Bývali v jame pod plachtou a pili vodu z Eufratu. V Sýrii vyrastá celá generácia, ktorá pozná len vojnu

Hanaa mala vtedy šesť rokov. Ráno sa zobudila a začala sa pripravovať na návštevu. Obliekla si zelené šaty, na zápästí jej hrkali ružové náramky, kým jej mama viazala vlasy do chvosta.

Hotovo, môžeme ísť, oznámila svojej tete, s ktorou sa chystala k rodinným známym, a vyšla pred vchod.

„Počula som prenikavý zvuk a videla som moju mamu kričať a utekať smerom ku mne,“ povedala Hanaa. „Potom som zaspala.“

Bolo to v septembri 2016 v susedstve vo východnej časti sýrskeho mesta Aleppo. Vojna tam prebiehala už päť rokov. Jej mama Fatima ju zdvihla z kaluže krvi a bosá s Hanou v bezvedomí v náručí utekala do najbližšej nemocnice. Dievčatku vyčistili rany a jej mame povedali, že už nikdy nebude chodiť. Jej chrbtica bola príliš poškodená.

V Sýrii sa bojuje už desať rokov. Za ten čas podľa dát UNICEF-u zavraždili alebo zranili 12-tisíc detí, pol milióna detí je podvyživených a takmer dva a pol milióna ich nemôže chodiť do školy.

Na začiatku nádej

Protesty Arabskej jari v roku 2011 bojovali proti autoritárskym režimom v krajinách severnej Afriky a Arabského polostrova, aj proti chudobe, nezamestnanosti, zlým životným podmienkam.

Po páde líbyjského diktátora Muammara al-Kaddáfího a Husního Mubáraka v Egypte to vyzeralo nádejne. V skutočnosti sa však po desiatich rokoch k niečom pripomínajúcemu demokraciu priblížilo len Tunisko, kde po protestoch abdikoval prezident Zín Abidín bin Alí.

Naopak, zle to dopadlo v Sýrii. Prezident Baššár Asad spustil voči povstalcom rozsiahle vojenské operácie, čím sa začala vojna, ktorá sa dodnes neskončila.

Odvtedy v krajine žije viac ako deväť miliónov ľudí v potravinovej neistote. Len za posledný rok zdraželi potraviny o 236 percent. Mnohé rodiny zháňajú jedlo veľmi ťažko a pol milióna detí je chronicky podvyživených.

Bubliny z bublifuku

Takmer päť miliónov detí sa v Sýrii narodilo do vojny. Je to ich realita, ich svet, nič iné nepoznajú. V Sýrii sa bojuje najmä v severovýchodnej časti, najhoršie postihnuté sú provincie Hama a Idlib.

V niektorých uliciach proti sebe bojujú dve strany konfliktu, v ostatných sa ľudia snažia ako-tak pokračovať vo svojom živote. Po nálete upracú trosky a fungujú ďalej. Deti sú deti ako všade inde na svete a chcú sa hrať.

„Treba im na to pripraviť prostredie,“ tvrdí výkonná riaditeľka UNICEF Slovensko Mária Sliacka. „V rozbitých mestách treba nejakú časť vyčistiť, a potom tam chodia sociálni pracovníci, donesú lopty alebo niečo a pár hodín denne sa s deťmi hrajú.“

Život sýrskych detí od začiatku vojny dokumentoval vtedy ešte amatérsky fotograf Bassam Khabieh, dnes fotoreportér Reuters. Vydal knihu fotografií Svedkovia vojny: Deti Sýrie. Na titulke robí dievčatko bubliny z bublifuku, v pozadí vidieť zdevastovanú budovu a hore oblohu, z ktorej len pred chvíľou spadla bomba. Ich bežný deň.

Bežíš v tom, čo máš

Niekedy treba z mesta pred náletmi utekať, často bez prípravy. „Odišli len s tým, čo mali na sebe. Vezmeš si, čo máš oblečené, a utekáš, už sa viac nevrátiš,“ priblížila Sliacka. Sýrske rodiny sa často musia presúvať, ako sa presúva konflikt. Niektorí vraj aj šesť- alebo sedemkrát, až dôjdu do vysídleneckého tábora.

„Jeden chlapček rozprával, že sa niekoľkokrát sťahovali, ale bývanie vo vysídleneckom tábore bolo pre neho najlepšie, aké za posledné roky zažil. Niekedy totiž žili tak, že si len vykopali jamu a zakryli ju plachtou. Pili len vodu z rieky Eufrat,“ hovorí Sliacka.

So zdrojmi pitnej vody je problém, často sú zničené počas náletov. Jedlo sa tiež nezháňa ľahko, ľudia si potraviny nemôžu dovoliť. Ich ceny rastú, lebo je nedostatok spôsobený tým, že sa pre nálety nedá nič pestovať. Nie je ovocie, zelenina, obilniny. Nie je múka a nie je chlieb.

Aby mali aspoň nejaké peniaze, potrebujú prácu. Rodičom sa podľa Sliackej nedarí nejakú si nájsť, zamestnávatelia uprednostňujú deti. „Nemusia im toľko platiť ako dospelým,“ hovorí s tým, že príjem detí je často jediným príjmom celej rodiny, a pritom je veľmi nízky.

Nech aspoň nefúka

Do práce deti chodia namiesto do školy. Tých je v krajine aj tak viac ako sedemsto zdevastovaných. Humanitárne organizácie sa ich snažia opraviť. Ako hovorí Sliacka, niekedy aspoň malé úpravy, zasklia okná. „Ak sa tam nedá kúriť, nech tam aspoň nefúka,“ povedala.

Cielené útoky na školy sú vojnovým zločinom. Hoci prorežimné milície diktátora Baššára Asada a jeho ruských spojencov popierajú, že by niečo také robili, realita je iná. Na školy sa robia nálety.

Jednou z nich je škola Iqra na okraji Aleppa. V roku 2013 na ňu padla bomba sýrskej stíhačky. Štáb BBC v tom čase zhodou okolností nakrúcal reportáž v neďalekej detskej nemocnici, keď tam sanitky, ale aj staré offroady na korbách začali privážať zranené deti a mladých študentov.

Majú silné popáleniny na veľkej časti tela, zmietajú sa v bolestiach a prosia o pomoc, jeden z nich prosí o vodu. Nie všetci to prežijú. „Chcel som umrieť, aby som nemusel vidieť moje dievčatko v takom stave,“ povedal po rokoch otec mladej žiačky, ktorá dva mesiace v bolestiach bojovala o život. Nevyhrala.

Lekári odišli

Kvalita zdravotnej starostlivosti je nízka, ešte väčším problémom je slabá dostupnosť. Ľudia majú často nemocnice ďaleko a nevedia sa k nim dostať. „Preto mnohé rodiny utekajú do vysídleneckých táborov, lebo aj napriek tomu, že žijú v stanoch, majú tam aspoň zdravotnú starostlivosť,“ hovorí Sliacka.

V Sýrii chýbajú aj lekári. Utekali v prvých rokoch vojny. Vtedy utekali za hranice všetci, ktorí mali peniaze.

Aj toto sú dôvody, prečo Hane po bombovom útoku rany len vyčistili a jej mame povedali, že už chodiť nebude. V nemocnici vtedy s poranenou chrbticou strávila desať dní. Potom sa vrátila domov. Malé šesťročné dievča žilo v obrovskom strachu. Bála sa vyjsť na ulicu alebo hrať sa so svojimi sestrami. Odmietala rozprávať.

Jej mama predala svoju obrúčku. To najcennejšie, čo mala, aby mohla Hane zaplatiť zdravotnú starostlivosť. „Urobila by som čokoľvek, aby som pomohla svojej dcére znovu sa postaviť,“ povedala.

Vidieť len násilie

Mnoho sýrskych detí je v podobnej situácii a bojujú, aby sa zotavili zo zranení po útoku. Štatistiky hovoria jasne – za posledných desať rokov je v Sýrii zavraždené alebo zranené jedno dieťa každých osem hodín. Fyzicky sa zotaviť je pritom často jednoduchšie ako psychicky.

Vyrastá tam celá generácia, ktorá násilie, streľbu, útoky, smrť, vraždenie, riskantné úteky považuje za spôsob riešenia konfliktov, lebo žiadny iný nikdy nevideli. Nosia si so sebou nespracované traumy. Ich výsledkom sú podľa Sliackej množiace sa útoky v Európe a vstupovanie detí do teroristických organizácií.

„Moja prvá práca bola s Deťmi z ulice v Keni a tí chlapci mi hovorili, že keď zabiješ sliepku raz, zabiješ ju viackrát. Zabiješ človeka raz, zabiješ ho viackrát. Oni žijú v nenávisti, nepoznajú iné riešenia ako násilie, a to je najväčšia hrozba teroristických útokov,“ dodala.

Psychosociálna pomoc pre deti vo vojnových oblastiach je rovnako dôležitá ako pitná voda, očkovanie či vzdelávanie.

„Ale keď zbierate peniaze, povedzte ľuďom, že zbierate na psychológov pre sýrske deti. Kto vám dá peniaze? Keď poviete, že nemajú čo jesť alebo piť, ľudia ochotnejšie darujú, ale na psychológov?“ uzavrela Sliacka.