Potemkin Putin

Autor pôsobí v Atlantickej rade vo Washingtone

Odkedy sa Vladimir Putin dostal v roku 2000 k moci, Rusko zažilo niekoľko vĺn nepokojov. V roku 2005 protestovali starší občania proti dôchodkovej reforme a v rokoch 2011 – 2012 tisíce Moskovčanov demonštrovali v reakcii na zjavne zmanipulované voľby, v ktorých sa Putin po krátkom pôsobení vo funkcii predsedu vlády vrátil do prezidentského úradu. Putin sa napriek všetkému ukázal ako politicky nepriestrelný.

Teraz však krajinu zasahuje nová vlna protestov a existujú dobré dôvody, aby sme si mysleli, že tentokrát to môže byť inak. Putin je čoraz represívnejší a nereaguje na verejnú mienku. Schovaný v izolovaných palácoch sa stal tým, čo vodca opozície Alexej Navaľnyj nazýva „dedkom v bunkri“. Napriek tomu, že sa Kremeľ pokúsil pripraviť Navaľného o život, ten zverejnil usvedčujúci dokument, v ktorom tvrdí, že Putin zúročil svoje zisky pri výstavbe obrovského tajného paláca pri Čiernom mori.

Samý pokles

Putinova ďalšia veľká politická skúška príde v septembri, keď sa v Rusku uskutočnia voľby do Štátnej dumy. Prezident nebude mať nič zmysluplné, čo by ponúkol ruskému ľudu. Potom, čo počas svojich prvých dvoch volebných období (2000 – 2008) profitoval zo silného ekonomického rastu okolo 7 percent ročne, teraz šéfuje stagnujúcej ekonomike. Od dosiahnutia maxima 2,3 bilióna dolárov v roku 2013 sa ruský HDP znížil o viac ako jednu tretinu na 1,5 bilióna dolárov. V priebehu iba štyroch rokov (2014 – 2017) sa životná úroveň krajiny znížila o 12,4 percenta. A potom, čo v rokoch 2018 – 2019 stagnovala, v roku 2020 opäť poklesla.

Putin sa dlho spoliehal na ruského spotrebiteľa ako na konečného garanta svojich megalomanských ambícií. V roku 2018 však po prudkom poklese disponibilných osobných príjmov zasiahol ruské domácnosti drastickou dôchodkovou reformou, ktorá bola taká nepopulárna, že nakoniec klesla aj jeho popularita. Teraz, po šiestich rokoch šetrenia, ruskí ekonómovia Vladimir Milov a Sergej Guriev hovoria, že Rusom rýchlo dochádzajú úspory.

Dôvody stagnácie

Existujú tri hlavné dôvody ruskej ekonomickej stagnácie: Putinova autoritárna kleptokracia, západné finančné sankcie, ktoré boli od roku 2014 uvaľované ako reakcia na ruskú vojenskú agresiu na Ukrajine, a nízke ceny ropy.

Prvý faktor sa javí ako najdôležitejší. Putin počas svojich prvých dvoch volebných období ťažil z liberalizačných reforiem prijatých v 90. rokoch za jeho predchodcu prezidenta Borisa Jeľcina a vtedajšieho predsedu vlády Jegora Gajdara. Ale po upevnení moci počas prvého funkčného obdobia Putin využil svoju moc na súdoch a začal sa zmocňovať výnosných súkromných podnikov, ktoré potom rozdelil svojim petrohradským kumpánom.

Ruskí predstavitelia odmietajú západné sankcie ako neúčinné, aj keď sa na ne neustále sťažujú. Účinok sankcií sa však dá ľahko merať, takže tento rozpor nás nemusí miasť. Na konci roku 2013 stanovila Ruská centrálna banka celkové zahraničné zadlženie krajiny na 729 miliárd dolárov. Ešte do konca roku 2020 toto číslo kleslo na 470 miliárd dolárov, pričom ďalšie rozvíjajúce sa ekonomiky rozšírili svoje zahraničné dlhy o podobný podiel. To naznačuje, že v rokoch, keď sa uplatňovali západné sankcie, bolo Rusko nútené vzdať sa 259 miliárd dolárov zahraničných úverov, ktoré by inak mohli smerovať do investícií, a teda do ekonomického rastu.

V snahe vyhnúť sa obviňovaniu za slabosť ruskej ekonomiky sa Putin chopil témy kolapsu cien ropy. Ale aj keď sa zdá, že hovorí o niečom inom, stále neurobil nič pre diverzifikáciu zdrojov rastu ruského hospodárstva. Rusko je stále príkladom dokonalého petroštátu: jeho mena, export a import trpia, keď ceny ropy klesajú.

Rozdelená krajina

Ešte horšie je, že zahraničných investorov čoraz viac desia dva faktory, ktoré by Putin najradšej ignoroval – kleptokracia a zahraničná politika, ktorá má za následok sankcie. V rokoch 2014 – 2019 dosahoval priemerný ročný čistý prílev priamych zahraničných investícií do Ruska o niečo menej ako 1,5 percenta HDP. To je zanedbateľné číslo, najmä v porovnaní s predchádzajúcim päťročným obdobím, keď bol približne dvojnásobný.

Z tohto hľadiska sa dá Putinovi ľahko rozumieť. Zameriava sa predovšetkým na svoju vlastnú moc, na jej udržanie, čo sa mu darí tak, že obohacuje seba a svojich kumpánov a zaujíma geopolitické postoje, ktoré posilňujú jeho domáci imidž. Tu zožal dividendy z dvoch dávnejších úspechov: z krátkej vojny v Gruzínsku v auguste 2008 a z anexie Krymu v marci 2014.

Podľa prieskumu nezávislého think-tanku Levada Center dosiahla Putinova popularita bezprostredne po konflikte v Gruzínsku rekordných 88 percent a do podobných výšok sa dostala opäť po marci 2014. Za posledné tri roky však Putin klesol z viac ako 80 percent na 64 a dôvera verejnosti v neho klesla na polovicu tejto hodnoty.

Rusko je rozdelené. Zatiaľ čo liberálna tretina obyvateľstva je proti Putinovi, ďalšia tretina ho podporuje a zvyšná tretina je indiferentná. Otázkou teda je, kedy sa nerozhodní konečne obrátia proti režimu. Za predpokladu, že väčšinou ide o jasných oportunistov, je pravdepodobné, že sa tak stane vtedy, keď si uvedomia, že Putin už prehral.

Len udržať režim

No ruský prezident napriek svojej čoraz zúfalejšej domácej pozícii neurobil v podstate nič pre upokojenie ruskej verejnosti. Aj keď minulé leto vydal exekutívny príkaz o ruských národných rozvojových cieľoch do roku 2030, ukázalo sa, že tento dokument je oveľa menej vecný, ako sa zdá.

Aby veci ešte zhoršil, prisľúbil, že zabezpečí „stály rast príjmov a dôchodkov domácností nie nižší, ako je miera inflácie“, čo znamená, že v nasledujúcom desaťročí nepredpokladá žiadne zvýšenie životnej úrovne. Putin sa zjavne už ani nesnaží skrývať skutočnosť, že jeho jedinou starosťou je udržanie svojho režimu.

Rusko upadá nielen z ekonomického a technologického, ale aj z demografického hľadiska. V minulom roku sa jeho populácia znížila o takmer 700-tisíc osôb, a to nemalou mierou v dôsledku emigrácie kvalifikovaných mladých ľudí. Je to jasný znak toho, že Putinovo Rusko je labilnejšie, ako si väčšina ľudí myslí.

© Project Syndicate