Denník N

Ach, tá participácia

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pre pandémiu prichádzame o príležitosti participovať na politike tak, že spoločne pozdvihneme hlas na verejných priestranstvách.

Autor je sociológ, FSV Karlovej univerzity, FSEV Univerzity Komenského

Vždy s ňou boli len problémy. Už ako študenti sme mali problém porozumieť tomu, prečo treba používať toto cudzie slovo, keď máme svoje vlastné: účasť. Potom sme pochopili, že participácia šetrí naše lesy, lebo jedným slovom vlastne vyjadruje až tri slovenské slová: účasť na rozhodovaní. Ale aj s tým bol problém, pretože za socializmu participácia nevyjadrovala to, čomu sa v tých časoch hovorilo „spoločenská angažovanosť“. Participovať znamenalo akosi nemiestne sa pliesť komunistickej strane do rozhodovania, ale spoločenská angažovanosť sa odohrávala pod taktovkou komunistickej strany či v súlade s jej ideológiou. Inak povedané spoločensky angažovaný človek bol v podstate agitátorom komunistickej strany, zatiaľ čo dožadovať sa účasti na rozhodovaní zaváňalo rebéliou. Za socializmu sa preto slovo participácia z pochopiteľných dôvodov príliš neujalo.

Vedeli to už v Aténach

Naplno sme mohli začať participovať až po páde totality. V tom momente sme však narazili na problém, že participácie je málo. Rozhodne menej v porovnaní so západným demokratickým svetom. Naša participácia, meraná podielom dobrovoľníkov, členov mimovládnych organizácií, účastníkov demonštrácií a iných aktivistov v populácii, zaostávala a stále zaostáva za Západom niekedy až o desiatky percent. Nižšiu mieru participácie dokonca spoločenskí vedci považujú za znak slabosti občianskej spoločnosti v postkomunistických krajinách.

Akoby toho nebolo dosť, vynoril sa aj ďalší problém s participáciou. Tak ako za socializmu, aj v dnešnej demokratickej spoločnosti sa ukazuje, že nie je participácia ako participácia. Ale začnime pekne po poriadku. Prečo by nás problémy s participáciou vlastne mali trápiť? Nuž, preto, lebo participácia je dôležitou súčasťou demokracie. Demokracia bez participácie nemôže fungovať. Vedeli to už v starovekých Aténach, kde tých, ktorí sa starali len o svoje súkromné záujmy a neparticipovali na rozhodovaní o veciach verejných, nazývali „idiotés“. Áno, považovali ich za idiotov.

Demokratický deficit

Mohlo by sa teda zdať, že participácie nikdy nie je dosť. Čím je jej viac, tým lepšie. Ale aj s tým je problém. Nie je to tak dávno, čo nás zarytí prívrženci reprezentatívnej demokracie varovali pred prílišnou participáciou. Vraj priveľa participácie narušuje stabilitu demokracie. Skrátka, že všetkého veľa škodí. Dobrá reprezentatívna demokracia je tá, kde ľudia chodia voliť a potom beh vecí nechajú na politikov. Keď sa neosvedčia, počkajú na ďalšie voľby a potom ich vymenia. Takúto usporiadanú konvenčnú participáciu si politici nesmierne obľúbili. Páčilo sa im, že majú pokoj na prácu a nikto sa im nedíva pod ruky. No a keď sa nikto nedíva, pokušenie je veľké, lebo príležitostí, ako si prilepšiť zo štátneho rozpočtu, je neúrekom.

Korupcia, klientelizmus a mafiánstvo mali tendenciu ohrozovať demokraciu už v antických časoch. Ako obrana proti týmto neblahým javom má v modernej demokracii slúžiť práve zvýšená participácia občanov aj počas medzivolebného obdobia. Zrodila sa predstava participatívnej demokracie, kde občania priebežne kontrolujú výkon moci a neustále tlačia na politikov, aby im skladali účty z toho, ako vládnu. Kontrolovať politikov a podieľať sa na rozhodovaní v modernej spoločnosti však nie je len tak. Vyžaduje to od občanov obetovať voľný čas a mať na to aj dostatočnú kvalifikáciu. Hovorí sa tomu „občianske kompetencie“.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie