Denník N

104-ročný skaut Eduard Marek: Povinnosťou skauta bolo pomáhať, počas vojny bolo treba pomáhať Židom

Eduard Marek. Foto - Post Bellum
Eduard Marek. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

V stredu 17. marca sa dožil neuveriteľných 104 rokov celoživotný skaut Eduard Marek. Jeho príbeh je hlbokým pohľadom do dejín skautského hnutia a represií, ktoré na skautoch páchali totalitné režimy – tí vyzývali na čestnosť a pravdovravnosť, a to je pre diktatúry nemysliteľné.

V roku 1936 nastúpil Marek ako dobrovoľník na vojnu k prvému leteckému pluku TGM. Počas vojny pomáhal svojmu židovskému priateľovi F. Reimannovi, za čo ho 8. mája 1942 zatkli a odsúdili na niekoľko mesiacov. Po prepustení sa ilegálne venoval skautingu; ako spojka sa aktívne zúčastnil Pražského povstania.

Po komunistickom puči vo februári 1948 v Prahe spoločne s priateľmi založil odbojovú skupinu, ktorá bola napojená na francúzsku špionáž, bola však rýchlo prezradená a Mareka odsúdili za protištátnu činnosť na desať rokov. Jeho manželka bola odsúdená na 11 rokov a ich vtedy päťročný syn Eduard putoval do ústavu v Počerniciach.

Marek bol väznený vo viacerých lágroch, prepustili ho po siedmich rokoch, v roku 1956 na podmienku. Znovu sa ilegálne venoval skautingu, po roku 1989 sa stal predsedom ORJ (Okresnej rady Junáka) Praha 2.

Jeho otec Antonín sa do Prahy prisťahoval z Lipnice, kde mal kováčsku živnosť. „Mama Františka, rodená Švandelíková, pochádzala z Orlických hôr. „Švandelíkovci boli pôvodom zo Slavónska. Išlo o nejakého rytiera Švandelíka, ktorý za tureckých vojen utiekol pred Turkami a usídlil sa v Orlických horách. V každej dedine sú tam Švandelíkovci.“

Eduard Marek bol v mladosti na Žižkove miništrantom, a touto cestou sa aj dostal ku skautingu. Po strednej škole absolvoval večerné kurzy obchodnej školy a potom nastúpil v roku 1936 na vojnu k 1. leteckému pluku ako dobrovoľník.

„Išiel som do poddôstojníckej školy a potom som pracoval pri pluku. Najskôr v Prahe, potom v Chebe a neskôr v Hradci Králové.“

Keď v roku 1938 prišla mobilizácia, bol už Marek v Hradci: „Mal som v pluku na starosti poštu. Nálada bola výborná. V dvadsiatich rokoch je človek nadšený. Tiež sme si nepredstavovali takú mašinériu, akú mali Nemci. Mysleli sme si, že je to na pár mesiacov.“

Rozkaz na vypratanie pozícií vojaci splnili s najväčším sebazaprením: „Dnes, samozrejme, viem, že by to bola bývala skaza národa. Nemci by nás vyvraždili. Myslím, že to bolo správne rozhodnutie.“

Ani vtedajšia kvalitná výzbroj Československa by podľa Mareka nepomohla: „Nemecké bombardéry lietali rýchlejšie ako naše stíhačky, takže sme ako letci videli, že by sme proti tomu boli úplne vedľa.“

Prvýkrát vo väzení

Po demobilizácii Marek obnovil realitnú kanceláriu, ktorá rodine poskytovala obživu už za prvej republiky. „Mal som kamaráta, ktorý mal realitnú kanceláriu. Bol to Žid. Volal sa Raitman.“

Marek pre neho vybavoval rôzne záležitosti, pretože sa nemohol so žltou hviezdou na verejnosti pohybovať. „Povinnosťou skauta bolo pomáhať, kde je to potrebné – vlasti i blížnemu. A podľa toho zákona najviac potrebovali pomôcť ľudia, ktorých prenasledovali. A to boli Židia.“

Ďalej spomína: „Bol som vlastne napojený na Židov. Mal som medzi nimi kamarátov. Potom zatkli jednu paniu, ktorú donútili priznať, že som im pomáhal. Advokát mi povedal, že sú za to dva roky koncentráku.“

Po vyšetrovaní gestapom, ktoré našťastie nebolo brutálne, sa ocitol pred súdom. Bránil sa tým, že so Židmi len obchodoval, a odvolával sa na svoju realitnú kanceláriu.

„Povedal som, že som im síce požičal peniaze, ale že mi ich chceli vrátiť. Brali to ako obchodovanie. Vyviazol som z toho s troma mesiacmi.“

Marek sa ocitol vo väzení 8. mája 1942, krátko pred atentátom na Heydricha. Väzba ho tak možno uchránila pred represiami, ktoré nasledovali. Najprv bol krátko väznený na Pankráci a potom v Jihlave.

„Pracovali sme na statku. Klčovali sme pne a pracovali na poli. Strážil nás nemecký bachar, ale správal sa k nám dobre.“

Bachar dokonca raz žiadal majiteľa, aby im pridal na jedle: „Dal nám vrece múky, ale správca povedal: Ten lakomec vám dal vrece múky? To nie je možné. Pre istotu si urobte malé perníčky na ochutnanie. Všetkým nám bolo zle. Múka bola otrávená.“

Po prepustení pracoval Marek až do konca vojny v učtárni. Na Žižkove s kamarátom Aloisom Vlachom vstúpili do Robotníckej telovýchovnej jednoty (DTJ). Začali viesť deti skautskou metódou. Po vojne sa otvorene vrátil k skautingu v rámci strediska Pochodeň, ktoré sám založil. Viedol aj karlínsky okres Junáka.

Foto – archív E. M.

Odbojová skupina a agent Lederer

Obdobie slobody sa však čoskoro skončilo komunistickým pučom vo februári 1948. Činnosť junáckej organizácie bola podviazaná tzv. Akčnými výbormi Junáka. V praxi to znamenalo, že do vedenia boli nasadení komunisti, ktorí mali pracovať na postupnom zrušení skautskej organizácie v Československu a na jej splynutí s pionierskou organizáciou.

„Oni nás nerozpustili, ale strážili. A za predsedu Akčného výboru Junáka v Karlíne bol vymenovaný nejaký Kladivko. Hovoril som mu: Vojto, pozri, ja som skaut, tak tu budem robiť skauta, alebo to môžeme rovno zabaliť. On vraví: Ja tam mám dvoch synov a tiež chcem, aby boli vychovaní ako skauti. A to mne povedal ako komunista.“

Čoskoro sa však aj toto oklieštené fungovanie skončilo. Marek sa spoločne s priateľmi rozhodol založiť odbojovú skupinu. Nazvali ju Dr. E. Beneš.

„Skupina bola napojená na Francúzsko a francúzsku špionáž. Organizácia, ktorá už existovala a ku ktorej sme sa pripojili, organizovala prechody vládnych činiteľov za hranice.“

Než sa však stihli do ilegálnej činnosti aktívnejšie zapojiť, boli začiatkom roku 1949 pozatýkaní: „Bolo nás dvadsať. Priplietol sa medzi nás nejaký Lederer, ktorý prišiel z Francúzska. My sme ho poznali ešte ako chlapca zo Žižkova. Bol špión. Stretli sme sa s ním a práve jeho chytili. Z toho usudzovali, že sme o jeho činnosti vedeli.“

Marek sa najprv ocitol v Bartolomejskej ulici a potom ho previezli na Pankrác. Pri vyšetrovaní tvrdil, že Lederera síce pozná, ale že nevie, že je agent.

„Raz u mňa prespal. Vyhovárali sme sa, že doma nemohol byť pre zlé rodinné pomery. Mne neverili, ale asi štyroch z nás pustili.“

Marek bol zo skupiny zatknutý posledný, takže ho vyšetrovatelia ani nebili: „Len hovorili, že ostatní na mňa všetko povedali, aby som hovoril tiež a nekryl ich.“

Marek sa snažil všemožne vyhovárať, ale súd dospel k názoru, že klame: „Tak mi dali desať rokov. Prokurátor však navrhoval dvadsaťpäť rokov až doživotie. Tým, že nás zavreli skôr, zachránili nám život, inak sa išlo ďalej.“

Markovu manželku odsúdili tiež, dostala jedenásť rokov, z ktorých si polovicu odsedela. Ich vtedy päťročný syn Eduard putoval do ústavu v Počerniciach.

Z Pankráca už Marek zamieril do lágrov a väzníc: „Išli sme na Horný Slavkov, tam som bol dva roky. Potom tri mesiace na Boroch a potom do Jáchymova na Mariánsku.“

Ako vedúci v skautskej uniforme. Foto – archív E. M.

Horný Slavkov: láger Svatopluk

„Na Hornom Slavkove sme začali stavať nové šachty a budovať tábory. Stavali sme drevené baraky, museli sme postaviť aj kultúrny dom.“

Marek sa ocitol v tábore Svatopluk a pomery podľa neho boli ešte celkom znesiteľné. Pamätá si však aj šikanovanie: „Pred Vianocami vždy urobili prehliadku. Na Štedrý deň bolo obyčajne plno snehu. Všetkých nás vyhnali na pľac, asi tak šesťsto ľudí. Prvé dva rady sa museli vyzliecť donaha a policajti prezerali šaty, či nemáme nejaké zbrane, alkohol alebo zakázanú literatúru. Potom nasledovali ďalšie dva rady. Ostatní policajti obsadili baraky, rozrezávali slamníky a tak ďalej. To bolo vždy pred Vianocami.“

Marek bol svedkom, ako zastrelili jedného z muklov a varovali väzňov: „Poďte sa pozrieť, ako to s vami dopadne, keď budete utekať. Išli sme v rade za sebou a ako manifestáciu každý sňal čiapku, keď išiel okolo. Chceli nás zastrašiť, ale dosiahli opak.“

V lágri Svatopluk však nežili pod dozorom len mukli: „Bol tam nejaký Ruda Barák, asi syn ministra Baráka. To bol oberbonzák. Toho sa báli aj policajti. Keď niečo chcel, tak zavolal priamo karlovarskú Štátnu bezpečnosť. Nikto mu neveril.“

Niekedy pracoval metódou, že posielal cez muklov varovanie, aby nachytal iných udavačov: „Raz som sa od neho dozvedel, že jeden parťák na šachte má poslať po civilovi list. Išiel som za ním a povedal mu, že sa to vie. Poradil som mu, aby list napísal, ale nejaký neškodný, aby sa neprezradilo, že ho niekto varoval. Napísal nejaké pripomienky k stavbe. Keď ho chytili, boli vedľa. Udavača potom šupli za trest na Bory, pretože dal nepravdivé informácie.“

Zhruba po dvoch rokoch čakal Mareka presun do ďalšieho uránového lágra. Dostal sa do neho cez väznicu Bory: „Na cele som bol s vrahom Líbalom, ktorý zabil manželku. Dal sa k esesákom a potom k eštebákom. Slúžil všade.“

Prácu žiadnu nevykonávali, a tak si každý hľadal vlastný spôsob, ako zabiť čas: „Človek si vycvičí pamäť. V duchu som staval. Predstavoval som si, ako bude na Rohanskom ostrove skautské stredisko. Zohnal som si ceruzku a na toaletný papier som si všetko kreslil. Nákresy sa mi podarilo prepašovať až domov.“

Mariánska: náčelník Vašíček

Asi po troch mesiacoch putoval Marek z Borov do jáchymovskej oblasti, do tábora Mariánska. Nastúpil na triediarni rudy. Väzni ručne z horniny vyberali smolinec a kamene. Smolinec sa nakladal do debničiek, ktoré putovali na kontrolu, či obsahujú dostatok rudy.

Mukli sa snažili miešať rudu s kameňmi tak, aby debnička síce prešla kontrolou, ale zároveň obsahovala rudy čo najmenej. „Čistý smolinec sme do Ruska neposielali. Každý týždeň išli dva vlaky – strašné množstvo.“

„Na Mariánskej bol náčelník, nejaký Vašíček. Bol to čašník z Plzne, potom sa z neho stal nadporučík. Dnes ho vyšetruje Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, ale nič mu nemôžu dokázať. Toho stretnúť, to znamenalo ísť na štrnásť dní do korekcie. Korekciu predstavovala betónová stavba s niekoľkými miestnosťami, kde neboli lôžka, len betón. Nekúrilo sa tam. Obyčajne nás tam dávali v zime. Dali nám plátené šaty, aby nám bola ešte väčšia zima. Znamenalo to v noci neustále cvičiť, aby človek nezamrzol. Dva dni chleba a voda, tretí deň polovičná strava.“

Štrnásť dní korekcie mohol dať Vašíček úplne svojvoľne prakticky za čokoľvek. Obeťou Vašíčkovej krutosti sa stal niekoľkokrát aj Eduard Marek.

„Raz sme išli na šichtu, kamarát spadol a omdlel. Zdvihli sme ho a na nosidlách odniesli na ošetrovňu. Keď som sa vrátil zo šichty, ozvalo sa: Odsúdený 07844 Marek Eduard okamžite sa dostaví k náčelníkovi tábora. Nesmelo sa ísť dovnútra a človek musel čakať, až zavolá. Nechal vás tam dve-tri hodiny stáť pred dverami: Čo tu robíte? – Mám nariadené tu počkať. – Akú máte zmenu? – Nočnú. – Tak až prídete z nočnej – ešte aby ma mohol týrať. Potom si ma zavolal: Tak vy ste milosrdný samaritán! Odniesli ste kamaráta na maródku. Keď spadne, tak čo s ním máme robiť? – Držal hladovku. – Mali ste ho nechať, nech ju drží.“

Marek sa snažil vysvetliť, že to nevedel, ale Vašíček ho obvinil, že na maródke viedli nejaké zakázané reči. On sám síce nič nehovoril, ale ani to nepomohlo. „Mali ste prísť a povedať, čo sa hovorilo. Pôjdete do korekcie.“

Mukli sa však snažili táborovému režimu v rámci možností vzdorovať. Napríklad udržiavali aspoň v náznaku skautské tradície.

„Aj sľub sa tam skladal. Padli na to troje spodky. Jedny biele, jedny červené a jedny modré, aby sme mohli sľub skladať na vlajku. Pristrihli sa kúsky z nohavíc, každý obetoval jeden, a zošili sa. Keď sme prechádzali z Mariánskej na baňu Eva, chodilo sa malým lesíkom. Tam sme dokonca zapálili malý ohníček a pri ohníčku sa skladal sľub.“

V Mariánskej Marek tiež tajne písal rôzne texty, hlavne rozprávky pre syna Eduarda: „To už som pracoval v nabíjačke sedemsto metrov pod zemou. Nabíjal som akumulátory pre banské lokomotívy. Keď som mal hotovú prácu, tak som si písal. Každý deň kúsok. Schoval som to do nepremokavého obalu a ukryl na chodbe za výdrevu. Keď som vyfáral, dával som texty civilovi a ten ich prenášal a posielal z Karlových Varov.“

Marek sa vtedy pre istotu naučil písať klinovým písmom, aby v prípade prezradenia nebolo možné zistiť, kto texty napísal. Z lágrov sa Marek dostal po siedmich rokoch, v roku 1956, na podmienku.

„Dostal som možnosť vybrať si zamestnanie: buď stavba, alebo bane. Baní som už mal dosť, tak som išiel na stavbu. Urobil som si murársky výučný list.“

Útočisko našiel v Pražskom stavebnom podniku, neskôr pracoval ako riaditeľ vysokoškolských internátov a nakoniec sa vrátil do stavebníctva. Opäť sa venoval skautingu, aj keď ilegálne.

Dnes je v dôchodku: „Pred rokom nám zdvihli dôchodky. Skôr nás muklov bolo asi dvestopäťdesiattisíc, dnes je nás asi päťtisíc.“

Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Pražská jar a tretí zákaz

Vďaka Pražskej jari a vôbec uvoľnenej atmosfére roku 1968 nastala možnosť obnoviť skautskú organizáciu. Eduard Marek sa nevrátil do Karlínskej organizácie, ale pracoval na vytvorení nového okresu Praha 2. Patril k nim aj Jaroslav Foglar, autor legendárnych Rýchlych šípov. Nálada bola veľmi nadšenecká. „V každej kancelárii na národnom výbore bola skautská vlajočka.“

Po okupácii v auguste 1968 sa začal stupňovať normalizačný tlak. Nestačil už len „dohľad komunistov“.

Začali sa konať zlučovacie schôdze a hľadali sa akékoľvek zámienky pre zrušenie existujúcich skautských oddielov.

Počas roka 1970 zanikol Junák úplne, už tretíkrát vo svojej histórii. Išlo však len o zánik formálny. Nadšenie a masové hnutie v roku 1968 sa nedalo zničiť škrtom pera. Oddiely a strediská tak začali fungovať a skautovalo sa buď ilegálne, alebo skauti vstúpili do organizácií typu Zväzarm.

Eduard Marek tak stále „pracoval“ ako vedúci okresu Praha 2, komunikoval s ľuďmi zo stredísk, udržiaval kontakty. Navštevoval akcie a letné tábory „bývalých skautov“.

Obnova skautingu

Uplynulo 20 rokov a prišiel rok 1989. Všetko nasvedčovalo tomu, že režim musí čoskoro padnúť.

„Z dňa 13. 10. 1988 mám poznačené, že si dávam šiť kroj, pretože to začalo v Maďarsku a u nás už to musí byť čoskoro. V januári 1989 sa však na Václavskom námestí ukázalo, že si na slobodu musíme ešte chvíľu počkať.“

Keďže boli bývalí skauti v stálom kontakte, nebol problém ich opäť zvolať dohromady. Eduard Marek sa s ďalšími ľuďmi z pražského vedenia a prípravného výboru Junáka zišiel 30. novembra 1989 v Žitnej ulici v sále Pragovky. Tam bola zvolaná aj verejná schôdza v Mestskej knižnici na 2. decembra. Od tohto dátumu sa počíta obnova českého skautingu.

Eduard Marek, ktorého skautské meno je Hroznýš, po revolúcii aktívne prispel k opätovnému rozkvetu skautskej organizácie. Niekoľko rokov bol ešte predsedom obvodnej rady Junáka v Prahe 2. Je skoro neuveriteľné, že viedol skautov vo všetkých dobách histórie Junáka.

Zo stále opakujúcich sa príbehov – stretov s mocou vyplýva, že nezáleží na podobe totality, forme režimu. Nesloboda a prostredie strachu deformuje ľudí a ich správanie nezávisle od doby.

Eduard Marek takmer vždy dokázal presvedčiť „pánov hore“ a nikdy vo svojej práci neustal. K svojmu poslaniu navyše pristupoval s pokorou. O to viac je potrebné si ho a jeho skautské dielo a mravný odkaz vážiť.

Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.

Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie