Kanoista Beňuš, strieborný z Ria: Už vidno, že sme zaspali, aj keď podmienky máme lepšie ako v USA

Na Slovensku máme troch špičkových kanoistov, no len jeden z nich sa môže dostať na olympiádu. „Rešpektujeme sa,“ hovorí Matej Beňuš o súboji s Michalom Martikánom a Alexandrom Slafkovským.

Na olympiádu sa dostal raz (striebro v Riu 2016), Slafkovský ani raz. O účasti v Tokiu sa rozhodne až tento rok, zatiaľ majú všetci rovnaké šance.

Matej Beňuš v ďalšej časti podcastu Traja o športe hovorí:

• ako sa pozerá na zrušenie disciplíny C2;
• prečo nedopozeral ženské preteky svojej disciplíny C1;
• prečo majú Slováci lepšie podmienky ako Američania;
• prečo jeho sestra radšej reprezentovala USA;
• v čom slovenská kanoistika zaspala.

Slovensko má na olympiádu do Tokia len jednu miestenku, pritom troch špičkových jazdcov. Ako momentálne vyzerá interná kvalifikácia?

Vedie Alexander Slafkovský predo mnou a Michalom Martikánom. Bodovo sme na tom tak, že o tom, kto pôjde na olympiádu, rozhodne finále internej kvalifikácie.

Všetci traja viete, že na olympiádu sa môže dostať len jeden. Podpísalo sa to nejako na vzťahoch?

Rešpektujeme sa a neriešime medzi sebou v podstate nič. Všetci sme v športe veľa dokázali, nie je preto medzi nami rivalita, skôr zdravé súperenie.

Trochu to odľahčím… Tak by ste to mohli pustiť Alexandrovi Slafkovskému, ktorý ako jediný z vás ešte nebol na olympiáde.

Určite by si to zaslúžil za svoju úžasnú kariéru, ale chceme tam ísť všetci a rozhodnú posledné preteky.

Ešte v Aténach 2004 nebol taký prísny limit na počet pretekárov z jednej krajiny, od Pekingu 2008 mohol len jeden. Čo si o tom myslíte?

Trošku je to smutné, olympiáda ide na úkor kvality, je na nej oveľa menej kvalitných jazdcov ako na Svetovom pohári alebo na majstrovstvách sveta. Je to však veľký zaberák na psychiku. Keď sa tam už človek dostane, je ľahšie získať medailu ako napríklad na majstrovstvách sveta. Na druhej strane zo silných krajín sa na olympiádu dostanú špičkoví jazdci, na medailu mi teda nestačí slabšia jazda. Napríklad v Riu skončili na treťom a štvrtom mieste slabší pretekári, s ktorými som na medailu nepočítal. A moji najväčší súperi? Jeden to pokazil a ďalší dvaja boli piaty a šiesty.

Myšlienka s obmedzením počtu jazdcov z jednej krajiny mala viesť k tomu, aby súťažili aj jazdci z krajiny, kde je vodný slalom menej rozvinutý, no vďaka olympijskej miestenke sa na ňom začne viac pracovať. Zaberá táto stratégia na rozvíjanie vodného slalomu aj v ďalších krajinách?

Pomáha, aj tam sa stavajú kanály. Stalo sa však aj to, že na olympiáde boli niekoľkí jazdci, ktorí vo Svetovom pohári nikdy nepostúpili z kvalifikácie. A tí, ktorí mali šancu na medailu, sedeli doma. Také však sú pravidlá.

Vodnoslalomovo rozvojové krajiny väčšinou ešte trénujú na divokých riekach. A neviem, či sa rozvíjajú – ak má niekto z takejto krajiny záujem pretekať, príde do Európy a celé leto je tu, lebo tu je väčšina svetových pohárov.

Ako sa pozeráte na zrušenie disciplíny C2?

Dosť ma to sklamalo. Už takmer dvadsať rokov trénujem s bratrancami Škantárovcami, ktorí aj v Riu vyhrali, žartujem s nimi, že budú do konca života aktuálni olympijskí víťazi. Je to však smutné, bola to krásna, vyrovnaná disciplína a mala svoju históriu.

Nahradila ju C1 žien. Minulý rok som si to pozrel a nedokázal som to dopozerať, s touto kategóriou nie som stotožnený. Stavajú sa ťažké trate a náš šport je nádherný v tom, že sa riskuje a je to dynamické. V ženskej C1 je to často boj o prežitie, aby hocijako trafili všetky bránky na prvý pokus. Na druhej strane keď je ľahšia trať, aj ženy vedia ísť pekne.

Kanoe (C1) je fyzicky náročnejšie ako kajak (K1)?

To neviem, ale v kajaku sa trošku menej rozmýšľa. My v kanoe jazdíme cez ruku a dobre si musíme rozmyslieť, čo spravíme pred valcom, ak pokazíme nájazd, netrafíme ďalšie dve brány. Kajak je zas rýchlejší, vo finále sa idú bomby a riskuje sa. Je to veľmi dobré aj pre divákov.

Máme nejakú ženu, ktorá by mohla bojovať o medaily na veľkých podujatiach?

Máme nejakých päť, ktoré budú bojovať o olympiádu, potrebujú však ešte pár rokov, aby sa vyjazdili, ale potenciál majú. Už v roku 2010 boli majstrovstvá Európy v Čunove, kde boli aj C1 ženy, a vedeli sme, že sa na ne treba zameriavať. Náš zväz ich však nebral na svetové poháre a nepodporoval ich ani v kluboch. Zaostali sme pár rokov za svetom a teraz to aj vidno na medzinárodných výsledkoch, dievčatá majú často problém dostať sa z kvalifikácie.

Stále však sme svetová špička. Čím to je?

Jeden z hlavných faktorov je, že sme mali silnú generáciu okolo Miša Martikána, Hochschornerovcov a Eleny Kaliskej. Na vode sme sa od nich veľa učili a popri nich sme sa vyšpičkovali aj my o desať rokov mladší. Všetky slovenské poháre vyzerali ako finále svetového pohára. Posledné roky však výsledky dosť pokrivkávajú, v roku 2018 a 2019 sme nemali individuálnu medailu na vrcholovom podujatí. Aj keď je pravda, že deväťkrát za sebou sme vyhrali hliadky, v septembri v Čunove to chceme na majstrovstvách sveta zaokrúhliť na číslo desať.

Aký je divácky a mediálny záujem o vodný slalom? Je len raz za štyri roky počas olympiády?

Záleží, kde sa konajú preteky, napríklad v Prahe či v Ľubľane je vždy skvelá atmosféra, v Lipsku to nie je dobré nikdy a v Augsburgu podľa toho, ako zasvieti slnko. Mediálny záujem by mohol byť aj vyšší, v našom športe je veľmi málo peňazí.

Keď porovnáme triatlon, ktorý nepriniesol medailu, s vodným slalomom, komu sa ľahšie zháňajú sponzori?

Varga: Olympijská medaila je obrovské lákadlo, aj keby ju priniesol šachista. V triatlone máme veľa oblečenia a bicykel, ktorý sa dá dobre ukázať, vieme teda demonštrovať spoluprácu so značkami. Zoberte si, že bicykel je teraz fenomén. Nie každý si kúpi vodnoslalomovú loď…

Beňuš: Dôležitosť medaily ilustruje, že partnerstvo s potravinovým reťazcom som získal až po olympiáde. Pritom dovtedy som mal medaily z majstrovstiev sveta či svetových pohárov, olympiáda je však o päť levelov vyššie.

Pokiaľ ide o výstroj, máme taký, ktorý si bežný človek nekúpi. Aj oblečenie máme len na náš šport, nemáme to ako lyžiari – lyže má každý, ale kto má doma loď? Môže si do nej nasadiť kvetiny v záhrade, do lode za tritisíc eur.

Krátko pred Riom to chvíľu vyzeralo, že na jednej olympiáde si zapreteká aj vaša sestra, no za inú krajinu. Ako to bolo?

Bola rok po pôrode, napokon sa nedostala do americkej nominácie. Američania navyše ani nemajú stredisko, ako máme my v Liptovskom Mikuláši a v Čunove, pendlujú po divokých riekach. Trénujú buď v lete u nás, alebo v Prahe, lebo je to lacné, v zime trénujú v Austrálii, kde sme aj my.

Sestra sa vydala v roku 2010 za amerického vodáka, už predtým tam niekoľko rokov žila. Ešte v roku 2011 vyhrala v Čunove hliadky na MS s Janou Dukátovou a Elenou Kaliskou. Slovenskí tréneri však robili problémy, svojho manžela a špičkového pretekára nemohla mať na brehu, zakázali mu tam stáť, to sa rozum zastavoval. Bola to ľudská márnomyseľnosť. Takýchto situácií bolo veľmi veľa, a keďže už mala občianstvo, stačila jej len prihláška do amerického tímu.

Aké mala podmienky v USA v porovnaní so Slovenskom?

Nešla tam veľmi za podmienkami, ale vodný slalom milovala a chcela z neho mať radosť, čo tu už nebolo možné. Podmienky mala aj trochu horšie, lebo tam si pretekári prípravu platia sami, na konci sezóny len tým najlepším všetko zaplatia a pridajú aj niečo navyše. Väčšine Američanov to platia rodičia.

Trénovala vás mama, mali ste to preto ťažšie?

Varga: Moja mama bola sekera, keď sa niečo povedalo, pre mňa to platilo desaťnásobne. Keď som prešiel k inému trénerovi, bola to trošku úľava. Vďaka tomu som dostal veľmi dobré základy techniky, na tréningoch som musel makať, odkedy som mal šesť-sedem rokov.

Beňuš: Moja mama je bývalá reprezentantka vo vodnom slalome a neskôr trénerka. Obe staršie sestry trénovali rýchlostnú kanoistiku a potom slalom, v lodenici som vyrastal, základy som nadobudol akosi prirodzene. Keď som začal riadne trénovať, už som bol v chlapčenskej skupine s trénerom a ona viedla staršiu sestru a partiu báb.

Aj ste si so sestrou porovnávali výsledky?

Navzájom sme si to dopriali, raz niečo vyšlo mne, raz jej. Roky sme jazdili mikrobusom po Európe na preteky, to sú krásne spomienky.

Okrem vás nepoznám olympijského medailistu, ktorý je celkom dobrý aj v inom ako svojom športe. Vy mimo sezóny chodíte na crossfitové tréningy s vynechaním hecovačiek a ešte aj hrávate dve amatérske hokejové ligy.

Baví ma to, musí sa tam veľa rozmýšľať a ide o výbušný šport, nie je monotónny ako beh. Spoznáte tam nových ľudí. Je to spestrenie zimnej prípravy. Okrem toho chodím aj do posilňovne, na bicykel, behať či na bežky.

Robíte toľko športov kvôli predchádzaniu zraneniam alebo aby ste narušili stereotyp?

Oboje. Som kanoista, čiže celý život mám jednostrannú záťaž. Keď som v puberte rýchlo vyrástol, mal som problémy s krížami, stále cvičím s fyzioterapeutom. Minulé leto som hlavne kompenzoval a posilňoval stred tela.

Je kanoistický tréning viac vytrvalostný alebo silový? Silovo pádlujete, ale celkom dlho…

Záleží na tom, v ktorej časti sezóny sa nachádzam. Čím bližšie sú preteky, tým sú tréningy kratšie a dynamickejšie. Na jarnom sústredení skoro každý deň jazdíme dvojfázovo, veľa tichej vody, nech naberieme objem. Potom sa už tréningy skracujú.

V pretekoch idete od začiatku na maximálne tepy?

Vodný slalom je veľmi špecifický šport, dôležitý je hlavne pocit z jazdy. Niekedy prídem do cieľa vyčerpaný a viem, že som išiel zle, aj keď som do toho dal všetko. Naopak, keď som vyhral jedny z pretekov Svetového pohára, v cieli som nebol stuhnutý, lebo na trati som sa krásne synchronizoval s vodou – využíval som ju, nebojoval som s ňou.

Ide o správne načasovanie toho, ako ide voda?

Keď je ťažší úsek s vlnami a valcami, voda sa stále mení. Na pretekoch však mám len jednu šancu prejsť to, no nechcem ísť na istotu, musím trochu zariskovať a je veľmi veľké riziko, že to pokazím. Dosť často sa to aj pretekárom stáva. Tu je najväčší rozdiel medzi pretekármi z úzkej a zo širšej špičky. Lepší je ten, kto rýchlejšie zareaguje. Už niekoľko metrov dopredu treba pozerať, či je tam vlna, či sa zabaľuje, a tesne predtým treba spraviť nájazd, nastaviť loď, ponoriť pádlo – a tu sa tvoria rozdiely medzi pretekármi.

Naším najväčším nepriateľom je vietor, vtedy sa kývu brány a veľmi ťažko sa preteká. Preteky môže ovplyvniť aj rozhodca, existuje veľa situácií, keď pretekár prejde bránu správne, no rozhodca má iný názor.

V kanoe kľačíte, je preto nevyhnutné mať silné aj nohy?

Treba, veď robíme aj náklony. Niekto však môže povedať, že je to zbytočná záťaž v lodi, hlavne pre kajakárov, ktorí nekľačia ako my a nohy majú pred sebou. Ja mám dlhé nohy, meriam 196 centimetrov a všetci sa ma pýtajú, ako sa do kanoe zmestím. Kľačím si na pätách a ide to.

Nebolí to?

Samozrejme, hlavne kolená tŕpnu. Keď si po týždni kľaknem do lode, po pätnástich minútach ledva vyleziem. Najhoršie je to na jar na sústredení v Austrálii, keďže v zime sedím v lodi len sporadicky. V lodi však netreba sedieť dlho bez prestávky. Niekedy trvá jazda dve-tri minúty, vystúpite, nasadnete do výťahu a hore znova nastúpite. Nesedím však rovno na pätách, ale na sedačke, no keďže som vysoký, musím ju mať nízko, pre stabilitu, aby som nebol ešte viac rozhádzaný.