Kolúzna väzba a jej nahradenie. Majú ľudské práva chránené medzinárodnou zmluvou prednosť pred zákonom?

Autor je advokát, iniciátor Iniciatívy advokátov za právny štát

V Iniciatíve advokátov za právny štát (IAPŠ) sme si so záujmom prečítali článok špeciálneho prokurátora k možnosti náhrady väzby (napríklad zložením kaucie alebo probačným dohľadom) v prípade, ak je obvinená osoba v takzvanej kolúznej väzbe.

Kolúznu väzbu ako najprísnejšiu formu detencie fyzickej osoby pred rozhodnutím o jej vine môže súd na návrh prokurátora nariadiť vtedy, ak existuje dôvodná obava, že obvinená osoba bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Pri kolúznej väzbe nemajú obvinení podľa platnej právnej úpravy okrem jednej hodinovej vychádzky povolené žiadne aktivity mimo cely. Výnimkou je občasná návšteva väzenského kňaza alebo stretnutie s obhajcom (podľa časových možností obhajcu).

V prípade kolúznej väzby právna úprava takisto umožňuje obmedzenie alebo úplné eliminovanie kontaktov obvinenej osoby s najbližšími príbuznými. Takáto právomoc je zákonom zverená výlučne vyšetrovateľovi.

Špeciálny prokurátor hneď v úvode svojho článku zdôrazňuje, že otázka či právna úprava pripúšťa náhradu v prípade kolúznej väzby, je veľmi dôležitá najmä vo vzťahu k tomu, o akých konkrétnych väzobných veciach rozhodoval Najvyšší súd v nedávnej minulosti a o akých bude rozhodovať o niekoľko týždňov.

V prvom rade sa chceme špeciálnemu prokurátorovi poďakovať za otvorenie odbornej diskusie na túto tému, nakoľko sme presvedčení, že aj vzhľadom na mnohé aktuálne medializované kauzy je mimoriadne prospešná pre širokú, nielen odbornú verejnosť. Na druhej strane sme takisto presvedčení, že odbornú tému nahradenia kolúznej väzby a výkladu ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít nie je možné posudzovať cez optiku toho, o akých väzobných veciach rozhodoval Najvyšší súd v nedávnej minulosti a o akých väzobných veciach bude rozhodovať o pár týždňov. Takáto argumentácia sa do tohto typu odbornej diskusie vôbec nehodí, lebo z nej vyplýva politický kontext.

Špeciálny prokurátor vo svojom článku ďalej spochybňuje judikatórne závery ustálenej súdnej praxe, ktorá bola po vydaní spomínaného nálezu Ústavného súdu plne akceptovaná aj Najvyšším súdom a ostatnými všeobecnými súdmi. Špeciálny prokurátor v tejto súvislosti argumentuje, že Nález Ústavného súdu I. ÚS 100/04 odkazuje na rozsudky ESĽP vo veci Caballero v. Spojené kráľovstvo a vo veci S. B. C. v. Spojené kráľovstvo, no uvedené rozsudky ESĽP podľa neho vo svojej podstate neriešili prípady kolúznej väzby.

Špeciálny prokurátor sa v článku odvoláva aj na oponentský posudok emeritného sudcu ESĽP Bohumila Repíka k novým slovenským trestným kódexom, v ktorom však nikdy nemalo byť spochybnené vylúčenie nahradenia väzby pri kolúznej väzbe. Podľa špeciálneho prokurátora mal ESĽP aj vo veci Krejčír vs. Česká republika jednohlasne rozhodnúť, že vylúčenie nahradenia kolúznej väzby zárukou v zmysle českých vnútroštátnych predpisov nie je v rozpore s čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

S touto argumentáciou špeciálneho prokurátora sa podľa nášho názoru nie je možné stotožniť. Ako už uviedla jedna z iniciátoriek IAPŠ Marica Pirošíková v iných svojich mediálnych vyjadreniach, „sám spomínaný emeritný sudca ESĽP a uznávaná autorita v oblasti trestného práva Bohumil Repík s poukazom na rozsudok S. B. C. v. Spojené kráľovstvo vo svojej odbornej publikácii poznamenal, že ak príslušné ustanovenia českého TP vylučujú prijatie peňažnej záruky pri taxatívne vymenovaných trestných činoch alebo pri niektorých dôvodoch väzby (t. j. vrátane kolúznej väzby), je to v rozpore s článkom 5 ods. 3 Dohovoru. Nie je teda pravdou, že sudca Repík pri kolúznej väzbe jej náhradu alternatívnymi prostriedkami vylučuje“, (Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Orac, 2002, s. 231).

Vo veci Krejčír vs. Česká republika (na ktorú takisto odkazuje špeciálny prokurátor vo svojom článku) ESĽP upozornil okrem iného aj na to, že k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru podľa rozsudkov S. B. C. a Boicenco dôjde aj vtedy, ak právne predpisy dopredu vylúčia akýkoľvek súdny prieskum väzby, a teda možnosť domôcť sa počas jej trvania prepustenia na peňažnú záruku. K záveru o neporušení článku 5 ods. 3 Dohovoru v prípade Krejčí dospel ESĽP aj z dôvodu, že po ukončení kolúznej väzby sťažovateľa sa mohlo rozhodnúť o prijatí záruk. Vo všetkých rozhodnutiach spomínaných vyššie a mnohých ďalších (napr. Michalko vs. SR, Piruzyan vs. Arménsko atď.) vylúčenie prijatia záruky za väzbu priamo zo zákona (bez ohľadu na to, či ide o kolúznu väzbu) pokladá ESĽP za rozpor s čl. 5, ods. 3 Dohovoru.

V ďalšej časti nášho článku by sme sa chceli vyjadriť aj k skutočnosti, čo by v praxi znamenalo, ak by sa  malo v ďalšej rozhodovacej praxi súdov odkloniť od šestnásť rokov ustálene sa vyvíjajúcej judikatúry najvyšších súdnych autorít. Takáto zmena rozhodovacej praxe súdov je totiž v zmysle článku špeciálneho prokurátora celkom jednoznačne zámerom v jeho plánovanej argumentácii vo väzobných veciach.

Aj na základe medializovaných káuz sa stáva viac-menej všeobecne známym faktom skutočnosť, že kolúzna väzba je v slovenských pomeroch dlhodobo extrémne prísna aj pokiaľ ide o časové hľadisko. Kým len v susednej Českej republike je jej trvanie obmedzené na tri mesiace a jej ďalšie predĺženie je možné len v prípade, ak skutočne dôjde ku kolúznemu správaniu obvinenej osoby, v slovenských pomeroch kolúzna väzba nezriedka trvá viac ako 12, 15, či dokonca 18 mesiacov. IAPŠ už dlhodobo poukazuje na skutočnosť, že kolúzna väzba v takomto časovom rozsahu a v tak prísne nastavenom režime nemá obdobu v žiadnej členskej krajine EÚ a v prípade nedostatočného zdôvodnenia prísnych opatrení vyšetrovateľa ohľadne styku s príbuznými ide z dlhodobého hľadiska o formu neľudského zaobchádzania.

Tu pokladáme za veľmi dôležité zdôrazniť, že právny režim kolúznej väzby opísaný v tomto článku existoval viac-menej v rovnakej podobe aj v čase vydania nálezu Ústavného súdu I.ÚS 100/04. V zhode s tvrdením špeciálneho prokurátora uvádzame, že uvedený nález Ústavného súdu celkom jednoznačne ustálil, že náhrada väzby je možná aj pri takzvanej kolúznej väzbe, hoci z Trestného poriadku vyplýva presný opak. Právna veta dotknutého nálezu je v tomto prípade stručná a veľmi jednoznačná, a teda nie je možné voči nej vznášať akékoľvek interpretačné pochybnosti. Ústavný súd konkrétne uviedol, že „hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade (kolúznej väzby) sťažovateľa vylučuje, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach to umožňuje“.

Ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte, závery nálezu I. ÚS 100/04 majú svoj logický a právny základ priamo v tých rozhodnutiach ESĽP, na ktoré odkazuje, ale aj v mnohých ďalších (napríklad Michalko vs. SR, Piruzyan vs. Arménsko atď.), a teda že vyššie citovaná právna veta zodpovedá ochrane základných ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Z vyššie uvedeného vyvstáva otázka, ako je potrebné vyrovnať sa so skutočnosťou, že Trestný poriadok ako vnútroštátny predpis náhradu kolúznej väzby priamo vylučuje. Pri riešení nastolenej otázky je potrebné vychádzať z čl. 154c Ústavy SR, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Domnievame sa, že na zvrchovanom území Slovenskej republiky je jedinou kompetentnou inštitúciou na posúdenie prednosti medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnym zákonom Ústavný súd. A práve Ústavný súd svojím veľmi jednoznačným zdôvodnením nálezu z roku 2004 ustálil, že kolúznu väzbu je možné v súlade s čl. 5 ods. 3 Dohovoru nahrádzať alternatívnymi prostriedkami napriek tomu, že Trestný poriadok to priamo vylučuje.

Nález Ústavného súdu a jeho následné osvojenie si zo strany všeobecných súdov založilo počas viac ako dekádnej aplikácie právnu istotu, ktorej dôsledkom je princíp ochrany legitímnej nádeje, respektíve legitímneho očakávania. Je totiž zrejmé, že dotknutý nález Ústavného súdu zvolil v danom prípade takú interpretáciu Trestného poriadku, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zmena interpretačného pravidla, respektíve pokus o dosiahnutie opačného názoru v rozhodovacej praxi súdov, by bol celkom jednoznačne veľmi výrazným zásahom do práv jednotlivcov, ktorí tieto práva od roku 2004 nadobudli na základe ustálenej rozhodovacej praxe v dobrej viere. Takýto rozsah by bol v rozpore s ústavnou premisou, že „Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní“ (PL.ÚS 16/06, PL.ÚS 12/05).

Pokiaľ ide o samotné znenie dotknutého ustanovenia Trestného poriadku (o zákaze náhrad pri kolúznej väzbe), Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol aj to, že „ak ustanovenie zákona vytvára podmienky na jeho svojvoľnú a účelovú interpretáciu, a to s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov právneho štátu, je takéto ustanovenie v rozpore s čl. 1, prvou vetou Ústavy“ (PL. ÚS 9/04). Vzhľadom na uvedené je nutné obrátiť sa aj na samotného zákonodarcu, ktorý naozaj viac ako 15 rokov toleruje stav, že vnútroštátna právna norma je podľa názoru Ústavného súdu v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach. V tomto smere sa stotožňujeme so špeciálnym prokurátorom, že ide o nežiaduci stav, ktorý je nutné aj z dôvodu naplnenia princípu právnej istoty definitívne odstrániť.

Rovnako sa stotožňujeme s tvrdením špeciálneho prokurátora, že pokiaľ ide o nesúlad zákona s Ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125, ods. 1 Ústavy, dotknuté ustanovenie Trestného poriadku doteraz nikdy napadnuté nebolo a Ústavný súd svoj právny názor formuloval iba v rámci konania o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 Ústavy.

Vzhľadom na to, že jednotlivec v súvislosti s individuálnou ústavnou sťažnosťou nemôže až do 1. januára 2025 iniciovať na Ústavnom súde SR konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou alebo Dohovorom, vyzývame špeciálneho prokurátora, aby požiadal generálneho prokurátora o kvalifikovaný návrh na Ústavný súd a získal tak definitívnu odpoveď pléna Ústavného súdu v predmetnej veci. Napokon si treba uvedomiť, že špeciálny prokurátor svojím názorom apeluje na posilnenie už aj tak osobitne silného postavenia špeciálnej prokuratúry. Prokurátor má všetky legálne možnosti presadiť svoj názor pri rozhodovaní súdu o nahradení väzby v každom konkrétnom prípade. Snaha o uľahčenie práce prokurátora zmenou doterajšej rozhodovacej praxe súdov nesvedčí zložitosti životných situácií a napokon aj korektnosti trestného procesu.