Bieloruský denník: Tri dni som sledoval nenávisť Lukašenkových médií. Potom mi prišlo fyzicky zle

Každú nedeľu napriek masívnym represiám a zatýkaniam protestujú Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Počas volieb v Bielorusku sa štátne médiá zmenili na zbraň, ktorú využívali na to, aby proti sebe postavili Bielorusov.

Bieloruská štátna vláda a štátne médiá pritom vo všeobecnosti už dlho nemajú rešpekt. Novinárska práca v provládnych médiách bola vždy považovaná za akúsi dohodu so svedomím.

Áno, je možné povedať, že píšeš napríklad o športe alebo kultúre – a je pravda, že v nepolitických oblastiach existovala určitá sloboda. Avšak inak bolo jasné, že skôr alebo neskôr vás „poprosia“, aby ste utajili jednu vec alebo klamali o druhej.

Bežný človek prežíval to isté.

Kým štátnu televíziu sme v určitých momentoch museli sledovať (pretože v krajine v skutočnosti neexistuje žiadna neštátna televízia), noviny na internete boli vždy populárne.

Štátny web ľudí nechytil

Webové stránky štátnych novín a spravodajských agentúr však nikdy nemali vysokú návštevnosť.

Na vrchole sledovanosti boli iba nezávislé médiá a sociálne siete – a počas volebnej kampane roku 2020 im táto sledovanosť iba narastala.

Bielorusi sa stále viac zaujímali o politikov a udalosti v krajine. Niežeby to bolo predtým inak, ale stupňovalo sa to. Proste vždy existovali krajiny, kde sa dialo niečo, čo zapĺňalo informačnú agendu. A od leta 2020 samotní Bielorusi začali vytvárať dennú informačnú agendu nielen pre seba, ale aj pre iné krajiny.

Ale vráťme sa k štátnym médiám.

Počas udalostí na Ukrajine som si nedokázal ani predstaviť, že Bielorusko raz bude mať problém s falošnými správami a takou priamočiarou propagandou.

Lenže bieloruskí propagandisti teraz neobjavili žiadnu novú módnu techniku ani nové triky. Vôbec nie: klamstvo „staré ako ľudstvo samo“, skresľovanie faktov, vytváranie „správneho obrázka“, utajenie toho, čo sa deje.

Začalo sa to pred voľbami. O nezávislých prezidentských kandidátoch sa hovorilo iba negatívne.

Že sú banditi, chcú „rozhojdať“ (t. j. oslabiť) krajinu, rozkradnúť ju. Že nič nevedia a nedokážu nič urobiť. Navyše samotným kandidátom v televízii (tým, čo neboli vo väzení) takmer nebol pridelený vysielací čas.

Ale Alexandr Lukašenko naplno využíval svoje právomoci a neopúšťal obrazovku: rozdával prejavy po vojenských jednotkách, dával úlohy na vládnych stretnutiach, kritizoval politických oponentov.

Na všetkých štátnych kanáloch a vo všetkých štátnych novinách bol iba Lukašenko.

Po prehre Lukašenka vo voľbách sa však zdá, že štátnym médiám v šírení nenávisti už úplne rozviazali ruky.

Vedúci novinári otvorene začali urážať účastníkov mierových akcií (nenazývali ich ináč ako prostitútkami a drogovo závislými, ktorí sa podieľajú na protestoch za peniaze z Európy). Publicisti štátnych novín začali odhaľovať údajné „zločinecké“ schémy ľudí, ktorí aktívne vyjadrujú svoj nesúhlas s masovými falšovaniami a násilím.

Rétorika je stále tvrdšia.

Ak na začiatku, v lete, štátne médiá skôr urážali účastníkov mierových akcií a demokratických vodcov, klamali o počte účastníkov a predstierali, že v krajine je všetko v poriadku, v určitom okamihu sa na štátnych kanáloch objavili otvorené výzvy na násilie.

Kamene do okien

„Čo ešte treba ukázať, aby v Novej Borovej [minský okres, kde väčšina hlasovala za Cichanovskú] pri výkrikoch ‚Nech žije Bielorusko!‘ začali do drahých plastových okien hádzať kamene? Tam stojí každý byt 200-tisíc dolárov.“

Nie, nie, toto nie je citát z radikálnej webstránky – to sú slová z vysielania moderátora Alexeja Golikova na kanáli STV, jednom zo štátnych kanálov Bieloruska.

Osobitne musím spomenúť správy a články v novinách SB – Bielorusko dnes (SB je skratka výrazu „Sovietske Bielorusko“), ktoré sú hlavnou propagandistickou publikáciou. Andrej Mukovozčik a Ľudmila Gladká sú ďalšie dve osoby, ktoré na seba upozornili po voľbách roku 2020.

Mukovozčik občas píše denne aj niekoľko textov, v ktorých protestujúcich očierňuje. Napríklad prirovnáva bieloruské protestné gestá (srdce, päsť, víťazstvo) k nacistickým pozdravom.

V samostatných článkoch sa, rovnako ako iní propagandisti, otvorene vyhráža každému, kto chce demokratické zmeny v Bielorusku: „Ste pripravení na to, že prídete o niekoho vo svojej rodine, vo svojej domácnosti, vo svojom okolí? Pripravte sa. Môžu vás dokonca zabiť a s najväčšou pravdepodobnosťou vás aj zabijú – veď bez toho sa babská vzbura na farebnú revolúciu nepremení. A s najväčšou pravdepodobnosťou vás zabijú vaši vlastní: pre povstanie je provokácia alfa a omega.“

Vlajka ako handra

Ľudmila Gladká z SB – Bielorusko dnes sa tiež aktívne venuje téme protestov. Pre bielo-červeno-bielu vlajku, ktorú používajú demonštranti, má jedno meno: handra.

Bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí, že na akcie chodia opití ľudia, ktorých platí Európa.

Hlavnou črtou jej materiálov sú však videá natočené na policajných staniciach počas výsluchov ľudí zadržaných na protestoch. Myslíte si, že máte šancu odmietnuť nakrúcanie videa, keď vás nelegálne zadržiavajú úradníci činní v trestnom konaní?

Ťažko.

Skutočnosť, že vinu vám ešte nepreukázali, nikoho nezaujíma.

Biblické príbehy, slobodomurári, bábkari, tajní agenti, konšpiračné teórie, tajné plány Spojených štátov, úplný neporiadok.

Ani toto nie je náhodný súbor slov, ale sprisahanie asi 99 % programov Grigorija Azarenka, ďalšieho štátneho propagandistu.

Moderátor v uniforme

Stáva sa, že moderátor reláciu uvádza vo vojenskej uniforme – asi si myslí, že takto vyzerá zastrašujúcejšie pre tú časť publika, ktorá podporuje pokojné demonštrácie proti bezpráviu.

Je strašidelné predstaviť si, čo sa stane s osobou, ktorá to sleduje každý deň bez prestávky. Stačilo mi tri dni niekoľko hodín po sebe.

Je mi ľúto, viac som už naozaj nezvládol, prišlo mi fyzicky zle.

Teraz sa Bielorusi s problémom propagandy v štátnej televízii obracajú na Európsku vysielaciu úniu s cieľom vylúčiť „Belteleradiokompaniju“ (štátnu televíznu a rozhlasovú spoločnosť Bieloruska) z únie.

V tomto zatiaľ Bielorusi úspech nedosiahli, ale príbeh presunu majstrovstiev sveta v hokeji, ako aj iných športových podujatí z Minska do iných krajín ukázal, že nič nie je nemožné.

Bielorusko potrebuje slobodný mediálny trh, kde pracovníkov nezávislých médií nebudú nelegálne zadržiavať a biť a kde štátni novinári nebudú na policajných staniciach vypočúvať účastníkov pokojných demonštrácií.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.