Denník N

Zomrel Jan Vodňanský, proti absurdnému režimu bojoval hravosťou

Jan Vodňanský. Foto - Post Bellum
Jan Vodňanský. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Dvojica Vodňanský a Skoumal bola jednou z najúspešnejších divadelno-kabaretných dvojíc a dôstojne sa radia k svojim veľkým predchodcom – Voskovcovi + Werichovi a Šlitrovi + Suchému. Všetkých ich fanúšikov zarmútilo, že 10. marca zomrel na následky nákazou covidom, tri mesiace pred svojou osemdesiatkou, Jan Vodňanský, herec, textár, básnik a spisovateľ, ktorého slovné hračky a veršíky doslova zľudoveli.

„Ten chlapec má v hlave pretlak myšlienok, pani Vodňanská!“ povedal raz Vodňanského mame logopéd, ku ktorému ho vodila krátko po 2. svetovej vojne. Bolo to jedno z nespočetných stretnutí a zážitkov, z ktorých neskôr Jan čerpal inšpiráciu.

V rodine sa však tradovalo, že dieťa, ktoré na svet prišlo 19. júna 1941, sa zajakáva v dôsledku vojnového zážitku – v marci 1945 zažil Jan Vodňanský ako štvorročný nálet amerických bombardérov na Prahu, pričom jedna bomba padla priamo na činžiak na Slovenskej ulici, kde rodina bývala. Našťastie nevybuchla.

Jan Vodňanský pochádza z rodín vinohradskej strednej vrstvy – otec bol daňový úradník, matka v domácnosti, staršia sestra mala na konci vojny štrnásť rokov.

Veľký vplyv na Jana Vodňanského mali májové dni roku 1945, keď zažil oslobodenie vojakmi Červenej armády u dedka v Milevsku.

Prvýkrát sa stretol so spevom ruských piesní a nedá sa poprieť, že to bol jeden z inšpiračných zdrojov jeho neskoršej náklonnosti k ruským (prípadne aj sovietskym) piesňam a k ruštine ako jazyku. Zároveň treba dodať, že táto náklonnosť sa u Jana Vodňanského nijako nezhodovala s náklonnosťou ku komunistickému režimu, ktorý u nás po februári 1948 nastal. Práve naopak.

So psom Arasom v parku na Slovenskej ulici v roku 1955. Foto – archív J. V.

Dve rany

Svojím spôsobom sa však počas raných školských rokov čiastočná „režimová prevýchova“ Jana Vodňanského darila; vari len dve udalosti ho zarazili.

Prvou bol deň, keď v roku 1951 zatkli vtedy už bývalého generálneho tajomníka komunistickej strany Rudolfa Slánskeho. Jeden zo spolužiakov na túto čerstvú rannú správu trochu škodoradostne upozornil triedneho učiteľa, ktorý tomu odmietol uveriť, ale o chvíľu sa vrátil z riaditeľne poblednutý a roztrasený.

Podobne desivo pôsobila v škole správa o poprave Milady Horákovej a ďalších ľudí, ktorú učitelia, patrične z triednych pozícií, komentovali.

Druhá priama detská, hoci skôr úsmevná, skúsenosť s režimom prišla v marci 1953. Po smrti J. V. Stalina a o dva týždne neskôr Klementa Gottwalda spísal Jan Vodňanský verše, ktoré poslal do pionierskych novín. Básničku nazval Dve rany, na čo nasledovalo prvé stretnutie s cenzúrou, pretože z redakcie mu dali vedieť, že zverejnenie nie je celkom vhodné – názov zrejme príliš asocioval príslovie „dve muchy jednou ranou“.

Súdruh nikam nepôjde, musí upratovať

Vodňanského otca, ktorý mal sľubné predpoklady ku kariére v štátnej správe, vyhodili z komunistickej strany začiatkom 50. rokov kurióznym spôsobom. Keď prišla domová dôverníčka tesne pred Vianocami žiadať pani Vodňanskú, aby „uvoľnila manžela“ na okamžitú účasť na straníckej schôdzi, vypočula si odpoveď, že to je úplne vylúčené, pretože má iné povinnosti. Dôsledkom tohto skôr komického incidentu bolo, že Vodňanského otec nedobrovoľne opustil KSČ a jeho syn sa neskôr mohol so zlým kádrovým profilom hlásiť už len na vysokú školu technického smeru.

Počas rokov strávených na jedenásťročnej strednej škole na rohu Námestia mieru a Korunnej triedy zaujímali Vodňanského hlavne dejepis a čeština; špeciálne si spomína na to, ako sa dal pred Vianocami každoročne dobrovoľne vyskúšať profesorom dejepisu a takto zachránil väčšinu triedy, pretože zjavne nemal v tomto odbore konkurenciu.

S Petrom Skoumalom na skúške predstavenia Hurá na Bastilu v roku 1970. Foto – archív J. V.

Spolupráca s Petrom Skoumalom

Jan Vodňanský začal s písaním textov a veršov ešte skôr, než sa stretol so svojím celoživotným javiskovým partnerom, skladateľom Petrom Skoumalom.

Prvé pokusy spadajú ešte do prelomu 50. a 60. rokov, keď študoval pomerne voľným tempom na strojníckej fakulte ČVUT. Hoci niektoré odbory mu neboli úplne proti mysli (stretol sa napríklad so základmi vtedajšej informatiky), jeho skutočný záujem bol inde.

S neskorším novinárom Karlom Hvížďalom a básnikom Pavlom Šrutom sa pokúšali dať dokopy študentský muzikál, zoznámil sa s pracovníkmi Československého rozhlasu Milušou Tikalovou a Jaroslavom Pacovským a v spolupráci s rozhlasovým režisérom Karlom Weinlichom vznikali prvé relácie na základe Vodňanského textov.

Na prelome 50. a 60. rokov sa jeho tvorba postupne stávala súčasťou pražskej text-appealovej scény. Zároveň hltal predstavenia Divadla ABC, kde ešte zažil slávne inscenácie Jana Wericha a Miroslava Horníčka. Celoživotná láska k tvorbe V + W sa o pätnásť rokov neskôr zhmotnila pri návšteve Jána Vodňanského u Jiřího Voskovca v New Yorku.

Za skutočný začiatok spolupráce dvojica Vodňanský – Skoumal môžeme považovať až polovicu 60. rokov, keď spolu začali vystupovať na pražských scénach. K systematickejšej spolupráci sa však dostali, až keď Jan absolvoval vojenskú službu (Skoumal už v čase ich zoznámenia pôsobil ako skladateľ v Armádnom umeleckom súbore). Sám Vodňanský slúžil pri tankovom prápore v Miloviciach. Ešte počas vojenskej služby sa prihlásil na štúdiá filozofie a histórie na Univerzite Karlovej – a prijali ho.

S básnikom Pavlom Šrutom sa pokúšali dať dokopy študentský muzikál. Foto – archív J. V.

„Oslava nástupu“ Gustáva Husáka

Obnovená spolupráca dvojice Vodňanský-Skoumal sa začala historickým dátumom, prvýkrát po dvoch rokoch pauzy spolu vystúpili presne v „noci medzi Dubčekom a Husákom“ – 16. apríla 1969 pri večierku Mladej fronty v kaviarni Savarin.

Výsledkom bol búrlivý úspech, okrem iného s rusky spievanou piesňou o raketčíkoch (pôvodne piesňou Marlene Dietrichovej otextovanou aktuálne zmesou češtiny a ruštiny na tému sovietskej okupácie krajiny).

Následne sa začalo rysovať ich prvé spoločné predstavenie pre Činoherný klub, nazvané S úsměvem idiota. Od jesene 1969 ho hrali na tejto scéne denne s veľkým úspechom, ale zároveň predstavenie spôsobilo prvé problémy s cenzúrou.

V roku 1979 s Václavom Havlom v kuchyni u Vodňanských. Foto – archív J. V.

70. roky a chartová svadba

Po niekoľkých rokoch sa pri plazivej likvidácii pôvodného súboru Činoherného klubu museli Vodňanský a Skoumal presťahovať, a to do Divadla Ateliér, v ktorom sa už však začali zásadné problémy s cenzúrou a výsluchy na Štátnej bezpečnosti.

Jan o nich po rokoch hovoril s istou dávkou sarkazmu, pretože vyšetrovatelia ŠtB si s jeho intelektuálnymi a slovnými hračkami väčšinou nevedeli rady a snažili sa ho získať na spoluprácu alebo emigráciu. Následky boli skôr opačné.

V lete 1976 sa Jan Vodňanský aj so svojou snúbenicou Jitkou Shánilcovou pomerne nečakane stali dočasnými majiteľmi výjazdnej doložky na Západ. Tá možno zmenila Vodňanského život viac, než vtedy tušil.

V Spojených štátoch sa stretli s Jiřím Voskovcom a nakoniec aj s Josefom Škvoreckým. Odmietli Voskovcovu ponuku na emigráciu a rozhodli sa vrátiť, ale s vedomím, že asi budú chcieť ďalej žiť inak než len prikrčení a v tieni Janových a Petrových zakázaných predstavení.

S Josefom Škvoreckým v roku 1998. Foto – archív J. V.

Na jar 1977 sa konala ich „chartová svadba“, za svedkov im boli Sergej Machonin a Ludvík Vaculík a vyvrcholila návštevou krčmy na Počernickej, kde by, podľa socialistickej tlače, Vaculíkovi nikdy pivo nenačapovali.

Politicky vážnejším krokom bol samotný podpis Charty 77 do rúk Vlasty Chramostovej a v prítomnosti Václava Havla na jeseň toho istého roka.

Bola to hlavne Vodňanského reakcia na takzvanú antichartu, teda režimom organizovanú propagandistickú kampaň.

S Petrom Skoumalom na Václavskom námestí v roku 1990. Foto – archív J. V.

Beatles sa rozpadali živelne, my na to ideme inak

Na prelome 70. a 80. rokov sa tvorivá existencia dua Vodňanský-Skoumal pomaly začala napĺňať. Neustále zájazdy mimo zakázanej Prahy a zároveň uťahovanie cenzúrnych skrutiek na šnúrach po celom Československu hrozili ponorkovou chorobou; na druhej strane už asi obaja cítili, že dlhodobý súboj s režimom bude nad ich sily.

V roku 1981 sa teda rozhodli vziať svoj postupný odchod zo scény tvorivým spôsobom, avšak aj ich program Život a dielo sa stal nakoniec predmetom zákazu.

Situácia sa začala zlepšovať aspoň v tom, že Janovi Vodňanskému dovolili, okrem iného, sa opäť profilovať aj ako „autor pre deti“, ktorým navyše nikdy neprestal byť.

Od roku 1981 začal postupne vystupovať vo dvojici s básnikom, scenáristom a hudobníkom Přemyslom Rutom, s herečkou Světlanou Nálepkovou a s hercom a cimrmanológom Martinom Zákravským.

V 80. rokoch získal tvorivý azyl na Slovensku, kde mohol svojou tvorbou na seminároch do značnej miery demonštrovať poetiku takzvaných malých javiskových foriem.

Čo môžeme robiť tvárou v tvár nonsensu?

S Petrom Skoumalom sa dostali znovu spoločne na scénu až koncom 80. rokov vo vtedy veľmi slávnom programe uvádzanom v pražskom Junior klube Na Chmelnici: Večierok rozpadnutých dvojíc. Vystupovali v ňom napoly s vtedy už takisto odlúčenou dvojicou Jiří Dědeček a Jan Burian. Program patril k tomu najodvážnejšiemu, čo bolo na verejných predstaveniach v Československu v priebehu roku 1989 možné počuť.

Až príchod tvorivej slobody v novembri 1989 otvoril Janovi Vodňanskému všetky možnosti – na javiskách klubov a divadiel, v rozhlase i televízii mohol využiť svoj intelektuálny a zároveň často zámerne naivný humor. Ten sa uplatňuje rovnako dobre v spoločnostiach slobodných aj autoritatívnych – vypovedá totiž o ľudskej povahe ako takej. Napriek tomu sa zdá, že na pozadí absurdity režimu, ktorý tu vládol v rokoch 1948 – 1989, jeho poetika vyniká najostrejšie.

V roku 1991 s Jánom Langošom. Foto – archív J. V.

Tvorba Jana Vodňanského pomáhala po celé roky jeho publiku, divadelnému alebo skôr klubovému, prežiť – dalo by sa povedať prebiť nonsens ešte väčším nonsensom a totálnou hravosťou.

Nad jeho dielom – či už ho dotváral spoločne s Petrom Skoumalom, s inými partnermi, alebo sám – nemohol režim nikdy úplne zvíťaziť, pretože skutočné a vlastne nekonečné zákutia jeho humoru cenzor jednoducho trafiť nedokázal.

Vedeckým rozborom kritizovať feudálne prežitky v Disneyho Snehulienke alebo komentovať zmysel pokusných králikov vo výskume – dá sa na to z hľadiska vládnucej moci vôbec adekvátne reagovať?

Zo slovenského pohľadu je zaujímavé, že svoj posledný album (Zvu tě na poušť Karakum, 2019) nahral Jan Vodňanský so slovenským skladateľom a klaviristom dlhodobo žijúcim v Kanade, spoluzakladateľom divadla GUnaGU, Ivanom Mizerom.

Príbeh Jana Vodňanského v roku 2017 nakrútili Michaela Forejtová a Anna Soukupová, žiačky ZŠ TGM v Prahe 7, pod vedením učiteľky Kláry Soukupovej v rámci projektu Príbehy našich susedov. Spracovala Tereza Slachová.

Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.

Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.

Príbehy 20. storočia

Kultúra, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie