Cenu Dominika Tatarku za rok 2020 získal Daniel Liška
Ocenená monografia Jakoby – Retrospektíva približuje jednu z najvýraznejších postáv košickej výtvarnej scény 20. storočia, maliara Júliusa Jakobyho.
Laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 2020 sa stal Daniel Liška, ktorý je editorom aj spoluautorom monografie Jakoby – Retrospektíva (vydavateľstvo Artforum Košice). So zreteľom na súčasnú nepriaznivú pandemickú situáciu si prestížne ocenenie prevzal v utorok podvečer bez účasti verejnosti v bratislavskom Klube pod lampou.
Ocenená kniha je venovaná životu a dielu košického výtvarníka Júliusa Jakobyho (1903 – 1985), ktorého tvorbu približuje v 231 reprodukciách jeho diel a v niekoľkých rozhovoroch, eseji a štúdii o Jakobyho mozaikárskej tvorbe, ako aj v spomínaní sochára Juraja Bartusza. Súčasťou knihy sú aj fotografie z rodinného archívu.
Cena je udeľovaná za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Čerstvý laureát sa vo svojej eseji tomuto odkazu venoval s erudíciou znalca a jazykom básnika, načierajúc do rôznych časových rovín, určujúcich komplikované Tatarkove životné cesty.
Dolu ku koreňom i hore k Bohu
„V letokruhoch tatarkovského literárneho záujmu nachádzame miazgu z košatého stromu živočíšnych inštinktov: sexualitu, agresivitu, čokoľvek z cicavčích sebazáchovných pudov,“ povedal okrem iného Daniel Liška. „Obranné puto medzi matkou a dieťaťom je v strehu ako prst na spúšti pušky. Je tu i starosť rýdzo ľudská: Aký kultúrny odkaz odovzdať z generácie na generáciu? I Tatarkova prosba: Domáhajte sa, aby ste zanechali dobré stopy na tvári tejto krajiny. Tatarkovo slovné vábenie, prenikajúce uchom do útrob ženy, lebo žene je slovo dráždivým červeným súknom, tým, čo je mužovi viditeľný obraz, je iba jedným z pohybov na tatarkovskej vertikále. Slovami Evy Štolbovej, kliesni si cestu ,dolu ku koreňom i hore k Bohu‘.“
Na inom mieste Liška citoval Tatarkove slová o tom, že existuje slovná a neslovná reč. „A jeho spev blíži sa k samotnej podstate… čírej a bezbrehej. Vyviera zo všetkých podôb lásky, pre ktoré naša reč na rozdiel od reči starých Grékov nenašla synonymá. Veď ako píše, najväčším kultúrnym dielom v ľudstve je láska. Ono sústredenie mysle na milovaného človeka, na milovaných ľudí aj v časoch všeobecnej skazy.“
V pôsobivom tóne pokračoval Daniel Liška aj pri košickom roku 1945, kde cituje Tatarkove slová: „Boli sme víťazi, cítili sme sa ako víťazi… V Košiciach sa zhromažďovali politici, novinári, ale aj budúci karieristi… Z oslobodených Košíc zas utekali Maďari a zanechali zariadenie v bytoch, takže som býval v parádnom byte. Perzské koberce…“ I Jakobyho ateliérový priestor sa podľa Lišku odvíjal okolo umiestnenia perzského koberca. „Od venuší paleolitu, jaskynných
