Denník N

Miriam Lexmann: Nákup Sputnika našich partnerov prekvapil. Zatiaľ to neprinieslo nič dobré

Miriam Lexmann. Foto N - Tomáš Benedikovič
Miriam Lexmann. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nesmieme prehliadať zneužívanie ľudí v Číne, Pekingu by sme mali odobrať olympiádu, vraví europoslankyňa.

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Miriam Lexmann sa v roku 2019 dostala do Európskeho parlamentu na kandidátke KDH. Pre chybný vzorec na spočítavanie hlasov však nastúpila až po brexite a krátko pred pandémiou.

Venuje sa najmä zahraničnej politike a upozorňuje na porušovanie ľudských práv v Číne. Peking preto na ňu uvalil sankcie. Lexmann vraví, že boj za slobodu považuje za svoju morálnu povinnosť.

V rozhovore rozpráva aj o tom:

  • prečo by sme mali odobrať olympiádu Číne,
  • čo očakáva od vzťahov s USA po nástupe Bidena,
  • že ústavný súd o sťažnosti KDH na eurovoľby nerozhodol,
  • aké boli reakcie Bruselu na nákup Sputnika V.

Čína na vás uvalila sankcie. Reagovala tak na vaše aktivity a vyhlásenia aj na cielené sankcie, ktoré predtým schválila EÚ. Ako to vnímate?

Je poľutovaniahodné, že Čína namiesto riešenia situácie reaguje hrozbami a protisankciami aj voči nám europoslancom. Ak bude naďalej pokračovať v tomto druhu reakcie, dá tak jasne najavo, že nie je konštruktívnym partnerom, ale rivalom, ktorý podkopáva základné hodnoty a princípy, ktoré sú základom medzinárodnej spolupráce.

Dlhodobo upozorňujete na porušovanie ľudských práv v Číne a represie voči Ujgurom. Nedávno ste zverejnili aj výzvu, aby Medzinárodný olympijský výbor odobral Číne olympiádu v roku 2022. Je to len výzva alebo plánujete aj ďalšie kroky? Napríklad americký senátor Mitt Romney vyzýva na ekonomický a diplomatický bojkot.

Snažíme sa urobiť tlak na to, aby MOV rozhodol, že treba zmeniť krajinu, ktorá bude organizovať olympiádu. Neviem, do akej miery je to reálne, keďže OH budú o rok a aj krajina, ktorá by Čínu prípadne mohla nahradiť, potrebuje väčší priestor na to, aby to pripravila. S kolegami sme sa však dohodli, že sa nemôžeme sústrediť iba na najbližšie OH v Číne.

Problém, že olympiády, ale aj iné veľké športové podujatia sa konajú v krajinách, kde vládne silná totalita, je dlhodobý. Demokratický svet sa však vždy spamätá až v poslednej chvíli, keď sa s tým už len ťažko dá niečo robiť.

Ako by sa tomu dalo v budúcnosti predísť?

Mali by sme vytvárať tlak na olympijské výbory jednotlivých štátov a MOV, aby pri rozhodovaní o pridelení olympiády doplnili klauzulu, podľa ktorej sa bude brať do úvahy aj ľudskoprávna situácia v kandidátskych krajinách. Podobná doložka bola doplnená pri ochrane životného prostredia, čo sa dnes už berie ako jedno z kritérií.

Dôležité je aj to, aby sme vyvíjali tlak na sponzorov. Viem, že dnes je to už vo vzťahu k OH 2022 veľmi problematické, ale opäť sa musíme pozerať na tento problém dlhodobo. Je morálne neakceptovateľné, aby západné firmy, ktoré profitujú z nášho slobodného sveta, podporovali totalitné štáty, ktoré športové podujatia zneužívajú na propagáciu vlastného režimu.

Odobratie alebo presun budúcoročnej olympiády teda nie je veľmi reálne. Môžu politici okrem uvažovania nad budúcimi krokmi urobiť niečo praktické už teraz?

Minimum, o ktoré by sme sa mali snažiť, ak sa nám nepodarí presun alebo dohoda o bojkote so sponzormi, by malo byť to, že politici zo západných demokratických krajín sa nezúčastnia týchto OH. Prídu tam naše športové tímy, lebo chápem, že nemôžeme vyradiť celé tímy športovcov, ktoré za rozhodnutie o mieste konania nemôžu niesť morálnu zodpovednosť. Práve naopak, myslím si, že v rámci férového športového zápasu je dobré, ak športovci z rôznych krajín prichádzajú do kontaktu. Ale naši politici by nemali byť súčasťou propagandy komunistického režimu v Číne.

Bola by som veľmi rada, ak by aj médiá v rámci priamych prenosov a v čase olympiády hovorili aj o tom, aká katastrofálna je ľudskoprávna situácia v Číne. Mali by informovať aj o druhej stránke Číny a kompenzovať propagandu, ktorá sa tam bude odohrávať.

Represie Ujgurov v provincii Sin-ťiang už viaceré štáty označili za genocídu. Ako vnímate to, že EÚ sa v takej situácii s Čínou rozhodla dojednať investičnú dohodu?

Považujem to za nešťastné rozhodnutie. Okrem iného to podkopáva aj transatlantické vzťahy. USA očakávali, že počkáme na nástup Bidenovej vlády, aby sme harmonizovali kroky pri obchodných dohodách s Čínou. Komisia to neurobila, a hoci sa táto dohoda vyjednáva už sedem rokov, EÚ sa zrazu veľmi ponáhľa, čo je nešťastné z viacerých dôvodov.

Akých?

Prvým je zhoršujúca sa ľudskoprávna situácia v Číne, hlavne v Sin-ťiangu, kde prebieha genocída. V podstate sa stávame morálne spoluzodpovední za zneužívanie ľudí ako otrokov pri výrobe produktov, ktoré končia na našom trhu. Je neakceptovateľné, aby sme v záujme ekonomických výhod zatvárali oči predtým, že produkty na našom trhu sú vytvárané novodobými otrokmi, z ktorých mnohí sú – podľa dostupných informácií – na dennej báze týraní a mučení. To je veľký prešľap. Bola som spoluautorkou správy o situácii v tejto provincii a som rada, že sme sa v parlamente zhodli na tom, že pri skrutíniu tejto dohody budeme brať ľudskoprávnu situáciu do úvahy.

EÚ argumentuje, že vďaka dohode sa zlepší pozícia európskych firiem na čínskom trhu.

Cieľom dohody je postaviť na jednu úroveň našich podnikateľov a firmy voči tým čínskym. Snaží sa upraviť povinné odovzdávanie technológií, ktoré si čínski partneri vyžadujú od západných partnerov, ale problém s duševným vlastníctvom je širší. Oslovujú ma zahraničné spoločnosti, ktorým čínske firmy ukradli duševné vlastníctvo a nedokážu sa dovolať pravdy, lebo naše súdy nie sú schopné ich chrániť. Dokazovanie prebieha roky, no v Číne si vedia veľmi rýchlo zabezpečiť predbežné opatrenia (anti-suit injunction) z čínskych súdov.

Naše firmy tak prichádzajú o obrovské peniaze. A nielen to, čínska lacnejšia verzia ich vlastných produktov ich vytláča z európskeho trhu, znižuje ich konkurencieschopnosť, klesá výroba, obraty a napokon aj počet pracovných miest.

Na jednej strane si teda hovoríme, že potrebujeme čínsky trh a lacné čínske peniaze na to, aby sme po pandémii revitalizovali našu ekonomiku, ale naše firmy strácajú obrovské peniaze len pre otvorenosť nášho trhu voči Číne. Treba sa pozerať aj na to, do akej miery sa oslabujeme a znevýhodňujeme aj prostredníctvom takých dohovorov.

Dohoda je napokon jedna vec, ale či sa jej Čína bude držať, je vec druhá – a správanie Číny v posledných rokoch je také, že dohody nedodržuje. Preto je samotná dohoda menej dôležitá ako napríklad mechanizmy na kontrolu dovozu, ktorými môžeme chrániť naše firmy od nekalých praktík čínskych firiem a Čínskej komunistickej strany.

Je podľa vás reálne, že prinesie zlepšenie z hľadiska nútenej práce v Číne, čo je ďalší argument EÚ?

Dohoda hovorí o tom, že Čína má nejakým spôsobom priblížiť pracovnoprávne normy k medzinárodným dohovorom. Nijakým spôsobom sa tam však nehovorí, že Čína sa zaväzuje k tomu, aby ich plnila. Podobné vyjadrenie je aj v dohovore s Južnou Kóreou, kde nedávno prebehol súdny proces, v rámci ktorého sa EÚ snažila argumentovať, že Južná Kórea nezlepšuje pozíciu pracovníkov a ich práv garantovaných tými medzinárodnými dohovormi. Odpoveď súdu bola, že sa k tomu ani nezaviazala. Dohoda s Čínou obsahuje identickú formuláciu, čo sa týka požiadaviek na zlepšenie pracovnoprávnych noriem a ich dodržiavania.

S vaším vstupom do Európskeho parlamentu sa hneď zo začiatku spájal zaujímavý paradox. KDH získalo v eurovoľbách viac hlasov ako SaS, no SaS obsadila v hneď na začiatku dva mandáty, kým KDH iba jeden. Na nástup ste čakali až do brexitu. Ovplyvnilo to vaše pôsobenie v europarlamente?

Určite áno. Chyba sa môže stať, no odborníci na to upozorňovali od začiatku a vraveli, že v dôsledku brexitu možno rozdelenie mandátov podľa počtu hlasov nebude spravodlivé. To sa napokon aj stalo.

Je to znevýhodnenie, keďže som mohla nastúpiť až po deviatich mesiacoch. To sa ešte zvýraznilo, keď prišla pandémia. Nastúpila som vo februári 2020 a v marci sa začala pandémia. V parlamente som teda „normálne“ fungovala len počas prvého mesiaca. To som však, keď sa vybavovali mnohé technické veci, nemala ani kanceláriu, pretože Briti ešte len odchádzali.

Ako sa to prejavilo v praxi?

Už rok fungujem ako europoslankyňa, ale väčšinu svojich kolegov som fyzicky nevidela. Je to veľmi komplikované a aj z bežného života vieme, že online sa nám ťažšie rozpráva s človekom, ktorého sme nikdy nevideli, a obzvlášť, ak máme riešiť zložité politické záležitosti.

KDH sa obrátilo aj na Ústavný súd, no ten doteraz nerozhodol. Máte nejaké nové informácie, v akom stave je vaše podanie?

So sťažnosťou sa už nebude nič diať, pretože Ústavný súd finálne rozhodol, že o tomto prípade rozhodovať nebude. Mrzí ma to. Na Ústavný súd sme sa v tejto veci obrátili viackrát, no ten nikdy nerozhodol a nereflektoval to, že podľa nás došlo k porušeniu ústavných práv. Hlas voliča KDH totiž nemal takú istú váhu ako hlas voliča iných strán.

V najbližšom období sa neočakáva odchod žiadneho štátu a aj šanca na to, že sa taká situácia zopakuje, nie je veľká. Mal by sa tento systém aj napriek tomu zmeniť?

Zdá sa mi, že by sme sa na to mali pozrieť, pretože nikdy nevieme, aká situácia nastane. Hoci sa nám teraz zdá, že určite nikdy nemôže nastať rovnaký stav – keď bude krajina vystupovať z EÚ počas volieb a počet mandátov nebude istý. Bola to skutočne výnimočná situácia, ale myslím si, že už len preto, aby boli zákony dobre nastavené, by sme sa k tomu mali vrátiť.

No vďaka reforme, ktorú začala ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, by už Ústavný súd nemal mať možnosť, že sa k riadne podanej sťažnosti nevyjadrí. Myslím si, že je správne, aby sa súd meritórne vyjadril, ak má občan pocit, že jeho ústavné práva boli porušené. Ak chceme chrániť ústavu ako náš najvyšší zákon, nie je možné, aby sa Ústavný súd v takýchto situáciách nevyjadril.

Za rok v europarlamente sme vás najčastejšie registrovali v súvislosti so zahraničnou politikou. Pri tej sa v uplynulých rokoch veľa hovorilo o transatlantickej väzbe a o tom, že ju oslabil Donald Trump. V Bielom dome ho medzičasom nahradil Joe Biden, od ktorého sa očakáva zlepšenie vzťahov s Európou. Máte podobné očakávania?

Vrátim sa ešte k mandátu prezidenta Trumpa. Treba mu vyčítať veľa vecí a hlavne spôsob komunikácie, ale treba povedať aj to, že jeho vláda možno v istom zmysle posilnila transatlantické väzby aj väzbu medzi strednou Európou a USA. Boli sme sklamaní, že tá sa počas vlády Baracka Obamu oslabila. Zrazu sme sa ocitli mimo stredobodu záujmu.

Výhoda Bidena je v tom, že je obľúbený v EÚ, ale to isté platilo aj o Obamovi, ktorý sa napokon ukázal v mnohých aspektoch ako sklamanie. Netreba sa teda na to spoliehať, ale treba sa pozerať na konkrétne politiky.

Ako to teda vidíte pri konkrétnych plánoch?

Zatiaľ prezident Biden nie je veľmi čitateľný. Počas inaugurácie síce hovoril o jednote, ale svoj mandát začal politikami, ktoré americkú verejnosť rozdeľujú, čo je trochu v kontraste s tým, čo sľúbil. Nevidím zatiaľ silné riešenia, ktoré by zjednotili USA. Týka sa to hlavne kultúrno-etických tém alebo domácej politiky, ale otázniky zatiaľ pretrvávajú aj v súvislosti s prístupom voči Iránu, Blízkemu východu, čiastočne i Číne.

Myslím si, že Biden bude v mnohých politikách, ktoré neboli zle nastavené, pokračovať tak, ako ich nastavil Trump. Napríklad, keď hovoríme o Číne. Riziko vidím v tom, že verejná mienka bude očakávať zmenu úplne vo všetkom, keďže Trumpa nemali rady hlavne médiá. Obávam sa, no zároveň dúfam, že nebude tlak na Bidena, aby zmenil politiku len preto, aby sa vymedzil voči svojmu predchodcovi. To je úloha aj pre Európu – aby sme privítali pokračovanie v politikách, ktoré Trump ako kontroverzný prezident začal, ale máme pocit, že boli správne.

Myslíte si, že by sa Európska únia mala aj po skúsenostiach z uplynulých rokov pokúsiť o väčšiu autonómiu v zahraničnej a bezpečnostnej politike – a to bez ohľadu na to, či je v Bielom dome Joe Biden, aby sme boli lepšie pripravení aj na budúce zmeny?

V určitom smere Európu na to vyzýval aj prezident Trump, ktorý od európskych členov NATO požadoval, aby zvýšili svoje investície do bezpečnosti, pretože si neplníme povinnosti, ku ktorým sme sa zaviazali. Myslím si, že tento krok je správny, a je našou úlohou, aby sme boli rovnocenným partnerom USA a aby sme neboli závislí od obrannej pomoci Spojených štátov. V tomto treba pokračovať a členské štáty by si mali plniť záväzky v obrane.

A zahraničná politika?

Máme spoločné hodnoty, na ktorých je postavená transatlantická zahraničná politika. Problémom je, že my aj Spojené štáty často od nich upúšťame. Našou úlohou teda nie je hľadať väčšiu autonómiu, ale vrátiť sa k hodnotám a v rámci nich posilňovať transatlantickú spoluprácu. Vďaka tomu budeme silnejší ako blok.

Ide o hodnoty, ktoré sú zakotvené aj v európskych zmluvách. V článku 21 sa jasne píše, že naša zahraničná politika má byť založená na presne tých istých hodnotách, ktoré platia v EÚ. Mnohokrát od nich upúšťame, lebo sa nám zdá, že v globálnom svete sa treba držať skôr zásad reálpolitík, a preto si musíme zvážiť svoje záujmy. Ja si myslím, že to má byť naopak. Ak v tomto komplexnom svete opúšťame svoje hodnoty, oslabuje nás to. Akoby sme sa niekedy za ne hanbili.

Ja si myslím, že naša zahraničná politika bude silnejšia práve vtedy, keď ich posilníme. Môžeme tak tlačiť na USA, aby bol náš spoločný prístup v globálnom svete principiálnejší a aby bolo naše spojenectvo silnejšie.

Miriam Lexmann nastúpila do Európskeho parlamentu tesne pred začiatkom pandémie. Veľká časť aktivít aj tam prebieha online. Foto – Facebook M. L.

Ak to tak môžeme konštatovať, tak vy ste presvedčená republikánka. V minulosti ste dokonca viedli európsku kanceláriu Medzinárodného republikánskeho inštitútu. Mnohí na Slovensku vám vyčítali, že ste aj napriek aktivitám Trumpa pred voľbami povedali, že by ste si z dvoch kandidátov – teda Bidena a Trumpa – vybrali práve republikána. Zmenil sa nejako váš pohľad na neho po januárových nepokojoch v Kapitole?

Uvediem to do kontextu. Republikánsky inštitút, ktorý som viedla, je apolitický a nie je priamo napojený na Republikánsku stranu. Pre mňa prezident Trump nereprezentoval tie hlavné republikánske hodnoty, ktoré vyznávam. Trump počas celého svojho života bol bližší skôr demokratom a ja som ho nebrala ako vzor republikánskeho prezidenta.

Preto aj moja odpoveď v ankete bola trochu komplexnejšia. Povedala som, že prezident Biden nereprezentuje tie hodnoty, ktoré sú pre mňa najpodstatnejšie, a veľmi často tieto hodnoty nereprezentoval ani prezident Trump. Preto som bola rada, že nie som americkým občanom a nemusím robiť toto rozhodnutie.

Už sme čiastočne hovorili o sankciách, ktoré patria medzi dôležité nástroje zahraničnej politiky EÚ. Únia nedávno schválila nové sankcie voči Rusku, už mesiace sú v platnosti sankcie proti Bielorusku, to isté platí aj o Venezuele. Reálne sa však situácia v žiadnom z týchto štátov nezmenila. Sú sankcie efektívne?

Ak sú cielené, tak sú veľmi dobrým nástrojom. Dlho sa o sankciách hovorilo ako o nástroji, ktorý nefunguje, nevedeli sme sa zhodnúť, či je dobrý. To sa však týkalo skôr všeobecných ekonomických sankcií. Teraz už existujú individuálne sankcie a to je jeden z najsilnejších nástrojov, aké máme. Ideme priamo po predstaviteľoch režimu, ľuďoch, ktorí sú zodpovední za ľudskoprávnu situáciu.

Vy žiadate, aby do takzvaného európskeho Magnitského aktu patrila aj korupcia.

Myslím, že korupcia je priamy útok na ľudské práva. Keď režim okráda vlastných obyvateľov a zbedačuje ich, aby sa obohatil, bolo by vhodné, aby EÚ korupčné praktiky zaradila medzi dôvod sankcionovania predstaviteľov totalitných režimov. Pôvodný nástroj, ktorý americký kongres schválil pred rokmi, korupciu obsahuje. Bola som spoluautorkou výzvy, ktorú podpísalo 204 poslancov z Európskeho parlamentu a z národných parlamentov, naši čelní predstavitelia sa venujú tomu, aby sa do európskych sankčných mechanizmov korupcia doplnila. Zo slovenskej Národnej rady výzvu podpísalo vyše 20 poslancov.

Vieme, že súčasná vláda dostala silný mandát hlavne preto, že ľuďom prekážajú korupčné praktiky u nás. Treba si však uvedomiť, že korupcia za hranicami má presah aj doma. Podľa rôznych inštitútov, ktoré sa zaoberajú touto problematikou, napríklad ruskí oligarchovia majú v EÚ schovaných takmer jeden bilión dolárov. Tieto peniaze sú často využívané na ovplyvňovanie politikov alebo rozširovanie korupčných praktík, doma aj v zahraničí. Na jednu štvrtinu tejto sumy má podľa analytikov priamy vplyv Vladimir Putin.

Keďže tieto peniaze priamo znásobujú korupciu aj u nás doma, je dôležité, aby sme zahraničnú korupciu postihovali. Dosiahneme tak zvýšenú ochranu ľudských práv v krajinách, odkiaľ korupcia prichádza, ale aj znižovanie a limitovanie korupčných praktík u nás doma.

V súvislosti so sankciami EÚ ešte trápi aj dilema, ktorá sa týka projektu Nord Stream 2. Myslíte si, že je nejaká cesta, aby sa našiel prienik medzi záujmami USA a Nemecka?

Je to veľmi kontroverzný projekt a pokračuje napriek obrovským výzvam, ktoré pre nás predstavuje. Je neakceptovateľné, aby sme sa na jednej strane zaviazali znižovať našu energetickú závislosť od Ruska, pretože to vytvára geopolitické tlaky a prináša riziká, no na druhej strane neboli schopní zastaviť projekt, pre ktorý budeme od Ruska ešte viac závislí. To je priamy rozpor medzi tým, čo hovoríme a konáme, a môže sa nám to vrátiť. Celý projekt je nepochopiteľný aj z ekologického hľadiska, keďže naším momentálnym cieľom je prechod na zelenú energiu.

USA už sankcionovala niektoré spoločnosti, ktoré participujú na dokončení projektu. Myslím, že to je jeden zo spôsobov, ako by sme k tomu mohli pristúpiť, ale vzhľadom na pozíciu Nemecka je to veľmi ťažko dosiahnuteľné.

Ak teda nebude možné zastaviť dokončenie projektu, aké možnosti zostávajú?

Ak projekt nezastavíme, som zástankyňou toho, aby sme si my určili jasné podmienky, za akých plynovod spustíme. Neviem, či sa nám však potom podarí zjednotiť, keď sa nevieme dohodnúť teraz. Myslím, že nás to oslabuje – našu jednotu aj konzistentnosť. Tu nejde len o bezpečnosť a energetickú nezávislosť, ale aj o medzinárodné dohovory, ktoré Rusko porušilo napríklad okupovaním Krymu. Dobudovanie tohto projektu tiež veľmi znevýhodňuje Ukrajinu ako tranzitnú krajinu, ktorá príde o veľké prostriedky a bude vydierateľná. Preto by naším primárnym cieľom malo byť zastavenie projektu, ale, žiaľ, neviem, či sa na to nájde politická vôľa.

Počas pandémie sa veľa hovorí o Rusku a Číne, ktorým sa podarilo distribuovať vlastné vakcíny do desiatok krajín sveta. EÚ, naopak, predĺžila možnosť zakázať vývoz vakcín až do júna 2021, USA si vyrobené dávky nechávajú pre seba. Nepoškodí to do budúcnosti vnímanie EÚ ako globálneho hráča a jej mäkkú silu?

Je to veľmi vážna otázka a ťažká morálna dilema. Na jednej strane by sme mohli očakávať, že EÚ bude ten altruistický aktér, ktorý bude pomáhať štátom po celom svete, aby rýchlo očkovali svojich občanov, no na druhej vieme, že vakcín máme veľmi málo. Navyše výrobcovia nedodržiavajú dohody o dávkach, ktoré majú prísť do EÚ. Treba povedať aj to, že zmluvy s nimi neboli veľmi transparentné, a my sme sa ako europoslanci dožadovali, aby sme k nim mali prístup. Do určitej miery sme do niektorých mohli nahliadnuť, ale len fyzicky v parlamente, čo je počas koronakrízy veľmi problematické. Opatrenie o vývoze prišlo až neskôr, keď sme zistili, že vakcín je málo.

Rusko pri očkovaní vlastných občanov výrazne zaostáva za európskym priemerom. Prečo sa rozhodli, že sľúbia veľké dodávky vakcín iným štátom, je na posúdení čitateľov, ale ja si myslím, že je to geopolitická vakcinačná hra. Jediná možnosť, ako sa voči tomu brániť, je transparentnosť.

Prenesiem to aj na slovenskú úroveň. Momentálne sa už niekoľko dní diskutuje o tom (rozhovor prebehol 16. 3., pozn. red.), či sme využili možnosť objednať si voľné vakcíny schválené Európskou liekovou agentúrou v rámci takzvanej opcie, a jasná odpoveď stále chýba. V týchto procesoch chýba transparentnosť na domácej aj európskej úrovni a to je veľmi nešťastné práve pri takejto dôležitej otázke, ktorá sa týka zdravia a života občanov.

Transparentnosť je jediná cesta, ako vytvárať dôveru medzi politikmi, odborníkmi a občanmi. A dôvera je rozhodujúca v našom spoločnom boji proti pandémii.

Ak sa bavíme o distribúcii ruských vakcín do sveta, tak nemôžeme vynechať Slovensko, ktoré takisto nakúpilo Sputnik V. Aké boli v Bruseli reakcie na tento nákup?

Niekoľko kolegov mi hneď volalo, lebo zachytili túto informáciu v medzinárodných médiách, ale presne nevedeli, čo sa deje. Bol to prekvapujúci moment pre mnohých našich európskych partnerov, a keď sa na to pozerám spätne, spôsobilo to veľa zla a neviem pomenovať jediné dobro, ktoré to prinieslo. Sputnikom V sa stále neočkuje, lebo vzhľadom na to, že nie je schválený Európskou liekovou agentúrou ani Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv, nie je na to z dôvodu bezpečnosti legislatívny rámec.

Slovensko v tom čase postupovalo pomaly v očkovaní a malo na skladoch vakcíny, ktoré sú schválené EMA. Bol zle nastavený registračný formulár, nútili sme ľudí cestovať za vakcínami namiesto toho, aby sa vakcíny presúvali podľa záujmu občanov. Nefungovala takzvaná čakáreň.

Treba veľmi citlivo pristupovať k tomu, že patríme medzi najhorších v úmrtnosti na covid a v rýchlosti šírenia nákazy, ale očkovanie je hlavne dlhodobé riešenie. Musíme myslieť aj na tie krátkodobé. Pandémia trvá rok a my sme ešte nepristúpili k elektronickému trasovaniu šírenia nákazy. Nevedeli sme nastaviť pravidlá tak, aby prinášali to, čo sme chceli. Máme dlho zatvorené prakticky všetko a čísla stále rástli. A v takej situácii sa ešte oslabila jednota vlády, keď sa premiér rozhodol doviezť vakcíny z Ruska poza chrbát svojich koaličných partnerov.

To sa, žiaľ, odrazí aj na našej úspešnosti v boji proti pandémii. Jednota aj dôvera sú v tomto ohľade absolútne kľúčové.

Takže ak by ste boli vo vláde, nešli by ste cestou nákupu neregistrovanej vakcíny?

My sme mnohokrát tlačili na vládu, aby sa konštruktívne pristupovalo k situácii, ktorú tu máme. Veľakrát sme hovorili o tom, že trasovanie je veľmi dôležité, hovorili sme aj o prevencii. Vyzvali sme vládu, aby ohrozeným skupinám obyvateľstva zadarmo rozdala respirátory a vitamíny. Ochrana imunity je jeden zo základných faktorov, no u nás sa absolútne podceňuje. KDH rozdalo viac ako 60-tisíc respirátorov seniorom a ohrozeným skupinám, ale politická strana nemôže suplovať štát.

Ak by KDH bolo vo vláde, pristupovali by sme k mnohým otázkam systematickejšie. Od začiatku sme kritizovali aj plošné testovanie, vraveli sme, že treba testovať hybridne. Takže testovať tam, kde sa ľudia prirodzene stretávajú – v podnikoch, v školách, DSS.

Miriam Lexmann

Miriam Lexmann. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vyštudovala filozofiu na Univerzite Komenského, v 90. rokoch pomáhala zakladať Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska, neskôr pracovala v Rade Európy a ako osobitný stály zástupca Národnej rady pri Európskom parlamente a inštitúciách EÚ. Viedla aj európsku kanceláriu Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Vo voľbách do EP v roku 2019 bola dvojkou na kandidátke KDH. Bola zvolená, no pre chybný vzorec pri spočítavaní hlasov si svoj mandát mohla uplatniť až po brexite. Europoslankyňou je od 1. februára 2020, venuje sa najmä zahraničnej politike, dezinformáciám a pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím.

Tento projekt je financovaný Európskou úniou.
Tento článok reprezentuje výlučne názory autorov.
Európsky parlament nezodpovedá za akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.

Poznámka: Rozhovor bol nahrávaný 16. 3., doplnili sme ho po tom, čo Čína zaradila Miriam Lexmann na sankčný zoznam.

[Športové podcasty Denníka N: Apple – Google – Spotify – Podbean – Deezer – YouTube – RSS]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Čína

Európska únia

KDH

Podcast Denníka N

Rozhovory

Šport a pohyb, Svet

Teraz najčítanejšie