Z každého bábätka dokážete urobiť Einsteina. Naučiť sa dá čokoľvek, vraví profesorka zo Stanfordu

Žiadny predurčený mozog neexistuje. Ak študujeme správnym spôsobom, myseľ nemá limity, vraví Jo Boalerová, profesorka vzdelávania zo Stanfordovej univerzity, autorka knihy o neobmedzených možnostiach v učení.

Viera v to, že na niečo máme alebo nemáme hlavu, podľa nej škodí tým, ktorých už na začiatku vzdelávacieho procesu odpíšeme, ale aj tým, ktorých chválime za to, že sú šikovní.

Čo presne sa s mozgom pri procese učenia deje? Akú úlohu hrá talent? A prečo by sme mali chcieť, aby ľudia pri učení robili chyby?

Keď ste boli malá, hovorili vám, že na niečo nemáte hlavu?

Uvedomovala som si, že oproti ostatným v niečom skrátka nie som dobrá – napríklad mi nešli jazyky. Často som si hovorila, že sa v nich nedokážem zlepšiť, pretože som verila, že to môj mozog jednoducho nikdy nedokáže.

Dnes však tvrdíte, že niečo také ako mozog, ktorý sa zo svojej podstaty niečo nedokáže naučiť, neexistuje. Ako je potom možné, že už toľko z nás počulo, že nemáme bunky na matematiku, fyziku, jazyky alebo umenie?

Pri predmetoch, ako je matematika alebo fyzika, nanešťastie existuje veľa stredoškolských a vysokoškolských učiteľov, ktorí presne túto myšlienku v študentoch živia.

A neberú si pritom servítku pred ústa, jednoducho povedia: „Na toto nie si stavaný, nikdy sa to nebudeš schopný naučiť.“ Prinášajú tak do výučby veľa predsudkov a stereotypov – podobné súdy totiž častejšie počúvajú ženy než muži a nebelosi častejšie než belosi.

K ľuďom sa však tento odkaz dostáva aj ďalšími, nepriamymi cestami. V škole v nich podobné domnienky živí napríklad aj to, do akej skupiny ich učiteľ podľa schopností zaradí, alebo aj situácie, keď iní žiaci dokázali úlohu vypracovať lepšie či rýchlejšie.

Presvedčenie o predurčenosti mozgu podporujeme aj tým, akú cestu k poznaniu deťom ukazujeme – ak totiž majú odpoveď na otázku hľadať len jedným vytýčeným spôsobom, ľahko môžu uveriť tomu, že danú úlohu nikdy nedokážu vyriešiť.

Spôsobov, ktorými sa môžeme učiť, je pritom obrovské množstvo a deťom by sme mali ukázať, že si z nich môžu vybrať.

Ako je možné, že tento spôsob uvažovania o predurčenosti mozgu je stále taký populárny, keď nie je celkom správny? Nepoužívame ho niekedy ako výhovorku?

Asi áno. Ale zároveň je nutné povedať, že je objektívne ťažké nastaviť si hlavu na uvažovanie, ktoré rast podporuje.

Celé desaťročia totiž školstvo stálo na myšlienke, že práve systém samotný dokáže vyhodnotiť schopnosti dieťaťa a určiť, ako sa k nemu správať. A zmeniť tento prístup je očividne zložité.

Tiež je dôležité pamätať na to, že veda, ktorá sa tejto téme venuje, sa rozvinula až okolo roku 2010. Do tej doby aj samotní vedci verili, že naše mozgy sa rozvíjajú len po narodení a v období dospievania, následne už podľa nich boli nemenné.

Keď prišli prvé dôkazy, že sa dokáže meniť aj mozog dospelého človeka, nechceli tomu veriť dokonca ani niektorí vedci. Ale dnes, o desať rokov neskôr, museli aj tí najskeptickejší z nich uznať, že mozog sa dokáže rozvíjať v akomkoľvek veku.

Ak mozog nie je nemenný ani predurčený na určité schopnosti, znamená to, že sa dokážeme naučiť naozaj čokoľvek?

Vedci sa pokúšali nájsť limity fungovania mozgu, a nakoniec nikdy nič podobné nenašli. Takže áno – keď sa učíte správnym spôsobom, som presvedčená, že sa môžete naučiť čokoľvek.

Pri tomto prístupe sa opierate o neurónovú plasticitu, teda schopnosť mozgu meniť počas procesu učenia svoju štruktúru a aktivitu. Dokázali by ste opísať, čo presne sa s mozgom pri učení deje?

Moji kolegovia, neurovedci zo Stanfordovej univerzity, zistili, že keď napríklad pracujete na matematickej úlohe, vo vašom mozgu sa rozsvieti päť rôznych neurónových ciest. Nám ide o to, aby sa medzi sebou prepájali. A kľúčom k tomu je, že sa na matematický či akýkoľvek iný problém pozriete z rôznych uhlov pohľadu.

Keď totiž riešite problém, ktorý obsahuje čísla, rozsvieti sa jedna časť mozgu, ale keby ste sa naň pozerali ako na obrázok, vytvorilo by sa v mozgu prepojenie medzi jeho numerickou a vizuálnou časťou.

Myslím si preto, že ak je pre deti napríklad matematika len záležitosťou čísel, nerobíme im ktovieakú službu. Pri pohľade na mozgy najúspešnejších ľudí na svete totiž vidíme, že sa odlišujú práve väčším počtom takýchto prepojení naprieč mozgom.

Takže keď sa spýtam trochu zjednodušene – znamená to, že pri učení môj mozog v istom zmysle rastie?

Vlastne áno. Niektorí ľudia vám to dokonca takto povedia: „Cítim, ako mi rastie mozog, za chvíľu mi asi prerastie z hlavy.“

Mozog však nerastie do veľkosti – stáva sa hutnejším. Zakaždým, keď sa niečo naučíte, vznikne v ňom nová cestička alebo sa posilní nejaká stará – a čím hlbšie sa učíte, tým silnejšia bude.

Vo svojej knihe píšete, že viera v predurčenosť našich mozgov v prvom rade ubližuje tým, ktorých už na začiatku odsúdime, že na niečo nemajú bunky. Pri príprave knihy ste o tom hovorili s viac ako šesťdesiatimi ľuďmi – aká bola ich najčastejšia skúsenosť? Na čo „nemali hlavu“?

Jasne prevažovala matematika. Ale zároveň sa mi podarilo nájsť aj tých, čo neskôr v živote pochopili, že to nie je pravda.

Keď si uvedomili, že mozog nie je na nič predurčený, odrazilo sa to nielen na tom, ako sa im ďalej darilo v matematike, ale aj v ďalších aspektoch života – dokážu lepšie spolupracovať, cítia sa pohodlnejšie vo vlastnej neistote, naučili sa ozvať, keď nepoznajú správnu odpoveď na položenú otázku.

Tiež však hovoríte, že viera v predurčenosť mozgov ubližuje aj druhému pólu – tým, ktorým od detstva hovoríme, že sú šikovní. Deti sa tak stávajú závislými od pochvaly, a to ich môže doviesť k takémuto strachu z chýb, že majú v procese učenia tendenciu zaseknúť sa. Schopnosť učiť sa z chýb je pritom podľa vás nesmierne dôležitá. Prečo? Čo sa deje s mozgom, keď robíme chyby?

Vždy, keď sa pomýlime alebo bojujeme s úlohou, ktorá pred nami stojí, naša mozgová aktivita rastie. Vieme preto, že najdôležitejšia časť procesu učenia je tá, keď stojíme pred výzvou. Práve vtedy totiž mozog vytvára nové prepojenia. Vlastne by sme mali chcieť, aby sa ľudia pri učení mýlili a mali problémy.

Ale je to presne tak, ako hovoríte. Učím na Stanforde – univerzite, na ktorú je podľa mňa zo všetkých amerických univerzít najťažšie sa dostať, a ktorú preto navštevujú študenti, čo na seba majú veľmi vysoké nároky.

Majú za sebou veľa úspechov, ale sú zdesení pri predstave, že by niekedy mohli urobiť chybu. Toľkokrát počuli, že sú šikovní a nadaní, že keď pri štúdiu narazia na niečo, s čím majú problém, úplne sa zosypú. Často ide totiž o ich prvé stretnutie s naozaj náročnou výzvou. A je to pre nich strašné.

V slovenčine existuje jedno príslovie: „Chybami sa človek učí.“ Ako je teda možné, že hoci si uvedomujeme, že sú pre nás pri učení chyby nevyhnutné, máme z nich taký strach?

Príčin je niekoľko. Po prvé, vzdelávací systém je predsa založený na tom, že len čo študent urobí chybu, je za ňu potrestaný. Ak každá chyba v teste študentovi ublíži, nemožno v rámci školstva odrazu raziť myšlienku, že chyby sú prospešné.

Ale veľký vplyv majú aj rodičia. Mnohí z nich na chyby svojich detí reagujú veľmi negatívne. A práve u týchto žiakov potom rastie riziko, že keď z nich raz vyrastú dospelí, budú sa chýb báť.

Vo svojej knihe tiež píšete, že nás v procese učenia často odradí práve neúspech – mýlime sa tak veľmi, až sme z toho frustrovaní a nakoniec s učením sami prestaneme. Je však správnou cestou pokračovať v niečom, čo mi je vyslovene nepríjemné a z čoho som nešťastná? Neprichádza potom okamih, keď je jednoducho lepšie povedať si, že by som možno mala robiť niečo iné?

Aj keď vás niečo robí skutočne nespokojnou a zlyhávate, stále môžete skúsiť iný prístup k učeniu.

Zhodou okolností žijem v Silicon Valley – na mieste s veľmi vysokou koncentráciou úspešných ľudí. A tí, ktorí sú z nich najúspešnejší, sú zároveň tými, ktorí zažili najviac zlyhaní. Nikto z nich sa nedostal na najvyššie pozície bez toho, aby sa stretol s prekážkami a odporom.

Myslím si preto, že keby sme dokázali lepšie prijať momenty, keď sa nám nedarí, a nepomysleli si hneď, že je s nami niečo zle, svet by bol lepším miestom. Je naozaj dôležité uvedomiť si, že to o nás samých nič nevypovedá – jednoducho sme sa mohli danú vec naučiť inak.

Ak učenie skutočne nemá limity, akú úlohu potom podľa vás zohráva talent? Existuje vôbec?

Samozrejme, ľudia sa rodia rozdielni. Ale priznám sa, že nie som fanúšičkou slová „talent“, rovnako ani slova „nadaný“.

Vo svojej knihe spomínam autora, ktorý vyhľadal osobnosti, ktoré považujeme za výnimočne talentované – od hudobníkov po matematikov. Ale zakaždým sa vrátil s rovnakým poznatkom. Všetci na sebe okrem iného veľmi svedomito pracovali.

Asi existujú ľudia, ktorí v sebe majú niečo výnimočné. Ale či už je to pravda, alebo nie, ako svetu nám nepomôže, keď budeme o rozdieloch medzi ľuďmi premýšľať v kontexte, že sa takí jednoducho narodili.

Takže by sa Einsteinom alebo Mozartom mohol stať každý? Dokázala by som to aj ja?

Práve Mozart je v tejto diskusii jedným z najčastejších príkladov, pretože v jeho prípade dokážeme preskúmať historické záznamy o tom, ako vyrastal. Z nich ale vyplýva jeden veľmi silný argument – ako dieťaťu sa mu dostalo naozaj výnimočného vzdelania. Čo by sa stalo, keby ho dostali aj iní?

Samozrejme, existujú odbory, ako napríklad časticová fyzika, v ktorých sa toho musíte naučiť naozaj veľa, aby ste sa priblížili k tomu, kým bol Einstein. Myslím si však, že by ste mohli vziať akékoľvek bábätko a Einsteina z neho urobiť.

Pýtam sa na to preto, že vašu knihu niektorí kritizujú, že je príliš zjednodušujúca. Tvrdia, že je síce pravda, že sa naše mozgy pri učení prirodzene menia, ale nie je úplne správne myslieť si, že tento proces je skutočne neohraničený. Nedávate ľuďom príliš veľké nádeje?

To si nemyslím. Len čo si ľudia osvoja perspektívu, ktorou sa na učenie pozerám aj ja, skutočne uvidia pozitívne zmeny – na to máme množstvo dôkazov. Keď to raz skúsite, začnú sa diať veci.

Kritizujú ma najmä tí, čo sú v súčasnom systéme úspešní. Nechcú, aby si ľudia mysleli, že ktokoľvek môže dosiahnuť čokoľvek. Chcú si o sebe naďalej myslieť, že sú výnimoční. Je preto prirodzené, že keď začnete šíriť túto myšlienku, prídu aj negatívne reakcie.

To, čo hovoríte, znie skoro až magicky, neuveriteľne. Je toto dôvod, prečo si toľko ľudí o vašom prístupe povie, že jednoducho nemôže byť správny? Sme príliš skeptickí?

Ak sú ľudia skeptickí, odporučila by som im, aby zašli na našu stránku Youcubed.org a pustili si na nej hlavné video.

Je o stredoškolákoch, ktorých sme priviedli na Stanford, štyri týždne sme ich učili a ukazovali im rôzne prístupy k získavaniu vedomostí. Otestovali sme ich na začiatku a na konci a tie deti sa za štyri týždne zlepšili o toľko, čo by im to v škole trvalo dva a pol roka.

Podarilo sa to preto, že odložili negatívne myšlienky, ktoré si so sebou priniesli, a dozvedeli sa o nových prístupoch k učeniu. Za dôkazmi, ktoré máme, si stojím – keď ľudí oslobodíte od ich pôvodných myšlienok a ukážete im, koľkými rôznymi spôsobmi sa môžu učiť, ich možnosti učenia sú neohraničené.

Čo konkrétne by teda mali zmeniť učitelia a rodičia, aby v deťoch podporovali takéto uvažovanie a neutvrdzovali ich v predurčenosti na úspech či neúspech?

Dôležité je zdieľať s deťmi hlavné myšlienky tohto prístupu – nerozprávať im o žiadnej predurčenosti ani o tom, že sú šikovné. Namiesto toho im musíme odovzdávať myšlienku, že sa môžu naučiť čokoľvek, že problémy pri učení sú dôležité a že pri riešení úloh môžeme postupovať rôznymi spôsobmi.

Podobný prístup sa niekedy ocitá pod paľbou kritiky za to, že kladie prílišnú zodpovednosť na dieťa. Ja si to však nemyslím – zodpovednosť majú stále učitelia a rodičia. Takéto myšlienky nestačí odovzdávať – ​​proces učenia treba v deťoch podporovať. Keď totiž deťom poviete, že si môžu osvojiť čokoľvek, ale naďalej ich budete učiť starými postupmi a skúšať ich pomocou testov, nič sa nezmení.

Ako by sa nám ako jednotlivcom zlepšili životy, keby si viac ľudí osvojilo myšlienku, že naučiť sa dá čokoľvek? Pomohlo by to nejako aj spoločnosti?

Ak človek pochopí, že sa jeho mozog dokáže neustále meniť, uvedomí si tiež, že zmeny sú schopní aj druhí. Prestane o nich premýšľať v predurčených škatuľkách. Ľudia, ktorí opustia vieru v predurčenosť mozgu, sú preto menej agresívni, menej rasistickí. Už len to predstavuje pre spoločnosť obrovský úžitok.

A keby sa nám myšlienku neohraničených možností učenia a pokračovania aj napriek zlyhaniu podarilo dostať ku všetkým, čo podobnou situáciou prechádzajú, každý z nich by sa v učení dokázal dostať ďalej. O to viac by toho v konečnom dôsledku mohol vymyslieť či urobiť. A to by nám ako spoločnosti naozaj veľmi prospelo.