Denník N

Slovensko potrebuje pomôcku v liečbe závislosti od dlhu

Svoju úlohu zaviesť viacročné záväzné výdavkové limity sme ako krajina odflákli spôsobom nehodným starostlivo budovaného imidžu dobrého žiaka eurozóny.

V porovnaní s krízovými rokmi Slovensku pribúda na rováši menej čiarok. Obrazne povedané, aj bruselský hostinský už presadil krajinu od stola rezervovaného pre ťažkých alkoholikov k stolu slušnejších štamgastov. Na ďalšej ceste by však Slovensku výrazne pomohli jasné a záväzné pravidlá typu „ak nezarobím viac, počet pív budem postupne znižovať”.

Hostinský s tým prišiel už pred vyše desaťročím, dokonca už aj jeho kamarát someliér z Paríža to spomína, ale tvrdohlavého tatranského baču známeho z kníh Ľuda Ódora nie a nie nalomiť. Veď čo by to bol za život bez možnosti predvolebnej žúrky? Rozumná odpoveď však znie: vypočítateľný, bez bolestivých vytriezvení, lepší. Prečo to teda neskúsiť aspoň nezáväzne, len tak „akože”?

Odfláknutá úloha

Reč je o výdavkových limitoch. Ich existenciu avizuje ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ale už tretí rok za sebou musí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojej správe kriticky konštatovať, že takýto nástroj v slovenskom právnom poriadku zatiaľ nemáme. V istom momente existovala vôľa diskutovať o rozumných návrhoch na odbornej úrovni, ale toto úsilie odišlo do prázdna.

Pritom je tomu už vyše desať rokov, čo Európska komisia Slovensku odporučila, aby „posilnilo záväzný charakter trojročného rozpočtového rámca zavedením detailných strednodobých výdavkových limitov“. Zopárkrát toto odporúčanie ešte zopakovala a najnovšie už aj – slovami premiéra – „pravdovravné” OECD odporúča zavedenie viacročných záväzných výdavkových limitov.

Slovensko je okrem toho viazané aj európskou smernicou mať vlastné numerické pravidlá podporujúce napĺňanie bruselských záväzkov. Podobný cieľ sleduje aj európsky fiškálny kompakt, pod ktorý sa slovenská politická špička podpísala. Z týchto dokumentov vyplývajúcu domácu úlohu si však Slovensko odfláklo spôsobom nehodným starostlivo budovaného imidžu dobrého žiaka eurozóny.

Časy sa menia

V uplynulých rokoch Slovensku výdavkové limity veľmi nechýbali, ale časy sa menia. Rozpočty minulých rokov sa pripravovali najmä so zreteľom na sankcie dlhovej brzdy. Dlhová brzda by však nemala byť vodidlom pre rozpočtové plány a ani ním nebude, keď sa dlh konečne začne vzďaľovať nebezpečnej hranici 55 percent HDP. Jasnú trajektóriu deficitom pravdepodobne neudajú ani európske pravidlá, z ktorých sa dnes už dá sofistikovane vykrútiť.

O čo by bol život na Slovensku lepší, keby malo riadny systém výdavkových limitov? Ľudia, podnikatelia a zahraniční investori by mali lepší prehľad o zámeroch vlády a dôveru, že na svoje dnešné rozhodnutia nedoplatia o pár rokov. Menej by hrozilo, že úroky na hypotékach nečakane narastú, alebo že by bolo zrazu potrebné hasiť rozpočtový požiar mimoriadnymi daňami na aktuálneho triedneho nepriateľa. Viac by sa investovalo, ľuďom žilo jednoduchšie a lepšie.

Nutnosť viacročného plánovania môže primať vládu tiež k tomu, aby sa trochu viac zamýšľala nad míňaním peňazí daňovníkov namiesto tradičnej improvizácie z roka na rok. Správny systém by ju dokonca mohol podporiť v tom, aby myslela výrazne nad horizont svojho funkčného obdobia.

Dôležitým prínosom limitov by mohlo byť, že by rozpočtová politika kompenzovala výkyvy ekonomiky a nie ich umocňovala. Nie je asi prehnané konštatovať, že rozpočtovému vývoju moderného Slovenska dominuje skôr cyklus politický ako ekonomický, pričom súbeh medzi nimi zďaleka nie je dokonale zladený. Dobre definované výdavkové limity by mohli pomôcť, aby vláda uťahovala opasky v dobrých časoch a viac pomáhala v časoch zlých. Toto je dôležité predovšetkým pre tých, ktorí žijú z mesiaca na mesiac, mnohokrát aj napriek tomu, že pracujú.

Z pohľadu (ktorejkoľvek) vlády by systém výdavkových limitov znamenal najmä väčšiu transparentnosť. V demokratickom systéme je dôležité, aby si vláda zachovala svoje páky v rozhodovaní o rozpočtovej politike, pokiaľ nejde o nejaké triky. Oproti dnešnému stavu by sa zmenilo len to, že by sa sľuby dôslednejšie sledovali a možno pod väčším tlakom verejnej mienky aj dôslednejšie vymáhali. Spoločnosť by potom mohla rátať aj s väčšou dôslednosťou v ich formulácii.

Správny predvolebný čas

Predvolebné obdobie spojené s neistotou povolebného vývoja spravidla praje, okrem chuťových pohárikov konzumentov guláša, aj nápadom, ktoré by mohli byť predmetom širšieho konsenzu. Súhlasím preto s myšlienkou, že práve teraz je správny čas na to, aby sa v kruhoch odborníkov a politikov na Slovensku obnovila spolupráca vo veci výdavkových limitov.

Správne ich nastaviť nie je jednoduchá vec. Obavy z toho, že by sa z dobrej myšlienky mohla vykľuť otravná kazajka, by bolo možné právne vyriešiť odkladom záväznosti niektorých ustanovení zákona. Pár rokov, hoci aj celé volebné obdobie, by mohol systém fungovať v provizóriu, systémom „akože“. Mohol by sa dolaďovať a v prípade širokej nespokojnosti s fungovaním aj automaticky zrušiť po uplynutí prechodného obdobia.

Odvykajúci si bača by sa aspoň pár rokov mohol seriózne tváriť, že to s tým úplným vyliečením zo závislosti myslí vážne. Od hostinského by si iste vyslúžil pochvalu, ale čo je dôležitejšie, možno by sa mu nový život aj zapáčil.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie