V štyridsiatke ovdovela, dnes pomáha iným: Označenie „vdova“ som dlho vnímala ako biľag, zachránil ma až nový vzťah
Keď Beata pred štyrmi rokmi ovdovela, zostala sama s dvomi malými deťmi. Prešla si depresívnym obdobím, keď sa hnevala na celý svet.
„U nás je normálne byť slobodná, potom vydatá a mať chlapa. A nenormálne je nemať ho. Cítila som sa, akoby som bola chorá. Veľmi som tým trpela,“ hovorí Beata Bobulová.
V článku opisuje, ako prežívala nečakanú stratu partnera, prečo bolo pre ňu dôležité nájsť si nový vzťah a ako založila sociálny podnik, kde dáva prácu ľuďom s podobným osudom.
Mysleli si, že sa mu vrátila viróza
Keď Beata pred piatimi rokmi odchádzala s priateľom Martinom a dvomi deťmi do Moskvy, hlavnou motiváciou bola partnerova práca.
„Martin tam najskôr robil pre jednu firmu a potom sa snažil začať podnikať. Bývali sme v Slovenskom dome. Je to hotel alebo skôr ubytovňa pre Slovákov, ktorí pracujú v Moskve,“ spomína Beata.
V ten deň sa Martin vybral na tréning, a keď sa vrátil, mal ísť do práce. Lenže z tréningu prišiel popolavý, zle sa mu rozprávalo, hovoril, že sa cíti veľmi unavený. „Dnes už viem, že mal tri zo štyroch príznakov infarktu. Bol šedý v tvári, čo je znak, že srdce nestíha, mal bolesti na hrudi a k tomu sa pridalo vracanie,“ opisuje Beata. No vtedy jej ani nenapadlo dávať to všetko do súvislostí. Dva týždne predtým si celá rodina prešla zápalom horných dýchacích ciest, preto si myslela, že sa priateľovi len vrátila viróza.
Celý čas bol s nimi aj Martinov kamarát a spolupracovník, ktorý jednostaj naliehal, aby išiel do nemocnice. Lenže on to stále odmietal.
„Priznám sa, že vtedy to celé išlo tak trochu mimo mňa. Venovala som sa v prvom rade deťom – dcéra mala vtedy necelé dva roky a syn necelý rok. Priateľovi pomáhal hlavne kamarát. Ja som to vtedy nevyhodnocovala. Nezľahčovala som to, len som sa tomu dostatočne nevenovala, lebo som sa stále zaoberala deťmi,“ hovorí Beata.
Neskôr sa tým veľmi trápila. Hovorila si, že si to vtedy mala vygúgliť a dotlačiť priateľa k tomu, aby išiel do nemocnice. „Ale ktovie, či by to potom dopadlo inak,“ vraví.
Kamarát nakoniec predsa len presvedčil Martina, aby aspoň zavolal lekárku. „V Rusku je bežné, že si môžete zavolať lekára aj domov. Lekárka prišla okolo tretej popoludní. Nemala so sebou ani lekársky kufrík, len igelitku, kde bol fonendoskop. Vyšetrila ho a povedala, že na druhý deň má prísť na EKG vyšetrenie,“ spomína Beata.
Do večera priateľ striedavo pospával alebo fungoval takmer normálne. Dokonca ešte dcére prečítal rozprávku na dobrú noc, rozprával sa s ňou. Vybavil aj pracovný telefonát. Beata teda nadobudla pocit, že mu nič nie je.
Okolo jedenástej išli spať. „Pamätám si, že sa mi poďakoval za to, že som sa sama postarala o deti. Dcérka sa ešte jašila na posteli, tak ju poprosil, aby sa stíšila, lebo už potrebuje pokoj. Ale zrazu začal chrčať. Najprv som si myslela, že len straší dcéru, no keď to trvalo dlhšie, oslovila som ho. Neodpovedal. Zažala som svetlo a v tej chvíli
