Matovičova Veľká noc

Ak by sa premiér Igor Matovič mal nájsť v nejakom biblickom príbehu, tak nič príhodnejšie ako jeho osobná krížová cesta krátko pred Veľkou nocou sa mu ani nemohlo prihodiť. Pocit spasiteľa, ktorý ostáva nepochopený a opustený a je podhodený svojim vlastným, určite musel aspoň na chvíľu preblysnúť mysľou lídra krajiny, ktorý si inak na symboly rád potrpí. Igor Matovič naozaj vstúpil do koalície za hlasného hosana veľkej časti spoločnosti. A rovnako je pravda, že nie dlho po tom tí istí kričia ukrižuj ho! Ale tu niekde sa podobnosť s týmto známym príbehom kresťanského Nového zákona končí.

Igor Matovič totiž určite nie je obeťou, za ktorú tak smutno-smiešne vydával Mareka Krajčího pri jeho odchode z funkcie, a za ktorú by veľmi rád teraz označil aj seba. Pred Piláta ho totiž nedohnal rozvášnený pobúrený dav, ale v prvom rade on sám. Matovič si zo svojej opozičnej praxe priniesol na úrad vlády všetky zlozvyky, ktoré sú pre výkon jeho funkcie skôr na príťaž, ako by jej pomáhali. Neschopnosť načúvať iným, obsedantnú posadnutosť vlastnou sebaprezentáciou, útočný slovník a samoľúbu chuť oplácať všetko, najlepšie hneď, a nie práve decentným spôsobom.

Nikto nečakal, že z Matoviča-krikľúňa sa za pár dní stane Matovič-štátnik. Rovnako ako nikto nečakal, že takéto zloženie štvorkoalície bude bezproblémovým podnikom. Nemusíme však veriť rovno na zázraky, aby sme očakávali, že