Denník N

Je možná kaucia pri kolúznej väzbe?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je špeciálnym prokurátorom SR

Minulý týždeň rozhodol sťažnostný senát Najvyššieho súdu o nahradení kolúznej väzby (jej účelom je zabrániť obvinenému v ovplyvňovaní svedkov, spoluobvinených, znalcov alebo v inom marení dokazovania) obvinených bývalých sudcov Moniky Jankovskej a Richarda Molnára kauciou a probačným dohľadom.

O pár týždňov bude Najvyšší súd rozhodovať o možnom nahradení kolúznej väzby aj u obvinenej bývalej sudkyne Jarmily Urbancovej a obvineného advokáta Zoroslava Kollára.

Pripúšťa však platné právo náhradu za väzbu (napríklad kauciu alebo probačný dohľad) v prípade, ak je obvinená osoba v kolúznej väzbe? Správna odpoveď na túto otázku je vzhľadom k závažnosti v súčasnosti väzobne stíhaných prípadov mimoriadne dôležitá.

Prevažujúca časť súdnej praxe akceptuje možnosť nahradiť kolúznu väzbu alternatívnymi prostriedkami, a to napriek tomu, že platný Trestný poriadok vylučuje pri tomto type väzby jej nahradenie zárukou, sľubom, probačným dohľadom alebo kauciou.

Táto súdna prax má svoj základ v rozhodnutí prvého senátu Ústavného súdu, ktorý vo svojom náleze z 8. októbra 2004 (sp. zn. I. ÚS 100/04) konštatoval, že článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) vyžaduje možnosť náhrady aj v prípade kolúznej väzby. Svoj právny názor založil Ústavný súd na analýze judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to konkrétne na dvoch jeho rozsudkoch vo veci Caballero v. Spojené kráľovstvo a vo veci S. B. C. v. Spojené kráľovstvo.

Z citovaného nálezu Ústavného súdu vychádzalo následne aj uznesenie Najvyššieho súdu z 25. apríla 2005 (R 57/2005). Rovnako v ňom z pohľadu judikatúry ESĽP boli uvedené len dva citované rozsudky proti Spojenému kráľovstvu. Keďže však nejde o zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu, nie je uverejnený judikát pre členov kolégia záväzný.

Problémom zmienenej väčšinovej praxe slovenských súdov je, že ani jeden z citovaných rozsudkov ESĽP sa kolúznej väzby netýka. Keďže judikatúra štrasburského súdu je prísne kauzistická, je potrebné nevyvodzovať príliš široké právne závery z rozsudkov ESĽP bez znalosti ich celého textu vrátane skutkových okolností a relevantného vnútroštátneho práva, z ktorých jednotlivé rozsudky vychádzajú. V opačnom prípade nám hrozí vznik „mantry“ o tom, že štrasburská judikatúra vyžaduje možnosť náhrady aj pri kolúznej väzbe, pričom v skutočnosti to vyžaduje „len“ nález Ústavného súdu vychádzajúci z jednoznačne nesprávnej interpretácie judikatúry ESĽP.

Preto je potrebné namiesto nekritického preberania údajnej „právnej notoriety“ bližšie preskúmať uvádzané rozsudky ESĽP a súvisiacu judikatúru k čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Vo veciach Caballero v. Spojené kráľovstvo a S. B. C. proti Spojenému kráľovstvu posudzoval ESĽP britský zákon (§ 25 zákona z roku 1994 o trestnej spravodlivosti a verejnom poriadku), ktorý neumožňoval prijatie kaucie v prípade recidívy za taxatívne vymedzené zločiny (vraždu, pokus vraždy, zabitie, znásilnenie, pokus znásilnenia). Išlo teda o zákonný zákaz kaucie za najzávažnejšie násilné zločiny. V anglickom trestnom procese je pritom rozhodnutie o kaucii (a ďalších alternatívnych prostriedkov náhrady za väzbu) práve tým nástrojom súdnej moci, ktorým súdna moc rozhoduje o trestnom stíhaní obvineného vo väzbe alebo na slobode. Inými slovami, nemožnosť súdu rozhodnúť o prijatí kaucie za vymedzené zločiny má fakticky za následok obligatórnu väzbu. Aj preto ESĽP prišiel k záveru, že posudzovaná britská zákonná úprava „vylučuje súdnu kontrolu predsúdnej väzby“, pričom „sudca musí mať právomoc rozhodnúť o prepustení obvineného na slobodu“.

Z uvedených dôvodov v citovaných prípadoch Spojené kráľovstvo uznalo v konaní pred ESĽP porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 5 Dohovoru, pričom už v roku 1998 bola namietaná zákonná úprava novelizovaná, a to tak, že umožnila prijatie kaucie za taxatívne vymedzené najzávažnejšie zločiny v prípade výnimočných okolností (exceptional circumstances) prípadu.

Uvedená doktrína bola potvrdená ESĽP aj v rozsudku vo veci Boicenco v. Moldavsko. Moldavská právna úprava totiž vylučovala možnosť prepustenia z väzby obvinených, ktorí boli trestne stíhaní za trestné činy s dolnou hranicou trestnej sadzby desať rokov. V takýchto prípadoch bol teda súdny prieskum ďalšieho trvania väzby úplne eliminovaný (aj keď väzobné dôvody pominuli).

Táto judikatúra ESĽP bola plne reflektovaná v novej kodifikácii trestného práva procesného, ktorá – na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy – umožnila nahradenie väzby aj pri obzvlášť závažných zločinoch. Predchádzajúci Trestný poriadok totiž vylučoval náhradu za väzbu pri najzávažnejších trestných činoch. Na základe oponentského posudku Bohumila Repíka (bývalého sudcu ESĽP) k návrhom nových trestných kódexov tak bola vykonaná zmena, ktorá reflektovala v tom čase aktuálnu judikatúru ESĽP. Nikdy však nebolo spochybnené vylúčenie nahradenia väzby pri kolúznej väzbe. Koniec-koncov, hrozbu kolúzneho konania nie sú – z povahy veci – jednotlivé formy nahradenia väzby spôsobilé nielen eliminovať, ale ani efektívne minimalizovať.

Vylúčenie náhrady za kolúznu väzbu pritom posudzoval v roku 2009 ESĽP v kontexte takmer identickej právnej úpravy vo veci Krejčír v. Česká republika. Český trestný poriadok totiž rovnako vylučuje nahradenie väzby zárukou, dohľadom, predbežným opatrením, sľubom alebo kauciou pri kolúznej väzbe. ESĽP jednohlasne rozhodol, že namietnutá právna úprava nie je v rozpore s čl. 5 ods. 3 Dohovoru. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „nedostatok súdneho prieskumu sa týkal iba záruk, ktoré mali nahradiť sťažovateľovu väzbu, a tento nedostatok prieskumu bol časovo obmedzený. S ohľadom na rozhodnutia prijaté jednotlivými súdmi v priebehu celého trvania väzby však nie je možné konštatovať, že by bol sťažovateľ úplne pripravený o možnosť prieskumu, či naďalej trvá dôvodné podozrenie zo spáchania predmetného trestného činu a ďalších dôvodov pre jeho prepustenie na slobodu.“

ESĽP zároveň zdôraznil, že české súdy mali (na rozdiel od vecí S. B. C. a Boicenco) právomoc nariadiť bezpodmienečné prepustenie sťažovateľa na slobodu počas celého trvania jeho trestného stíhania. Inými slovami, pokiaľ súdy majú právomoc počas celého trestného stíhania posudzovať základnú materiálnu podmienku väzby, spočívajúcu v dôvodnosti trestného stíhania (závislej od konkrétneho štádia trestného stíhania), ako aj existenciu jednotlivých väzobných dôvodov (teda napríklad, či naďalej trvajú dôvody kolúznej väzby), tak vylúčenie menej invazívnych prostriedkov ako náhrady pri kolúznej väzbe nebude v rozpore s čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Vo všeobecnosti judikatúra ESĽP umožňuje vzatie obvineného do väzby zo štyroch dôvodov:

– z dôvodu hrozby úteku (napr. rozsudok ESĽP vo veci Tomasi v. Francúzsko);

– z dôvodu hrozby marenia spravodlivosti – teda hrozby kolúzneho konania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Clooth v. Belgicko);

– z dôvodu prevencie kriminality (napr. rozsudok ESĽP vo veci Muller v. Francúzsko) a

– z dôvodu ochrany verejného poriadku (napr. rozsudok ESĽP vo veci Letellier v. Francúzsko).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že druhá veta čl. 5 ods. 3 Dohovoru znie: „Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.“ Samotný text Dohovoru preto indikuje, že alternatívne spôsoby náhrady za väzbu sa týkajú najmä útekovej väzby. Túto interpretáciu potvrdzuje aj konštantná judikatúra ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Neumeister v. Rakúsko). Aj z uvedeného dôvodu sa línia judikatúry ESĽP týkajúca sa primeranej výšky kaucie dotýka takmer výlučne útekovej väzby, a teda skutočnosti, či určitá výška peňažnej záruky nie je celkom zjavne neprimeraná vo vzťahu k riziku úteku (napr. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Kudła v. Poľsko). Skutočnosť, že primárnym účelom kaucie je zabezpečiť účasť obvineného na súdnom pojednávaní, zopakovala Veľká komora ESĽP aj vo veci Mangouras v. Španielsko.

V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že v Národnej rade Slovenskej republiky bola v minulosti dvakrát navrhnutá novela Trestného poriadku, ktorej súčasťou bolo umožnenie nahradenia kolúznej väzby menej invazívnymi prostriedkami. V obidvoch prípadoch zákonodarca v hlasovaní vypustil predmetné novelizačné body založené na nesprávnej interpretácii judikatúry ESĽP. Rovnako nebola platná právna úprava nikdy napadnutá ani na Ústavnom súde v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov sa domnievame, že by bolo vhodné zmeniť súdnu prax tak, aby zodpovedala zneniu Trestného poriadku, povahe a dôvodom kolúznej väzby, ako aj judikatúre štrasburského súdu.

Úrad špeciálnej prokuratúry preto bude vo väzobných veciach presadzovať takú interpretáciu platného práva, ktorá je v súlade s textom Trestného poriadku, s našou ústavou, ako aj s vecne a poctivo interpretovanou judikatúrou štrasburského súdu.

Kauzy Búrka a Víchrica

Monika Jankovská

Komentáre

Teraz najčítanejšie