Denník N

Taiwanská kríza môže znamenať koniec amerického impéria

Na snímke čínsky prezident Si Ťin-pching a bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger počas stretnutia v Pekingu 2. decembra 2016. Foto – TASR/AP
Na snímke čínsky prezident Si Ťin-pching a bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger počas stretnutia v Pekingu 2. decembra 2016. Foto – TASR/AP

Amerika je diplomatická líška, zatiaľ čo Peking je diplomatický ježko upriamený na veľkú myšlienku znovuzjednotenia.

Autor je britsko-americký historik

V jednej svojej slávnej eseji prevzal filozof Isaiah Berlin od starogréckeho básnika Archilocha jedno rozlíšenie: „Líška vie veľa vecí, ale ježko vie jednu veľkú vec.“ Ako napísal Berlin, „existuje veľká priepasť medzi tými, ktorí všetko spájajú s… jednotným, univerzálnym a organizačným princípom, ktorý jediný má význam pre všetko, čo sú a hovoria,“ a tými, čo „sledujú mnoho cieľov, ktoré spolu často nesúvisia a dokonca si odporujú“. Tí prví sú ježkovia, tí druhí líšky.

Berlín hovoril o spisovateľoch, no rovnaké rozlíšenie možno nájsť v oblasti veľmocenskej politiky. Dnes sú na svete dve superveľmoci: USA a Čína. Amerika je líška. Ak si požičiame Berlinove pojmy, jej zahraničná politika je „rozptýlená a pohybuje sa na mnohých úrovniach“. Čína je, naopak, ježkom. Všetko, čo robí, súvisí s „nemenným, všeobjímajúcim, niekedy protirečivým a neúplným, niekedy fanatickým, jednotným vnútorným videním“.

Šesť k jednej

V júli pred päťdesiatimi rokmi priletel arcilišiak americkej diplomacie Henry Kissinger do Pekingu na tajnú misiu, ktorá zásadným spôsobom zmenila globálnu rovnováhu síl. Strategickým pozadím tejto udalosti bola snaha Richarda Nixona o vymanenie USA z vietnamskej vojny takým spôsobom, aby americká česť a dôveryhodnosť utrpeli čo najmenej.

Domáci kontext bol hlbší a násilnejší ako všetko, čo sme videli za posledný rok. V marci 1971 bol poručík William Calley uznaný vinným z 22 vrážd pri masakre v My Lai. V apríli pochodovalo cez Washington pol milióna ľudí na protest proti vojne vo Vietname. V júni začali New York Times vydávať Pentagon Papers.

Kissingerove stretnutia s čínskym premiérom Čou En-lajom boli možno najvýznamnejšie v jeho kariére. Ako lišiak mal americký poradca pre národnú bezpečnosť viac cieľov. Hlavným cieľom bolo zabezpečiť verejné pozvanie pre svojho šéfa Nixona, ktorý mal v nasledujúcom roku navštíviť Peking.

Ale Kissinger hľadal aj čínsku pomoc pri sťahovaní Ameriky z Vietnamu, rovnako ako možnosť, že využije čínsko-sovietsky rozkol takým spôsobom, aby vytvoril tlak na Sovietsky zväz, hlavného amerického protivníka v studenej vojne, aby spomalil preteky v jadrovom zbrojení. Vo svojom úvodnom vystúpení predložil Kissinger na diskusiu najmenej šesť otázok vrátane zúriaceho konfliktu v južnej Ázii, ktorý nakoniec vyvrcholil vyhlásením nezávislosti Bangladéša.

Čou reagoval ako ježko. Mal iba jednu tému: Taiwan. „Ak sa táto zásadná otázka nevyrieši,“ povedal na začiatku Kissingerovi, „potom bude ťažké vyriešiť celú otázku [vzťahov medzi USA a Čínou].“

Jediná otázka

Pre súčasného čitateľa je až zarážajúce čítať prepisy tohto a nasledujúcich stretnutí, keď bolo hlavným Čouovým cieľom presvedčiť Kissingera, aby súhlasil s „uznaním Čínskej ľudovej republiky ako jedinej legitímnej vlády v Číne“ a so statusom „taiwanskej provincie“ ako „neodcudziteľnej súčasti čínskeho územia, ktorá sa musí vrátiť do vlasti“ a z ktorej musia USA „stiahnuť všetky svoje ozbrojené sily a rozobrať všetky svoje vojenské zariadenia“. (Od triumfu komunistov v čínskej občianskej vojne v roku 1949 bol totiž ostrov Taiwan poslednou základňou nacionalistického Kuomintangu a od kórejskej vojny USA bránili jeho autonómiu.)

Kissinger bol pri pohľade na toľko možných ziskov pripravený urobiť kľúčové ústupky, o ktoré sa Číňania usilovali. „Nie sme zástancami riešenia ‚dve Číny‘ ani ‚jedna Čína, jeden Taiwan‘,“ povedal čínskemu premiérovi. „Ako študent histórie,“ pokračoval, „budem musieť predpovedať, že politický vývoj sa bude pravdepodobne uberať smerom, ktorý mi [predseda vlády] naznačil.“ A navyše: „Hlavnú časť vojenskej otázky môžeme vyriešiť v tomto volebnom období prezidenta, ak bude vojna v juhovýchodnej Ázii [teda vietnamská vojna] ukončená.“

Na Čouovu otázku, aký je jeho pohľad na taiwanské hnutie za nezávislosť, ho Kissinger pohybom ruky zamietol. Bez ohľadu na to, na aké ďalšie problémy Kissinger upozornil – Vietnam, Kórea, Sovieti – Čou nasmeroval rozhovor späť k Taiwanu. „Jedinou otázkou medzi nami dvoma,“ povedal, je, či by USA uznali vládu ľudovej republiky ako jedinú vládu Číny a normalizovali diplomatické vzťahy. Áno, po voľbách v roku 1972, odpovedal Kissinger. Bol by Taiwan vylúčený z OSN a jeho kreslo v Rade bezpečnosti by bolo pridelené Pekingu? Opäť áno.

Neznesiteľný stav

Posuňme sa o polstoročie vpred a máme na stole rovnakú otázku – Taiwan, ktorý zostáva prioritou Pekingu číslo 1. Dejiny sa nevyvíjali celkom tak, ako to predvídal Kissinger. Je pravda, že Nixon odišiel do Číny podľa plánu, Taiwan vyhodili z OSN a za prezidenta Jimmyho Cartera USA zrušili zmluvu o vzájomnej obrane s Taiwanom z roku 1954. Lenže protaiwanská lobby v Kongrese dokázala v roku 1979 hodiť Tchaj-peju záchranné lano s názvom Zákon o vzťahoch s Taiwanom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čína

Joe Biden

Komentáre

Teraz najčítanejšie