Denník N

Zvu tě na poušť Karakum

Foto - ČT
Foto – ČT

Vo veku 79 rokov zomrel český pesničkár a spisovateľ Jan Vodňanský.

Jana Vodňanského poznám, odkedy robím divadlo GUnaGU. Už v roku 1985 sme hrali takzvané Jedenapolté predstavenie, malý večer básní a Mizerových piesní, kde sme po prestávke pozvali Jana ako hosťa. Vtedy v Čechách nemohol vystupovať pre svoje politické postoje, pretože ničoho sa boľševik nebál viac než humoru, ale v malom divadle v Bratislave súdruhom neprekážal. Cítil som, že stojím na javisku vedľa muža, ktorý je pokračovateľom divadelnej línie od Voskovca a Wericha, Suchého a Šlitra až po dvojicu Vodňanský a Skoumal, ktorá v sebe spájala absurdný humor, aktuálnosť doby a nadčasovú hudbu.

Malá sála v Dome kultúry Ružinov bola v ten novembrový večer roku 1985 nabitá, a keby spadol strop, je po slovenskej kultúre. Dodávam, že tí herci, spisovatelia, režiséri a výtvarníci neprišli do hľadiska kvôli novému divadlu s čudným menom, ale kvôli mužovi, ktorý spieval „jak mu dupou králíci“ a jak „přicházejí maršálové“. Odvtedy sme sa videli ešte veľakrát. Vždy to bolo zásluhou Ivana Mizeru, ktorý skladal hudbu na Janove piesne, a s mojou malou pomocou sme ich spievali, kolektívne vytvoriac federálny textappeal, ktorý sa premiéroval v Bratislave presne 17. novembra 1989. Spieval som druhý hlas, recitoval da-da básne, Mizera preludoval, Jan spieval a rozprával svoje mikrobásne a nik z nás netušil, čo sa odohráva v pražských uliciach.

Jan hosťoval v divadle GUnaGU aj pri našom dvadsiatom výročí, opäť sa dala zopakovať metafora o strope, osobne som vítal pri vchode Mariána Labudu, ktorého uvádzam za všetkých skvelých hostí, ktorí sa vtedy u nás zišli a poznali Vodňanského oveľa skôr než ja. Poslednýkrát sme sa videli v novembri 2019, keď som krstil cédečko jeho piesní s Mizerovou hudbou v Pisztoryho paláci, pochopiac, že kolegovia ma tam pozvali nie kvôli trojhlasu, ktorý som s vypätím síl odspieval, ale preto, aby som cédečko priviedol na svet, lebo jediný mám štátnicu z pôrodníctva. Spievali sa Vodňanského federálne texty, v ktorých si spolu s češtinou hravo pohadzoval aj slovenské slovíčka – v piesňach svietili rovnako, ako keď federálny textappeal začínal.

Sedeli sme potom do noci s Janom, Zuzkou Kronerovou a ďalšími poslucháčmi v kaviarni Scherz, prešla polnoc a nevedeli sme sa rozlúčiť, stále si sľubujúc, že sa čím skôr musíme znova vidieť. Jene, prepáč, už to nestihnem, ale naveky mi budú hrať v hlave tvoje piesne.

Napríklad táto: Zvu tě na poušť Karakum / Vařím ti guláš / Odolej zázrakům / Neodoláš

Autor je divadelník a spisovateľ

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Divadlo a tanec

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie