktorej sme strane? Stále na úvodnej?

Čo ostalo z étosu Novembra? Podnikanie, cestovanie a slobodné hľadanie vinníka. To má covid rád. A pritom v každej domácnosti je zrkadlo, máme ho v aute, aj mobil sa dá použiť ako zrkadlo – iba chuť vidieť nie je. Asi sú to gény. V roku 1947 bolo u nás sucho, nie hladomor, iba neúrodný rok. Neprijali sme Marshallovu pomoc, ale sovietske obilie áno, a pritom u nich zomrelo od hladu milión ľudí. Nič nám to nepripomína?

Prichádza jar. Pôvodne som chcel písať o niečom radostnejšom. Aj kamarát Piťo má v Austrálii starosti s očkovaním. Písal, že drel, na farme zaočkoval 1 600 oviec a na jar očakávajú 900 jahniatok, a to má ešte polúväzok na univerzite. A píše knihu.