Denník N

Zo slovenského „západníčenia“ trčí slama

Ceremónia vztýčenia vlajky na stožiar pred Národnou radou 1. septembra 2019. Foto - TASR
Ceremónia vztýčenia vlajky na stožiar pred Národnou radou 1. septembra 2019. Foto – TASR

Pozitívna geopolitická tvrdohlavosť ministra zahraničia Korčoka narazila na hodnotovú dezorientovanosť premiéra.

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

Avantúra so Sputnikom V je dokonalou ukážkou povrchnosti, deklaratívnosti a prázdnoty slovenského „západníčenia“.

Kto sleduje moje úvahy v Denníku N, vie, že som koncepčný odporca „západníčenia“. Ale určite nie z pozície „východu“ alebo nekritických inklinácií k Rusku či nebodaj k nejakej putinofílii. Ale preto, že pokladám „západníčenie“ za koncept minulosti, zaťažený idealizáciou histórie, ale aj súčasného stavu spoločností na západ od našich hraníc; za priam dokonalú ideologickú hmlu zakrývajúcu, že demokracia, právny štát a ľudské práva sú aj v „západných“ krajinách vždy len výsledkom vypätého zápasu a všade, aj na tom ospievanom „Západe“, sú veľmi krehké a neisté.

A navyše nám dnes superlativizácia „Západu“ zakrýva, že tento pojem je poslednou baštou anglo-americkej dominancie, zakrýva, že naším referenčným rámcom má byť a je Európska únia a práca na jej projekte. Sme občanmi Slovenska a Európskej únie, a nie „Západu“. „Západ“ nepredstavuje ani žiaden osobitný civilizačný okruh – ale toto tvrdenie už patrí do teoretického pojednania, a nie je v tejto úvahe podstatné.

Súčasná vláda sa transparentne hlásila k Západu. Mainstreamová novinárska obec to uvítala s výdychom a ováciami. Ale ukazuje sa, že to, čo pod tým myslia jej členovia (až na výnimku v osobe ministra Ivana Korčoka), je len deklaratívna oddanosť NATO, EÚ a USA – a to viac v geopolitickom ako hodnotovom zmysle.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie