Čína po epidémii: nádherný nový svet?
Pandémia sa raz skončí, ale neustále monitorovanie a neobmedzená kontrola obyvateľov pretrvajú.
Autor je spisovateľ
Kamarátka žije v Číne. Je to prekladateľka a vysokoškolská pedagogička (mimochodom, do maďarčiny preložila Vilikovského). Hovorí, že u nich už epidémia nie je. Ani masové testovanie, ani očkovanie. A prečo by aj bolo, keď v Číne s 1,4-miliardou obyvateľov v súčasnosti evidujú 161 (slovom: stošesťdesiatjeden) infikovaných? Na Slovensku 84-tisíc.
Pravda, v Číne znamenal lockdown niečo iné ako na Slovensku. Tam mohol z každej rodiny opustiť byt iba jeden človek – a aj to len dvakrát týždenne, výlučne na jednu hodinu určenú na nákup.
Číňania sa nesťažovali, hoci epidemická situácia tam zďaleka nebola (s výnimkou Wu-chanu) taká vážna, lôžka na oddeleniach ARO neboli plné a systém zdravotnej starostlivosti sa nepotácal na okraji priepasti. Napriek tomu nikto proti obmedzujúcim opatreniam neprotestoval. Nie preto, že by to štátna moc aj tak nedovolila, ale preto, lebo to nikomu ani nenapadlo. Všetci vedeli, že stoja zoči-voči vírusu. A aký hlupák by protestoval proti prírodnej katastrofe – napríklad proti púštnej búrke alebo monzúnovým dažďom?
Kým my sa búrime proti rúškam (lebo ich nosenie je nepohodlné) a dožadujeme sa svojho starého života, Číňania sa novej situácii prispôsobili. Naučili sa s ňou žiť. Pre ich spôsob uvažovania je aj tak príznačný neustály reštart. Obyvatelia, ktorí žijú v povodí Žltej rieky, si za tisícročia zvykli, že ich domy z času na čas odplavia povodne a úrodu zničia suchá. Zmierili sa s tým, že život je večná zmena. Nesťažujú sa, namiesto toho prijali fakt, že nastúpila éra vírusov. A podľa toho si plánujú aj budúcnosť: v duchu sa už pripravili na ďalšiu epidémiu.
Ale to je iba jedna strana mince. Na tej druhej je
