Denník N

Peši zo servisu

Kráčame na mieste v umelých podmienkach ako veverice v kolese, pretože sme už zabudli kráčať odniekiaľ niekam.

Toto nebude správa o mŕtvolách, korupcii, škandále. Pre mňa, ktorý mám fádny život, je zážitkom aj cesta zo servisu. Odovzdal som auto a vracal sa domov. Keďže servis je na okraji mesta, mohol som zavolať taxi alebo priateľov. Zvolil som pešiu cestu a už po niekoľkých metroch som zistil, že ma čaká dobrodružná púť naplnená vizuálnymi podnetmi a zážitkami.

Prvé zistenie: nenápadná cyklistická cestička bola hojne využívaná cyklistami bez toho, aby bola niekde propagovaná. Vyvodil som z toho záver, že keď ustanovíš niečo užitočné pre iných, ľudia si ťa nájdu aj bez veľkého reklamného humbugu.

Prechádzal som okolo fabriky na pestovanie tiel: niekoľkoposchodovej budovy, v ktorej sú mašiny na chôdzu, beh a ďalšie telesné činnosti doplnené obrazovkami. A keďže zvonku vidno dnu, naskytol sa mi utešený pohľad: svalnatí i pupkatí chlapíci kráčali na mieste ako veverice v kolese. Nikam – na rozdiel odo mňa – neprišli, pravda, dospeli tak k upevňovaniu svojho zdravia. Vôbec to nemyslím ironicky, je dobré, ak ľudia robia niečo pre svoj organizmus dostupnými spôsobmi.

Videl som v tom však obraz našej civilizácie: kráčame na mieste v umelých podmienkach, pretože sme už zabudli kráčať odniekiaľ niekam. Predstavil som si, ako sa budova poháňaná desiatkami nôh dáva do pohybu a ako obrovský parník sa pohýna na diaľnicu smerom na Žilinu.

Spomenul som si na štúrovcov, o ktorých som dopísal knižku. Boli to pešiaci vo fyzickom i duchovnom význame slova. Prechodili stovky kilometrov peši. Janko Kráľ sa hocikedy schytil a poďho cez hory z Bratislavy do Mikuláša alebo „na Maďare“. Dodnes ho voláme Divný. Cesta z Bratislavy do Modry trvala v tých časoch len tri hodiny, ak sa skombinovala železnica (po Pezinok) a ďalej sa pokračovalo peši alebo na voze.

Svojho času som vydal knihu chodca Juraja Puciho Na svete sme preto, aby sme chodili. Je aj autorom pražského „pešichodu“, cestovného poriadku pre chodcov, ktorí sa peši dostanú na miesto skôr ako cestujúci MHD či vodiči.

Keďže som Petržalčan, ktorý môže chodiť po svojom meste poslepiačky, prepletal som sa medzi činžiaky skratkami. Cestou som objavil jedno zabudnuté súsošie a jedno súženie (skupinka žien), uvidel som niekoľko príbehov, odpočul niekoľko dialógov. Moja pešia púť ma napokon doviedla do ateliéru, kde som čakal na správu zo servisu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie