Denník N

Knižnica v čase nákazy

Foto – Michal Hvorecký
Foto – Michal Hvorecký

Niekedy už ani neviem, aký je deň. Hlavu mi zaplnil biely šum.

Už niekoľko mesiacov chodievam s respirátorom na tvári každé ráno do prázdnej knižnice, kde pracujem. Ide o jediný nemeckojazyčný knižný fond v Bratislave. Vydezinfikujem si dlane a odomknem dvere. Vnútri vládne ohromujúce ticho. Inokedy sa dnu ihneď zahrejem, no už dávno sa nekúri, iba temperuje, a tak ma strasie od zimy. Nezapnem svetlo, bolo by to zbytočné a nešetrné, preto sa priestor norí do šera. Predtým, pred pandémiou, pred rokom, som si ráno ihneď všimol, čo sa za niekoľko hodín alebo dní, kým som tam nebol, zmenilo. Mám to už v oku. Každej knihe patrí jej miesto a môj zrak si na pravidelné usporiadanie zvykol.

Knižnicu tvorí jediná väčšia miestnosť a v nej deväťtisíc rôznych médií – knižiek, filmov, časopisov či spoločenských hier. Deti podvečer bežne rozhádzali poradie v regáloch, nejedno leporelo skončilo na zemi, alebo sa po dlážke rozsypali kocky či karty – a to je dobre. Znamená to, že žiaci si prezerali hry a knihy, ktoré ich zaujali, vyhrabali niečo, čo ich prekvapilo, zaujalo, a požičali si to. Doma objavia nový príbeh, ktorý možno zmení ich budúcnosť, som presvedčený, že k lepšiemu. Odhalia magickú záhadu, zasvätia sa do tajov rozprávačstva.

Dospelí si zasa listovali v knihách o zložitej nemeckej histórii, čítali časopisy o cestovaní a politike alebo si prezerali nové komiksy o Berlíne a nechali ich položené kade-tade. Kde-tu ešte ležala dopitá šálka kávy, čajová lyžička či zabudnutý šál a poznámkový blok. Tak to nemá, ale vlastne – tak to môže a má byť. Knižnica naplno žije iba s čitateľmi a s ich zvykmi, záľubami aj chybami. No už dlho som nič také ani náznakom nezaznamenal. Celé mesiace zostáva všetko v miestnosti stále rovnaké a nemenné.

Poriadok pôsobí strašidelne.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie