Riaditeľka domova seniorov: Keď mi volala hlavná sestra, že prišli výsledky a sú pozitívne, cítila som sa ako v búrke
„Telefonovať príbuzným, že ich otec alebo mama má covid, prípadne že ich odviezli do nemocnice, nebolo jednoduché,“ hovorí Branislava Belanová, riaditeľka Domova jesene života z bratislavskej Dúbravky. Covid v ich zariadení zažili v dvoch vlnách a realita bola podľa nej neskutočne ťažká. „Akékoľvek zľahčujúce vyjadrenia preto veľmi hnevajú nielen mňa, ale aj celý náš personál,“ vraví v rozhovore.
Čo spôsobila pandémia vo vašom zariadení?
O tejto téme sa mi rozpráva veľmi ťažko. Covid-19 nie je žiadna „bežná chrípočka“, ako som niektorých ľudí počula hovoriť. Je to veľmi vážna choroba. V našom zariadení sme ho zažili v dvoch vlnách a realita bola neskutočne ťažká. Akékoľvek zľahčujúce vyjadrenia preto veľmi hnevajú nielen mňa, ale aj celý náš personál.
Kedy ste zaznamenali prvý prípad?
Celkovo covid v našom zariadení prekonalo 97 klientov z 200 a 71 ľudí zo 130-členného personálu. Prvý prípad sme mali na jeseň, vtedy však boli všetci chorí klienti bez príznakov. Druhá vlna prišla v decembri, prvý prípad sme zaznamenali dva dni pred Vianocami. Následne ochorelo veľa našich klientov a situácia bola zlá. Mali sme aj britský variant, stavy boli vážne.
Bohužiaľ, niektorí naši klienti mu podľahli a zomrela naň aj pani upratovačka z nášho pracovného tímu. Nakazila sa v práci.
Ako sa zvláda takáto choroba v zariadení, ako je vaše?
Viete, pred vypuknutím pandémie si nikto z nás nevedel predstaviť, aké ťažké je pracovať v podmienkach ovplyvnených pandémiou. Pamätám si moment, keď mi zatelefonovala hlavná sestra, že došli výsledky a že sú pozitívne. Prišla som do práce, v kancelárii som si nasadila respirátor a rúško a po niekoľkých minútach som si povedala, že to sa nebude dať zvládnuť. Cítila som sa ako v búrke, hlavou mi bežalo všetko, čo budeme musieť spraviť, nanovo nastaviť, aké to bude ťažké. Pripomínam, že sme boli dva dni pred Vianocami.
V tej chvíli som však okolo seba uvidela toľko zmobilizovaných zamestnancov, ktorí aj napriek tomu, že majú svoje rodiny, deti a rodičov, boli ochotní opustiť svoje domovy a prísť do práce aj na Vianoce, že ma to dojalo. Robili prvé aj posledné. V niektorých domácnostiach teda bola štedrá večera bez mamy alebo bez otca, pretože sa rozhodli neopustiť tých najzraniteľnejších, svojich klientov, a byť v tom čase v práci.
Neviem, či si niekto skúsil predstaviť, aké to je fyzicky náročné obliecť sa do ochranných overalov a byť v nich dve, tri, štyri a viac hodín. Príde hlad, príde smäd, príde prirodzená biologická potreba, že potrebujete ísť na toaletu, a vy nič z toho nemôžete, pretože sa práve staráte o klienta a musíte mať na sebe ochranný oblek. Musíte proste vydržať.
Na druhej strane, naši klienti, starí ľudia, na tom boli možno ešte horšie. Mnohí spočiatku vôbec nechápali, čo sa deje. Zrazu okolo seba nevideli známe tváre, ale cudzie postavy v bielych oblekoch, s respirátormi, maskami a so štítmi. Niektorí boli vystrašení, museli mať pocit, že prišli mimozemšťania.
Ukázala sa však aj ďalšia bariéra. Mnohí starí ľudia už dobre nepočujú. Mali teda problém rozumieť, čo im opatrovateľky a opatrovatelia hovoria. Pre respirátory im ani nemohli odčítavať z pier.
Aká bola v tom čase komunikácia s rodinami vašich klientov?
Keď sme oslovili rodiny, či by nám neprišli pomôcť ako dobrovoľníci, niektorí rovno odmietli. Niektorí s nami spolupracovali, ale boli aj rodiny, ktoré sa na nás vyslovene hnevali a ventilovali si na nás svoj hnev a frustráciu. Verbálne útočili na opatrovateľky. Mali sme dokonca rodinu, ktorá na nás dala trestné oznámenie za to, že
