Denník N

Majster sveta v chôdzi Tóth: Fajn, že nesúťažili nadopovaní Rusi

Matej Tóth - Foto - Tasr/Ap
Matej Tóth – Foto – Tasr/Ap

Môj bežný pulz v pokoji je 36 úderov za minútu, tvrdí Matej Tóth.

[Pridajte sa do facebookovej skupiny, v ktorej môžete debatovať o profesionálnom športe, prinášať námety redakcii alebo sa jej pýtať otázky. Každý večer v nej nájdete sumár správ.]

Matej Tóth sa stal olympijským víťazom. Prečítajte si rozhovor s ním z čias po zisku titulu majstra sveta.

Vyštudovali ste žurnalistiku, píšete do médií ako Slovenská atletika či do banskobystrického klubového časopisu Šport. Čítate noviny pravidelne?

Najviac čítam tie mienkotvorné, patrí to k mojej každodennej rutine. Robím to však na počítači, v zahraničí to inak nejde. Mám vytvorenú špeciálnu záložku s názvom Správy, kde sú uložené všetky moje obľúbené portály. A keďže na mnohé veci nemám vyhranený názor, baví ma sledovať postoje iných.

Športovci a tréneri majú neraz výhrady k práci novinárov, občas sa to pretaví až do urážok na tlačovkách. Ako vidíte ich prácu vy?

S novinármi mám výborné vzťahy, uvedomujem si ich silu. Keďže som študoval žurnalistiku, snažím sa veci vnímať aj z ich strany, teda že musia robiť svoju prácu a prinášať zaujímavé materiály.

Ak sa nakopí priveľa rozhovorov, oberá ma to síce o energiu, ale som typ, ktorý sa vždy ochotne pokúsi nájsť si čas, aby sa im venoval. A kvalita novinárov? Moje skúsenosti s nimi sú najmä pozitívne, hoci za tie roky sa už nazbierali aj opačné. Ak však zlyhajú, pripomeniem im to.

Ako?

Určite nie nevraživosťou, odmietaním alebo tým, že hrám urazeného. Som za to, aby sme si chyby vydebatovali. Nedávno som diskutoval s Hospodárskymi novinami po tom, čo uverejnili článok o dopingu, ktorý bol absolútnou somarinou už v titulku.

Ak niekto urobí chybu, je normálne, že ho na ňu upozorním a poprosím, aby sa neopakovala, lebo to škodí nielen športovcom. Stáva sa totiž, že pre novinára nepodstatná vec, ktorú si ani neoverí, inému mimoriadne skomplikuje situáciu.

Športoví novinári mi spomínali, že hoci aj je dôvod, občas sa boja kriticky písať o niektorých reprezentantoch, prípadne sa ich ostro pýtať, lebo tí sa im môžu ľahko pomstiť ignorovaním na tlačovke pred zápasom či po ňom. Majú tak problém priniesť autentický materiál.

Verím, že takéto problémy môžu nastať. Viem sa do toho vžiť, lebo športovci majú neraz pocit, že sú stredom vesmíru, patrí im celý svet a nik si nemôže dovoliť ich kritizovať. Ja k nim však určite nepatrím, ako športovec by som žurnalistu nikdy netrestal bojkotom.

Doteraz ani nemám skúsenosť, že by sa ma niekto bál čokoľvek spýtať vrátane kritických vecí. Naopak, takým otázkam som rád, lebo aspoň dostanem priestor sa vyjadriť, čo je vždy lepšie, ako sa nepýtať a potom ma napadnúť v komentári.

Je len na schopnosti športovcov, aby sa v takých prípadoch vedeli obhájiť. A ak urobia chybu, mali by vedieť prijať aj kritiku. Som na seba mimoriadne náročný, tak neviem, prečo by na mňa nemali byť nároční aj iní.

Neobávate sa, že po poslednom úspechu sa o vás začne zaujímať bulvár už aj z inej strany?

Nie som celebrita, takže nemám obavy, že ma teraz niekto začne naháňať pred domom. Snažím sa žiť tak, aby som sa nemusel hanbiť za to, čo robím. Jediné, čo chcem, je chrániť svoju rodinu a súkromie, na tom budem vždy trvať. Ak sa to však bude týkať mňa, všetkým ochotne odpoviem.

Na Slovensku bulvár funguje inak ako v zahraničí, píše priamo na objednávku „kvázicelebrít“. Nechce sa mi preto veriť, že by práve za mnou niekto lietal s fotoaparátom. Ak však chce, nemám s tým žiadny problém.

Slovenský chodec Matej Tóth. Foto - archív Mateja Tótha
Slovenský chodec Matej Tóth. Foto – archív Mateja Tótha

Ako dieťa ste skúšali karate, beh aj futbal. V piatom ročníku ste sa dostali do atletickej triedy a ukázalo sa, že dominujete v chôdzi. Nikdy vás nemrzelo, že ide o šport, ktorý je v porovnaní s inými na okraji záujmu a finančne podvyživený?

Nie, hoci chôdza z hľadiska odmien nikdy nebude lukratívna ako tenis či hokej. Je však súčasťou atletiky, ktorá je vo svete druhým najpopulárnejším odvetvím. Titul majstra sveta je tam veľmi hodnotený, kým na Slovensku niektoré veci stále nedokážeme doceniť.

Doma je preto náročné úspechy v atletike pretaviť do finančného zabezpečenia a celospoločenského statusu. Hoci mám teraz slušné podmienky, po skončení kariéry si rozhodne nebudem môcť povedať, že som zabezpečený a idem rozbehnúť vlastný biznis z toho, čo som si našetril.

Nezmenil sa po titule majstra sveta prístup sponzorov?

Zatiaľ ťažko povedať. Sám som zvedavý, ako zareaguje trh a či sa mi podarí zohnať väčších sponzorov alebo spojiť svoje meno s nejakou značkou. Rozhodne sa však nestane, že mi začnú vo veľkom vyvolávať firmy v snahe podporiť ma, skôr to bude tvrdá robota zháňania každého eura.

Slovensko, žiaľ, nie je také silné, aby okrem futbalu a hokeja vo veľkom podporovalo aj individuálnych športovcov. Napriek tomu dúfam, že úspech zužitkujem. Som profesionál, mám rodinu, musím myslieť aj na ňu.

Koľko ste mali rokov, keď ste si uvedomili, že vás chôdza uživí a už ju nemusíte dotovať z vlastného?

Dobré podmienky som mal od príchodu do Dukly (v roku 2003, pozn. autora), najviac sa to však zlomilo v roku 2006, keď som mal 23 rokov. Vtedy som skončil šiesty na majstrovstvách Európy a dostal sa do olympijského top tímu. Bol to prvý rok, čo som do športu nemusel vrážať vlastné či otcom zohnané peniaze.

Všeobecne platí, že o niečo lepšie podmienky sú vždy pred olympiádou, u mňa sa to však v zárobkoch definitívne otočilo, až keď som v roku 2010 vyhral Svetový pohár. Odmeny sa vtedy dostali na úroveň, že sa z nich už dalo aj čosi odložiť.

V Dukle pôsobíte ako profesionálny vojak?

Áno, mám za to normálny plat. Keď som minulý rok získal striebro na majstrovstvách Európy, v zmysle zákona som dostal príplatok 15 percent. Po aktuálnom titule majstra sveta by som mal zase najbližšie dva roky dostávať príplatok 30 percent.

Slovenský chodec Matej Tóth. Foto - TASR/AP
Slovenský chodec Matej Tóth. Foto – TASR/AP

Politici sa občas snažia presadiť doživotnú rentu pre špičkových športovcov, trebárs medailistov z olympiády. Tento návrh má kritikov, ktorí argumentujú, že aj v iných odboroch máme špičkových odborníkov, tí však nič nedostanú. Čo si o tom myslíte?

Myšlienku renty kvitujem, nie však z egoistického hľadiska, lebo sa nevnímam ako niekto, kto by si ju už zaslúžil. Olympijských medailistov či majstrov sveta som však vždy vnímal ako obrovské vzory a podľa mňa im nejaká renta patrí.

Treba totiž myslieť na to, že úspešný právnik, lekár či herec sa môžu svojmu odboru venovať až do dôchodkového veku, kým využiteľnosť športovca vrcholí maximálne vo veku 35 až 40 rokov. Čo potom?

Keď vidím, ako sa niektorí bývalí úspešní športovci pretĺkajú životom, cítim až hanbu. Naozaj by olympijský medailista nemal byť zabezpečený len preto, lebo sa po rokoch aktívnej činnosti musel preorientovať na niečo nové a nepodarilo sa mu celkom zaradiť do spoločnosti?

Čiže renta áno?

Mala by byť samozrejmosťou. Podotýkam, že sa rozprávame o smiešnych a symbolických peniazoch, ktoré však niektorým bývalým reprezentantom pomôžu, lebo nebudú musieť premýšľať, či si kúpiť dva alebo tri rožky.

Aký rozpočet potrebujete, aby ste si povedali, že viac sa už v príprave na sezónu urobiť nedalo?

Po rokoch som sa dopracoval do polohy, že na kompletnú prípravu potrebujem asi 30-tisíc eur. To je suma, za ktorú som schopný so svojím realizačným tímom zvládnuť všetko potrebné vrátane materiálneho zabezpečenia.

Pamätám si, ako v roku 2005 môj vtedajší tréner Juraj Benčík pripravoval rozpočet. Tvrdil, že ak má z niekoho urobiť olympijského medailistu alebo majstra sveta, potrebuje milión korún. Dnes vidieť, že sa nemýlil a že 30-tisíc eur je naozaj adekvátnych.

V porovnaní s inými športmi tá suma vyznieva skromne.

Sme skromní, lebo povedzme si na rovinu – čo potrebuje chodec na sústredení v zahraničí? Teplé počasie, dobrý hotel s kvalitnou stravou, regeneráciu, tenisky a oblečenie.

Nemusíme platiť prenájom vodného kanála, lyžiarskych vlekov, transport kajakov a lyží, čiže z tohto pohľadu chôdza naozaj vychádza ako jeden z najlacnejších športov.

Mali ste päť rokov, keď Jozef Pribilinec na olympiáde v Soule vyhral zlatú medailu v chôdzi na 20 kilometrov. Do cieľa prichádzal v čase, keď bolo u nás ráno. Sledovali ste to?

Nie, ale keď som už začínal s chôdzou, jedno z prvých videí, ktoré mi púšťal tréner Peter Mečiar, bol práve Jozefov príchod na štadión v Soule a následné víťazstvo.

Pre nás mladých to bolo veľmi motivačné video, dokonca sme si ako „hecovačku“ pred ťažkými tréningmi púšťali hymnu tej olympiády, pesničku Hand in Hand od Koreany. Jozefov úspech rozhodne ovplyvnil aj moju kariéru.

Na majstrovstvách sveta skončil dvakrát druhý. Poznáte sa?

Celkom dobre, stretli sme sa viackrát, hoci už v čase, keď v športe nebol priamo angažovaný. Opakovane sa však ukázal na pretekoch, dokonca v Nitre býval asi 200 metrov od mojich rodičov.

Pre mňa to bol veľký vzor, ktorý ma povzbudzoval a dokonca mi dával rady. Sú totiž veci, ktoré vám nedokáže poskytnúť nik iný, len olympijský víťaz.

Slovenský chodec Matej Tóth so zlatou medailou. Foto - TASR/AP
Slovenský chodec Matej Tóth so zlatou medailou. Foto – TASR/AP

Všetci medailisti z Pekingu ste sa tešili, že nesúťažili Rusi, ktorí v tomto športe mimoriadne radi dopujú. Vy osobne ste sa vyjadrili, že preteky boli určite čistejšie a neúčasť Rusov je dokonca skvelá správa.

Ani chôdza nie je voči dopingu imúnna, problém ruskej skupiny reprezentantov však spočíva v tom, že jej tréner mal za posledných päť rokov medzi zverencami asi 30 pozitívnych dopingových prípadov.

Tam nie je o čom debatovať, je jasné, že ide o riadené dopovanie. Preto je fajn, že na pretekoch nebol žiadny Rus a pochopila to aj tamojšia atletická federácia. Najskôr mal síce štartovať jeden človek z inej ruskej skupiny, ale aj u toho sa ukázal pozitívny test ešte pred štartom.

Ostatným súperom veríte?

Nevravím, že by som dal ruku do ohňa za všetkých, čo štartovali, ale v Rusku sa evidentne „sype“ starým spôsobom, kým inde je to o individuálnych prešľapoch. Rusi doping stále dávajú, ako my hovoríme, lopatou, teda všetkým rovnako, lebo si ani nevedia predstaviť čistý tréning.

Teraz už rozumiem zlosti Austrálčana Jareda Tallenta, ktorý skončil za vami. Víťazom v minulosti neraz odmietol podať ruky, lebo si bol istý ich dopingom, kým vás teraz ocenil.

Áno, on mal v tomto opakovanú a veľkú smolu. Viackrát skončil druhý na olympiáde aj na svete a muselo ho veľmi hnevať, keď sa zrazu dozvedel, že tí, čo ho predbehli, získali víťazstvo podvodom. Viem, že mňa úprimne vníma ako čistého a bol naozaj rád, že ho tentoraz neporazil niekto, o kom by mal pochybnosti.

Dopingoví hriešnici vždy tvrdia, že problémový prípravok im podhodil niekto z tímu, a tak sú nevinní. Sú to výhovorky? Ako si to strážite?

Vždy si dávam pozor, hoci z 99 percent sú také reči len výhovorky hriešnikov. Už len pre to jedno percento však nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. V tíme okolo seba síce mám ľudí, ktorí by mi nič také nevyviedli, ale ostražitosť je namieste, preto sa nikdy nespolieham len na informácie, ktoré dostanem.

Všetko, čo si dávam do tela, si vopred overujem u svojho doktora, ktorý mi vždy poradí, či riskovať alebo neriskovať nové produkty. V súčasnosti totiž aj štandardný komerčný výrobok môže spôsobiť problém.

Kontrolujú vás dopingoví komisári aj mimo vrcholných podujatí?

Samozrejme, som pod dohľadom medzinárodnej atletickej federácie. Každý, kto bol teraz na majstrovstvách sveta, musí na každý deň tri mesiace vopred hlásiť svoj presný pobyt a určiť si konkrétnu hodinu medzi šiestou ráno a jedenástou večer, keď je k dispozícii dopingovým komisárom.

Ako to funguje?

Hlásime to cez online systém, pričom adresu môžeme priebežne aktualizovať, pretože nik nemôže vedieť, kde bude o tri mesiace, či nenavštívi kamarátov, rodičov alebo svokrovcov. Komisári ho môžu prepadnúť kdekoľvek aj cez Vianoce a športovec je povinný odovzdať im vzorku moču.

Ešte aj keď letím do Austrálie, musím označiť presný let, aby ma prípadne mohli odchytiť priamo na letisku. Je to také komandovanie, na druhej strane som tomu rád, lebo len tak sa dajú odhaliť hriešnici.

Chodia komisári často aj domov?

Za mnou áno, „prepadovku“ mi robia aj päťkrát do roka. Zväčša si vo formulári uvádzam, že môžu prísť od štvrť na sedem do štvrť na osem ráno. Radšej nech ma zobudia, ako by som mal neskôr odprevádzať deti do školy, nebyť chvíľu doma a vyrobiť si problémy.

Keď mi potom o štvrť na sedem niekto zazvoní, som si istý, že je to kontrola, veď kto by už len vtedy zvonil? Spolu s inými kontrolami ma na doping testujú viac ako desaťkrát ročne.

V apríli tohto roka vás na pretekoch v Portugalsku, kde ste skončili štvrtý, diskvalifikovali za porušenie štýlu. Dosť sa vás to dotklo.

Bola to moja druhá diskvalifikácia v živote a prvá po desiatich rokoch, takže ma dosť mrzela. S technikou totiž v poslednom období určite nemám problém.

Celé to bolo zvláštne, mal som pocit, že rozhodcovia od začiatku idú po mne ako po údenom. Nechcem sa tým však zaťažovať, radšej som si povedal, že ešte viac zapracujem na technike, aby už nemali šancu.

Laikom súťažná chôdza asi najviac pripomína riadne zrýchlenú chôdzu modeliek po móle. Čo znamená porušenie štýlu?

Pravidlá sú také, že jedna noha musí byť vždy na zemi a koleno dopnuté. Zväčša chodíme cez pätu, a keď sa tá dotkne zeme, v tom momente už musí byť vystretá noha. K tomu platí, že pretekár musí mať vždy kontakt so zemou aspoň jednou nohou tak, aby to bolo viditeľné voľným okom.

Pri spomalených záberoch kamery by sa inak ukázalo, že občas sú vo vzduchu obe nohy. Toleruje sa to, ak to nie je viditeľné voľným okom. Rozhodovanie je preto trochu subjektívne a vrcholné podujatia dokáže rozhodovať len pár špičkových odborníkov, ktorí majú dopínanie kolena a kontakt nohy so zemou v oku.

Aj preto som tŕpol, či neporušíte pravidlá po vašom príchode na štadión v Pekingu, kde ste začali rozbaľovať slovenskú zástavu a prehadzovať si ju za seba. Nemôže krátka strata koncentrácie skončiť vylúčením za porušenie techniky chôdze?

Koncentrácia je vždy dôležitá, ale na päťdesiatke v rámci majstrovstiev sveta sú aj rozhodcovia ľudia, takže keby som tesne pred cieľom nechtiac porušil nejaké pravidlo, už by ma pre to nevyhodili.

Obavy som teda nemal, hoci posledný kilometer pretekov, na ktorom som sa už „vytešoval“, bol náročný. Celé preteky, teda 49 kilometrov, som nemal žiadnu krízu, zrazu ma však začali bolieť svaly na nohách.

Súviselo to práve s poľavením v koncentrácii, keď som od radosti mával zástavou. To však už bola eufória, kde by rozhodcovia tolerovali aj prípadné zakopnutie a dva rýchle kroky na pokrčených, teda nedopnutých kolenách, aby som nespadol.

Slovenský chodec Matej Tóth. Foto - TASR
Slovenský chodec Matej Tóth. Foto – TASR

Súperom v Pekingu ste sa začali vzďaľovať už na štvrtom kilometri. Prekvapilo vás to?

Únik nebol mojím zámerom. Najskôr som bol členom skupinky a šiel si svoje, veď tempo ani nebolo rýchle, dokonca som to vnímal tak, že ak sa chce niekto držať so mnou vpredu, nech tak urobí, aspoň nebudem veľmi na očiach rozhodcom.

S trénerom sme boli dohodnutí, že na súperov sa sústreďovať nebudem, a je jedno, či budem vpredu, vzadu alebo v skupinke. Na päťdesiatke sa nemôžete prispôsobovať tempu iných, lebo preteky nezvládnete, musíte ísť čisto podľa svojich pocitov.

Ako je to pri dlhých trasách s dýchaním a pulzom?

Päťdesiatka je dlhá trasa, takže sa na nej nesmiem extrémne zadýchať. Celý čas sa musím snažiť dýchať pravidelne a aj pulz si držať v aeróbnom režime, aby som mal dostatok kyslíka.

Zadýchať sa môžem až vo finiši, a aj to menej, ako keď si netrénovaný laik odbehne jeden okruh na štadióne. Naopak, počas celých pretekov musím byť na tom tak, že dokážem aj rozprávať, inak je to zlý signál.

Pulz mám tiež stále pod kontrolou. Už v príprave mi robia testy, aby som zistil, kde sú moje hranice a pri akom pulze by telo išlo do anaeróbneho režimu, teda na kyslíkový dlh.

Vopred som teda vedel, že v pretekoch sa musím držať na pulze 160 až 165 úderov za minútu, čo sa podarilo, priemer som mal 159. Nad 170 by to už bolo nebezpečné, nevydržal by som viac ako päť kilometrov.

Až sa bojím spýtať, aký máte pulz v pokojovom režime.

Občas to už vyzerá, že idem zomrieť, ale keďže si ho zvyknem merať, viem, že ho mávam okolo 36 až 37 úderov za minútu.

Prosím?

Áno, vytrvalostne trénované srdcia sú pulzovo úplne inde ako ostatné. Počas tohto rozhovoru, teda nie počas úplného pokoja, ho nemám vyšší ako 50.

Ste asi jediný majster sveta v chôdzi, ktorý si stihol odbehnúť na WC a súperi aj tak nemali šancu. Deje sa to často?

Stalo sa mi to prvýkrát, čiže ma to prekvapilo. Potrebu ísť na WC som mal už dlhšie, ale nechcel som si to pripustiť. Nakoniec mi tá pauza prišla vhod, s otvorením aj so zatvorením dverí trvala len 25 sekúnd.

Banujem, že som si ju neurobil už skôr. Stratu som dobehol v priebehu piatich kilometrov, lebo som sa konečne dokázal uvoľniť. Aspoň však majú médiá o čom písať, nie?

Tesne pred príchodom do cieľa ste sa prežehnali. Pomáha vám viera v športe?

Vždy som to bral tak, že hore nad nami je niekto, kto nám pomáha, koho občas treba aj poprosiť a potom sa mu poďakovať. Verím v Boha, som kresťan katolík, bol som tak odmalička vychovávaný a vediem k tomu aj svoje deti.

Prežehnanie počas pretekov už patrí k môjmu rituálu, určite to však nehrám. Je to úprimné a vnímam to ako poďakovanie Bohu za pomoc. Nemyslím tým to, že by za mňa tie preteky odšliapal, ale fakt, že som spokojný so životom. Okrem toho je v tom vždy aj spomienka na tých, čo už sú v nebíčku a pozerajú sa na nás.

Slovenský chodec Matej Tóth. Foto - TASR/AP
Slovenský chodec Matej Tóth. Foto – TASR/AP

Ako vyzerá deň vrcholového športovca v príprave?

Doma mám trochu voľnejší režim, lebo sa snažím venovať rodine. Chcem jej vynahradiť čas, ktorý trávim v zahraničí. Štandardný deň na sústredení však v podstate celý pretrénujem.

Ráno vstávam pomerne skoro, pred siedmou. Dám si ľahké raňajky, vločky, jogurt, semienka, oriešky a banán. Nasleduje cvičenie s fyzioterapeutom a DNS cvičenie, teda dynamická neuromuskulárna stabilizácia, čo znie síce komplikovane, ale v zásade ide o spevňovanie svalstva a tela tak, aby pohyby pri chôdzi boli čo najefektívnejšie.

Potom zrejme príde hlavný tréning chôdze.

Presne tak, nasleduje doobedňajšia fáza tréningov, kde sa chôdze počas týždňa striedajú od najjednoduchších cez štandardné, ktorým interne hovoríme „omáčky“, až po špeciálne rýchlostné tréningy. Jeden- až dvakrát týždenne sa venujeme aj takzvaným „dlhým kusom“, teda trasám, ktoré majú 30 až 40 kilometrov.

Nasleduje regenerácia?

Áno, po tréningu dostávame masáže či vodoliečbu. Poobede si oddýchneme, ale keďže si nezvyknem pospať, venujem sa internetu, vybavujem poštu, debatujem s rodinou. Deň končíme poobedňajším tréningom, ten je však už o niečo kratší.

Čo jedávate na obed?

Na stravu si dávam veľký pozor, posledný rok som výrazne obmedzil sacharidy a úplne vylúčil sladkosti. Najčastejšie jedávam zeleninu a ryby, teda čo najzdravšie veci, aby som telo naučil fungovať v tukovom režime, teda bez prebytkov cukrov.

Dôvod?

Energia z tukov je pre športovca oveľa efektívnejšia ako z cukrov, lebo tie nemajú šancu vydržať počas celej päťdesiatky. Odkedy som prešiel na tento režim, nedostávam sa počas pretekov do energetických kríz.

Čo cestoviny alebo ryža?

Len zriedkavo a v presne určených dňoch, napríklad na večeru pred ťažkým tréningom. Vtedy neuškodí ani trochu kukuričnej kaše. Do pečene a svalov sa tým doplní glykogén, takže na druhý deň viem využiť nielen zásobu tukov, ale aj cukrov. Štandardne sa však snažím nejesť veci, ktoré zbytočne zvyšujú hladinu cukru.

Koľko vážite?

Okolo 69 kilogramov pri výške 185 centimetrov.

Predpokladám, že počas pretekov na 50 kilometrov ešte niečo zhodíte.

V Pekingu som počas chôdze vypil päť litrov iónových nápojov a napriek tomu odhadujem, že som zhodil asi dva kilogramy. Keby som teda nepil, šiel by som dole ešte viac. Bez tekutín by vlastne telo ani nevládalo prísť do cieľa.

Ktoré veci vám prekážajú v slovenskom športe?

Finančná podvýživa, lebo u nás sa pohybujeme v takých sumách, že len málokto dokáže mať prípravu na svetovej úrovni. Ja sa už síce radím k športovcom, ktorí majú vytvorené podmienky, ale musím brať do úvahy aj širšiu slovenskú špičku vrátane ľudí v druhom slede. Tí fungujú v nedostatku.

Ako najväčšie negatívum by som vypichol infraštruktúru. Na Slovensku spĺňa medzinárodné kritériá len atletický štadión v Banskej Bystrici, a aj ten nám chcú zobrať.

A ak má takéto problémy atletika, ktorá patrí k najpopulárnejším športom, čo majú hovoriť trebárs gymnastky či krasokorčuliari, ktorí sa boria s ešte väčším nedostatkom?

Investovať teda treba najmä do infraštruktúry, inak len ťažko prilákame deti. Ktoré atletické talenty by bavilo trénovať na škvare a antuke, keď nemajú k dispozícii tartan? Z kvantity sa pritom vždy ľahšie vyberá športová kvalita. Nie každý má šťastie na rodičov a trénerov ako ja, Slovensko potrebuje systém.

Vaším vrcholom asi bude olympiáda v Brazílii v roku 2016. Premýšľate, čo po nej?

Netvrdím, že skončím so športom, ale koniec kariéry sa blíži a budem to prehodnocovať čoraz častejšie. Do olympiády nejdem riešiť nič konkrétne, isté predstavy o budúcom povolaní však mám.

Určite by ma bavila športová žurnalistika, vidím to, keď niekam prispievam článkami. Postupne začínam aj s prácou funkcionára v rôznych komisiách športovcov, takže alternatívou by mohla byť pomoc pri zlepšovaní ich podmienok.

Nechcem však robiť trénera, lebo na to nemám kvalifikáciu a po skončení kariéry by som sa chcel venovať rodine, čo pri trénovaní nie je možné. Ak sa totiž na niečo veľmi teším, tak na to, že konečne budem môcť fungovať doma a byť pri manželke a dcérach.

Rozhovory

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie