Denník N

Opustené deti

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

Na samotu je zvyknutá, muž zomrel pred rokmi, no teraz akoby bola každým dňom väčšia a hustejšia. A naokolo zomierajú ľudia.

Autor je spisovateľ

Najskôr sme si mysleli, že je to dieťa, dievčatko. Spoza nízkeho živého plota vytŕčala len vystretá ruka, ktorá sa pokúšala zavrieť hrdzavú poštovú schránku. Kúsoček. Sotva kúsoček chýba. A zase nič. Plechové dvierka sa s rachotom rozcapia, ruka prudko uskočí.

Je to známa situácia. Archetypálna, povedal by ktosi. Dieťa sa totiž vždy naťahuje za hračkou, ktorá je najďalej. A ak aj nejaká časť leží v jeho dosahu, napríklad noha žirafy, predsa sa načiahne po hlave, ktorá je o čosi ďalej. Musí to tak byť. Často, keď sa dieťa snaží dosiahnuť nejakú hračku, ju nechtiac od seba odstrčí. A tak sa znova napne. Jazykom sa oprie o podložku, pridvihne zadok a – cúvne. Hračka sa tak zase o kúsok vzdiali. A Albert spolu s Jeanom-Paulom sa uškŕňajú popod nos, vedia svoje.

Keď sme sa priblížili, uvideli sme, že ruka nepatrí dievčatku, ale drobnej starenke. Nizučkej. Stojí na napnutých špičkách a už znova naťahuje ruku. Nohy sa jej chvejú, zdá sa, že v tomto vypätí sa dlho neudrží. Ešte kúsoček. A napokon sa to podarí – do dierky po vylomenom zámku zastrčí zahnutý klinec. Je to jej vlastný patent.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie